y
Kocúr s mašľou
Volám sa Tiger. To pekné meno som dostal preto, že sa svojmu veľkému príbuznému podobám ako vajce vajcu. Ako také menšie vajce väčšiemu. Na skutočného tigra som dosť malý, ale na kocúra dosť veľký, pekný a odvážny. Toto je môj najväčší rival na dvore. Hnevám sa naňho, lebo sa správa tak, akoby dvor patril len jemu. Akoby bol skutočný Cézar, kým on je len obyčajný pes. Do Cézara zabŕdnem, kedy môžem. Ale do bitky by som sa s ním nedal. Cézar má totiž veľké a ostré zuby.
Dnes k nám prišla vzácna návšteva. Teta Amália, ktorá býva v meste. Porozdávala drobné darčeky a rozhovorila sa, ako je to u nich v meste. Hovorila o veľkom množstve vysokých domov, o električkách, autobusoch a trolejbusoch. Ľudia v meste majú nohy viac-menej iba na parádu. Stále sa len vozia. Ach, zamraučal som túžobne, ako by som sa rád pozrel do mesta! Teta Amália mi rozumela alebo vycítila, po čom túžim. - Predajte mi toho vášho kocúra, - povedala deťom, - dám vám zaňho dvadsať korún. Deti jej neodpovedali, len zosmutneli. Keď im však teta Amália ponúkla za mňa päťdesiat korún, vytreli si slzy z očí a - predali ma. - Váš kocúr je veľmi pekný a múdry, - chválila ma teta Amália, - škoda ho tu na dedine. U mňa sa bude mať. oveľa lepšie. Dostane stravu ako v interhoteli a spávať bude na gauči ako dáky pán. A dostane aj krásnu mašľu. - Na chvosť? - spýtala sa jej Vierka.
- Ale nie, - odpovedala vo dverách teta Amália urazene. - Mašle sa predsa nosia na krku.
Teta Amália neklamala. Myslela to s mojím pohodlím úprimne. Dokázala to hneď, len čo si ma kúpila. Vložila ma do veľkej tašky a povedala: - Nechcem, Tigerko, aby si si dral a špinil nožičky. Odnesiem ťa na vlak. Vo vlaku ma uložila k obloku, cez ktorý som videl šíry, mihajúci sa svet.
Cesta vlakom bola veľmi zábavná. Bol som v ňom stredom pozornosti. Ale aj v meste ma ľudia obdivovali. Teta Amália sa o mňa znamenite starala. Vyvárala mi samé dobroty. Keď som sa do sýtosti nažral, ľahol som si na gauč a vyvaľoval som sa na ňom od rána do večera.
A tej krásnej mašle, ktorú mi teta Amália sľúbila, som sa tiež dočkal. Keď som sa vyparádený pozrel do zrkadla, vlastným očiam som nechcel veriť, že som až taký veľký krásavec.
Neustále prejedanie a vylihovanie sa mi po niekoľkých mesiacoch vypomstilo. Stučnel som ako prasiatko. Stratil som pružnosť. S vylezením na gauč som začal mať trápenie a o výskoku na oblok, z ktorého som donedávna pozoroval život na ulici, som už ani snívať nemohol.
Nechutili mi už ani lahôdky tety Amálie. Túžil som po dobrej, chutnej myšacinke. Kde však zoženieš v meste na desiatom poschodí myš?
Čoskoro som sa dozvedel radostná správu: V našom dome sú myši! Hovorila o nich žena, ktorá behá po dome s metlou a víri prach. - Pani Píšťalková, - povedala žena s metlou tete Amálii, keď sme odpočívali v parčeku na lavičke, - požičajte mi vášho kocúra. V mojom byte sa zahniezdili myši. Šramocú v ňom noc čo noc. - Môjho kocúra?! - odpovedala teta Amália urazene. - Môj kocúr nie je obyčajný kocúr. On o myši nestojí. Dnes mu nechutil ani španielsky vtáčik. - Stojím o myši, - odporoval som vo svojej mačacej reči. - Myšacina je najlepšie jedlo na svete. A aby som dokázal, že to myslím vážne, vbehol som otvorenými dverami do bytu na prízemí, v ktorom býva žena s metlou. - No dobre, - prikývla napokon teta Amália, - požičiam vám ho. No iba na jednu noc. - To stačí. On ich určite za jednu noc vychytá.
- Na to nepotrebujem celú noc! - zamraučal som z bytu na prízemí. - Tie myši vychytám za pol hodiny. Na dedine som bol postrachom myší. Keď sa zošerilo, postavil som sa obďaleč myšacej diery a čakal som. Na myši, pravdaže. Nečakal som dlho, ani nadarmo. Čoskoro vyliezol z diery statný myšiak. Poobzeral sa naľavo i napravo. Nezbadal ma, a preto zapišťal na svoju družinu. - Poďte von, nebojte sa! A hneď aj svojej družine pridelil prácu: - Vy rozpleťte záclony a vy rozhryzte poťahovú látku na kreslách. Uvidíte, ako sa na holých perách senzačne hojdá. Ja sa pustím do nohy na tamtej skrini. Čakal smi len chvíľočku, kým sa myši dajú do roboty. Potom sem sa pripravil na skok na starého myšiaka. Rátal sem v duchu: raz, dva, tri a odrazil sem sa od dlážky. Stalo sa však to, čo sem vôbec nečakal. Kým sem sa ja, ťažký kocúrisko, odrazil od dlážky k myšiak a jeho družina beli už dávne v diere. Na môj skok doplatila fľaša, ktorá stála pri skrini. Rozbila sa a jej obsah sa rozlial po dlážke. Myši neostali vo svojom úkryte dlho. Keď všetko v izbe stíchlo, vyliezli z diery znovu. Môj druhý skok smeroval proti myšiam, ktoré pracovali na kresle. Ne ani pri tomto skoku sem nič neulovil. Iba čo som obrus s vázou zo stola strhol. - Chi-chi-chi, - posmievali sa mi myši, keď vbehli do diery, - to je ale drevený kocúr! Chi-chi-chi!
Na druhý deň ráno moje trápenie dosiahlo vrchol. Na vlastnej koži som sa presvedčil, že metla nie je len na zametanie.
- Ale som ta dopracoval,- nariekal som na gauči, ktorý ma pripravil o kocúrsku česť a slávu, - veď to je hotová tragédia. Kocúra myši na posmech obrátili! A od toho dňa som prestal jesť. Keď som už tri dni odmietal potravu, zavolala ku mne teta Amália muža v bielom plášti. - Nechce papkať, - žalovala sa mu, - predpíšte mu niečo, pán doktor, na zlepšenie chuti do jedla. Muž v bielom plášti ma prezrel od hlavy až po chvost, a potom pokýval nechápavo hlavou: - Ten kocúr má trojcólovú slaninu. Potom napísal na lístok:
\"Kocúr Tiger potrebuje pohyb na čerstvom vzduchu. Nesmie sa viac prepchávať, lebo dostane infarkt.\"
Keď muž v bielom plášti odišiel, teta Amália poznamenala: - Čudný doktor. Nepredpísal ti, Tigerko, nijaké lieky. V tej chvíli som už bol na otvorenom obloku. S vypätím všetkých síl som naň vyskočil. Strhol som si z krku mašľu, hodil som ju na dlážku a zamraučal som: - Toto všetko, čo mi predpísal doktor, som mal na dedine a nevážil som si to. Zbohom, teta Amália, zbohom chorobné pohodlie! Privrel som oči a skočil som dolu. Až z desiateho poschodia!
Na moje veľké šťastie stálo pred domom veľké nákladné auto. Bol na ňom naložený nábytok a periny. Teraz som naň pribudol aj ja.
O malú chvíľu sa auto striaslo, zafrčalo a uháňalo po mestských uliciach a uličkách. Čochvíľa malo mesto za sebou a zamierilo do lesa, cez ktorý viedla cesta. Zvedavá veverička zoskočila zo stromu na idúce auto a spýtala sa ma: - Prečo si taký smutný, Muro? - Nevolám sa Muro, ale Tiger, - odpovedal som jej, - a smutný som preto, že som strašne tučný. Chcem sa vrátiť na dedinu, ale neviem, či ma v nej prijmú, lebo som nešikovný a škaredý.
- Nebuď smutný, Tiger, - utešovala ma veverička. - V našom lese je známy odborník na odtučňovanie. - Naozaj? Zaveď ma k nemu. Zoskočili sme z auta a uháňali sme cez les. Bola to dlhá, únavná cesta. V ordinácii nás privítal celkom obyčajný vlk. - Doktor Ach Jaj, - povedala vlkovi veverička , - vediem vám pacienta. Je to svetaskúsený kocúr. Viezol sa na vlaku, býval v meste na desiatom poschodí a stučnel tam ako prasiatko. Môžete mu pomôcť? - Pomôžeme mu a pritom sa zabavíme, - odpovedal vlk chrapľavým hlasom. Bude to hra, kocúr, ale celkom vážna hra. Najprv ty budeš naháňať svoju večeru. Keď ju chytíš, môžeš ju zjesť, keď ju nechytíš, budeš hladný. Potom ty budeš robiť večeru. Keď ujdeš tomu, čo ťa bude naháňať, večera z teba nebude. Keď neujdeš, už sa nebudeš musieť trápiť, že si tučný. - Akosi čudne hovoríte, pán doktor Ach Jaj, - pozrel som na vlka nechápavo, - nerozumiem vám. - Je to hra na život a o život, - odpovedal mi vlk a rozrehotal sa.
Chvíľku som si odpočinul a potom sa hra začala. - Tu v tejto klietke je myš-pretekárka, - povedal vlk a opäť sa rozrehotal. - Teraz klietku otvoríme a myš vybehne a bude utekať k tamtomu stromu. Keď ju chytíš skôr, než dobehne k stromu, budeš večerať, keď nie, nebudeš. Vyhrala myš. Nedobehol som ju. Za stromom sa stratila v tráve. Toho dňa som šiel spať bez večere.
V hre sa pokračovalo na druhý deň. V podstate to bola tá istá hra, len úlohu som v nej hral ínú. Hral som večeru a líška bola mojím naháňačom. Bola to strašná hra. Líška ma takmer dohonila. S vypätím posledných síl sa mi však podarilo dobehnúť k stromu, ktorý bol cieľom, skôr než líške. Táto nebezpečná hra trvala celé dva týždne. Ja som naháňal myši a mňa naháňali líšky. Zo začiatku som sa dosť nahladoval a jedol som len zvyšky jedál, ktoré ostali po iných zvieratách. Ale hneď som po viacdennom tréningu prišiel do formy, neušla mi ani jedna myš. A líškam som zakaždým ušiel. Aj tým najbystronohejším. Keby to bolo ináč...
... nemohol by som sa vrátiť do dediny, v ktorej som vyrástol, v ktorej ma slávnostne privítali všetky mačky. Bodaj by ma nevítali, keď som bol ešte krajší, silnejší a vrtkejší ako predtým.
A deti, ktoré už dávno oľutovali, že ma predali za mizerných päťdesiat korún, sa môjmu návratu tiež potešili.
