y
Janko Polienko
Žil raz jeden rezbár so ženou. Smutno im bolo samým, lebo nemali deti. Rezbár vykresal preto z dreva pekné bábätko a dal ho žene, aby sa s ním poihrala. Drevené babätko bolo ako živé.
Rezbárova žena sa veľmi potetila. Položila ho do kolísky a začala mu spievať: Hajaj, búvaj, môj synáčku, varím ja ti polievočku, budem ťa ja kolísavať, bude sa ti dobre spávať.
Raz, ako ho tak kolísala z drevenej bábiky sa ozajstné dieťatko spravilo, nôžkami kopalo a ústočká otváralo. Ktože bol radšej ako rodičia? Dali mu meno Janko Polienko a dobre si svojho synáčka chovali.
Janko Polienko rástol ako z vody. Keď už bol vätší, otec mu spravil pekný člnok a Janko chodil ryby chytať. Statočne pomáhal rodičom. Keď mu mať navarila obed, vyšla na breh jazera zavolala: Poď sem, Janík, môj synáčku, nesiem ti ja polievočku, budem ťa ja kolísavať, bude sa ti dobre spávať. Ale neďaleko jazera býval drak a ten neraz počul Jankovu mať vyvolávať syna.
Dal si spraviť u kováča tenký jazýček, ako mala Jankova mať a raz doletel k jazeru prv ako ona. Dobre sa schoval a zaspieval jej hlasom. Jankovi sa zdalo divné, že matkin hlas prichádza celkom odinakiaľ, ako zvyčajne, ale poslúchol a zavesloval k brehu.
Sotva višiel na breh, drak ho lapil a vliekol do svojho domu.
Doma prikázal svojej dcére, aby dobre vykúrila pec a Janka Polienka v nej upiekla. Keď už bola pec horúca, drakova dcéra sa Jankovi pekne prihovárala: - Nože si, Janko, sadkaj na túto lopatu, povozím ťa na nej. Lenže Janko sa urobil, že si nijako na tú lopatu nevie sadnúť.
Naostatok, keď sa drakova dcéra napajedila, Janko jej vravel: - Veď sa len nehnevaj! Radšej mi ukáž, ako si mám sadnúť! A tá nelenivá sadla na lopatu a Janko Polienko fuk! - milú drakovu dcéru šuchol do pece! Tam sa tá upražila.
Potom nerozmýšľal dlho, vyškriabal sa na najbližší dub, lebo už videl letieť draka domov. Drak nazrel do pece a v dobrej vôli začal si spievať: - Upiekol sa, uškvaril sa, Janko Polienko. A Janko Polienko, nezbedník, ohlásil sa zo stromu: - Upiekla sa, uškvarila sa drakova dcéra... Ako Janka drak zazrel, zreval od jedu.
Tu sa dal zubami drviť dub. Keď sa dub už nakláňal, Janko Polienko žalostne zaplakal. Vtom zazrel nad sebou kŕdel husí a zavolal na ne: Húsky, húsky, húsenice, vezmite ma na krídlence. Zaneste ma za hory, do matkinej komory, tam sa dobre najem, do vôle napijem. Ale húsky nevládali. Za nimi letel druhý kŕdel mocnejších husí. Janko zas prosil, nariekal, aby ho vzali, ale húsky mu odpovedali: - Nemôžeme, nevládzeme, za nami ide najmocnejšia hus, tá nech ťa vezme.
Nešťastný Janko sa horko-ťažko udržal na strome, čo sa už-už mal zvaliť a zaspieval: Húska, húska, husička, vezmi ma na krídlečká, zanes ma za hory, do matkinej komory, tam sa dobre najeme, do vôle napijeme. Zletela húska k Jankovi a zavolala: - Sadaj chytro! Janko skočil husi na chrbát a tá sa s ním vzniesla do povetria. Bol už veru čas! Dub priamo zastonal a zrútil sa. Keď drak videl, že mu Janko uletel, tam sa od jedu rozdrapil.
A hus zatiaľ letela, letela a zaniesla Janka k jeho materi do dvora. Matka bola natešená, ked videla svojho Janíka, a od tých čias si pekne v pokoji nažívali a nažívajú hádam i podnes.
