Asi o hodinku po odchode lekárky prihnalo sa k horárni záchranné auto a Betku odviezlo do nemocnice.
O Betkinej chorobe sa čoskoro dozvedeli všetky lesné zvieratká. Porozprával im o tom čierny drozd, ktorý sedel na strome pri Betkinom obloku vtedy, keď bola u nej lekárka a všetko, čo sa v horárni robilo, videl a vypočul. Spomenul zvieratkám aj to, že muchy prenášajú zárodky všelijakých zlých chorôb. Možno aj Betka zjedla nejaké ovocie, na ktorom muchy nechali zárodky choroby. Keď to zvieratká počuli, pochytila ich strašná zlosť. Najviac sa nahneval medveď Laba Chlpatá, čo má papuľu sťa vráta. Medveď veľmi rád počúval Betku, keď spievala, a keď raz zablúdila v lese, odprevadil ju až k horárni. Všetky zvieratká a vtáčiky sa rozhodli, že budú proti muchám bojovať a že ich všetky zničia.
Čierny drozd sa dal do boja prvý. Videl vedľa seba preletieť muchu a hneď ju chytil.
Za ďalšou muchou vyletela sojka. Aj tá ju ihneď chytila.
Zajačik Bystré Oči, ktorý pri každom šuchu skočí, naháňal akúsi starú muchu celý deň, a nakoniec mu predsa ušla.
Líška Semeno Plané, ak nemôže, neoklame, oklamala zvieratká aj teraz. Nešla chytať muchy, ale striehla na kačiatka, ktoré sa kúpali v potoku tečúcom poniže horárne. Ale ako vždy, aj teraz jej Dunčo prekazil zlé plány a odohnal ju do lesa. Bola rada, že ušla s celou kožou.
Aj medveď Laba Chlpatá, čo má papuľu sťa vráta, chytil jednu muchu. Naháňal ju celé popoludnie, aj do kaluže pre ňu spadol, ale predsa mu neušla. A viete čo mu tá mucha povedala? Že vraj včely by mal chytať, lebo ho štípu keď im med berie. „Ty sprosťana,“ vraví jej na to medveď, „a kto by potom med znášal, keby som všetky včely pobil?“ Keď mucha videla, že to s ňou naozaj zle, začala sa vyhovárať, že nielen ona, ale aj iný hmyz je škodlivý a choroby prenáša. Pospomínala potom všetok škodlivý hmyz. Medveď si jej slová dobre zapamätal, ale muchu aj tak nepustil. Hodil ju do blata a labou ju prišliapol.
Večer po veľkej poľovačke na muchy porozprával medveď Laba Chlpatá, čo má papuľu sťa vráta, ostatným zvieratkám ako pochodil. Nezabudol sa pochváliť, že chytil jednu živú muchu, a porozprával aj to, čo mu hovorila. Požiadal zvieratká, aby všetok škodlivý hmyz ničili. Čierny drozd sa v horárni pred večerom dozvedel ďalšiu novinku. Horár kúpil v dedine podlhovasté škatuľky, ktoré vyzerali ako smrekové šušky. V týchto škatuľkách boli malé kolieska. Niekoľko koliesok položil do plechovej misky a podpálil. Potom pozatváral dvere a okná a vyšiel aj so ženou a malým chlapčekom von. Keď po krátkom čase otvoril dvere a okná, všetky muchy ležali mŕtve na dlážke a na oknách. Okrem múch podochli aj chrobáky, čo po oknách chodili, a mravce, ktoré chodili do horárne kradnúť cukor.
Na druhý deň zašla líška za drozdom a spýtala sa ho, či by jej nemohol zaobstarať pár čarovných koliesok. Žalovala sa, že v jej sviatočnom kožuchu je veľa moľov. „Kožuch mám celé leto zamknutý v skrini,“ vysvetľovala drozdovi s prosebným pohľadom, „a mole ho aj tam našli.“ Pozerala na drozda tak žalostne, že drozd zabudol pri jej pohľade na všetky nepekné kúsky, ktoré občas vystrájala a prisľúbil jej, že zaletí do horárne a vypýta tam pár čarovných koliesok.
Keď drozd odletel do horárne, líška obehala všetkých susedov a porozprávala im, že si vydymí svoj porádny domček čarovnými kolieskami. Zabehla aj do lesnej čitárne, ktorú spravuje sova ušatá, študovaná, okatá, a tam s medveďom a inými zvieratkami nazrela do múdrych kníh, kde sa dozvedela, že čarovné kolieska sa volajú Dymogam. V jednej knihe bolo napísané aj to, že v miestnosti, ktorú chceme vydymovať, nesmú ostať nijakí ľudia. Medveď jej vysvetľoval, že ani ona nebude môcť ostať v jej vile. Tí, čo kolieska vyrábajú, nevedeli, že ich hudú používať aj líšky, a preto ich do knihy nenapísali.
Čoskoro doletel drozd a priniesol čarovné kolieska. Medveď ich položil na starú ťapšu, na ktorej si piekaval medové koláče, keď bol ešte mládenec a podpálil ich v líščom domčeku. Pozatváral potom okná a dvere a čakal s líškou vonku. Čas vydymovania sledoval na takých hodinkách, ktoré okrem neho nemá nik na svete. Tie hodiny ukazujú minúty, hodiny a roky a aj to, kedy bude pršať, kedy nie, kedy bude veľa malín, kedy málo, a okrem toho ukazujú aj všetky medvedie sviatky. Namiesto koliesok sú v nich všelijaké drobné zvieratká. Minútovú ručičku v nich tlačí žaba, hodinovú rak a tú čo ukazuje roky, slimák. Keď prešiel čas, ktorý bol uvedený vo veľkej knihe, líška otvorila dvere a okná a pozrela na kožuch. Mole už nežili. Ach, či bola líška rada! Prisľúbila potom medveďovi a drozdovi, že už sa nikdy nebude strániť nijakej spoločnej roboty. Sľúbila aj to, že lesnú škôlku bude denne zametať svojím chvostom.
V nemocnici sa o Betku dobre starali. Jej choroba dlho netrvala. Jedného dňa hneď zrána jej vedúci lekár povedal, že už je zdravá, že sa môže vrátiť domov. Aj on ju znovu upozornil, že keby si ľudia vždy umývali pred jedlom ruky, keby jedli len čisté, umyté ovocie a zeleninu, keby jedli len jedlá, ku ktorým nemajú prístup muchy a iný hmyz, bolo by oveľa menej chorôb. Pripomenul aj to, že je veta zdravotných knižiek, ktoré nie sú písané pre lekárov, ale pre jednoduchých ľudí. Z týchto knižiek sa môžu ľudia dozvedieť, ako sa majú chrániť pred chorobami.
Na druhý deň prišli po Betku rodičia, poďakovali sa lekárom a prisľúbili im, že sa budú spravovať ich radami. Okrem hračiek kúpili v meste aj pár zdravotných knižiek, ktoré bude vo voľnom čase čítať otecko a mamička, a keď sa Betka naučí čítať, aj ona.
Bolaže to radosť, keď sa Betka vracala do horárne. Psík Dunčo od radosti vyskakoval a krútil chvostom a čierny drozd sa tak rozospieval, že všetky zvieratká sa ihneď dozvedeli, že sa Betka vrátila domov.
Prvý počul drozda zajačik. Keďže si nebol istý, či to vedia aj ostatné zvieratká, pochytil bubon a začal ich zvolávať k horárni. A zvieratká sa ihneď začali zbiehať. Pribehol Ježko Pichliačik, čo má tenký pysk sťa vtáčik, pribehla kuna Škuľavá, čo rada kury jedáva, pribehol jazvec Strakatý, čo kožuch má už zodratý, a iné lesné zvieratá, len medveď Laba Chlpatá neprišiel. Bez neho nechceli zvieratká ísť privítať Betku. Tu si líška spomenula na svoj prísľub a povedala, že ho pôjde zavolať.
A viete, čo robil medveď Laba Chlpatá, čo má papuľu sťa vráta? Utiahol sa do chalupy a obliekol si pyžamu. Chystal sa na zimný spánok, a to uprostred leta, keď kombajnisti kosili obilie. „To je ale hanba, kmotor!“ skríkla naňho líška, „kto to kedy počul, aby sa medvede v lete ukladali do perín?!“ „Aké je to leto, keď sa hovorí o snehu,“ namietal urazene medveď. „Keď počujem hovoriť o snehu, ani čert ma nevytiahne z postele.“ „A kde sa hovorilo o snehu?“ „V horárni,“ odpovedal medveď a zahanbene pozrel cez okno na rozkvitnutú lesnú lúku, „straka mi povedala, že to počala.“ „To bol celkom iný sneh,“ zasmiala sa líška, „to bol taký sneh, čo sa dáva do koláčov. V horárni pečú koláče. A vieš ty prečo?“ „Nie, neviem,“ odpovedal skromne medveď. „Pre Betku! Pre chvíľkou sa vrátila z nemocnice.“ „To bol teda taký sneh! A mňa, starého hlupáka, ním straka celkom naplašila.“
Betka si doma ani dobre nesadla, keď drozd zaklopal zobákom na okno. „Volá ťa,“ upozornil ju horár, „chod von, určite ti chce povedať niečo nové.“ Betka vybehla za drozdom za horáreň, a čo vidí? Zvieratká a vtáčiky, ktoré ju prišli privítať. Medved Laba Chlpatá, čo má papuľu sťa vráta, si ihneď odkašľal a prečítal slávnostné privítanie. Pozval Betku do hory, kde ju pohostí pravým včelím medom. Aj ostatné zvieratká ju prosíte, aby čoskoro prišla do hory. Betka im to, pravdaže, prisľúbila, no vysvetlila im, že to nemôže byť o deň, dva, ale asi o týždeň, keď sa celkom zotaví. „Ja zatiaľ budem cez okno pozorovať Betku,“ uspokojoval zvieratká drozd, „a každý deň vám porozprávam, čo je v horárni nové.
S Betkou sa vrátila radosť a spokojnosť do horárne a do celého lesa.
y
