y
Indiánik Mačiarik
Stalo sa to v dávnych dobách, keď ešte nad veľkým Tewadským jazerom lietali kadejaké netvory a keď Indiáni, ktorí žili pod veľkými borovicami, mali čo robiť, aby sa im ubránili. Vtedy v dedinke Sevarou žil Indiánik. Raz našiel mačiatko. Staral sa oňho, choval ho a napájal, všade chodil iba s ním. Ľudia mu preto dali meno Mačiarik.
V dedinke Sevarou sa žilo pokojne. Indiáni chodili po lesoch, okolo jazera a zbierali bylinky. A indiánske mamičky z nich robili rôzne jedlá. Pravda, iba z byliniek nemohli byť veľmi mocní, ale na odtrhnutie byliniek aj tak veľa síl nepotrebovali.
Jedného dňa sa však stala hrozná vec. Slnko nad Tewadským jazerom potemnelo, ozval sa hrozný vietor. Nie, nebola to búrka. To sa nad vysoké borovice zniesol obrovský orol, Všetkožráč.
Indiáni počuli o tom strašnom vtákovi, ktorý zničil niekoľko susedných dediniek. Poskrývali sa preto do svojich stanov a radili sa. Veľký náčelník sa zadumal, vyfúkol dym zo svojej fajky a spýtal sa: „Kto z vás, Indiáni, poradí, ako sa zachrániť?“ Nik sa neozval. Nik nevedel, ako ujsť pred hrozným nebezpečím. Sedeli Indiáni, dumali, mlčali. A vtom sa nad nimi ozval hrozný škrekot. To sa smial orol Všetkožráč. „Už je s vami koniec, človiečikovia!“ - volal z výšky. „Keď vyjde mesiac, zničím vás!“ - a s rachotom odletel.
Indiáni pomaly vyliezli zo stanov, pozerali sa k jasnému slnku a bolo im smutno. „Ešte niekoľko hodín a je s nami koniec,“ povedal ticho náčelník. „A prečo koniec?“ spýtal sa Mačiarik, ktorý sa všade plietol so svojím mačiatkom. Veľký náčelník ho pohladkal: „Nie sme dosť silní, aby sme sa pred orlom ubránili.“ Mačiarik sa pozrel na smutného náčelníka, pozrel na mlčanlivých Indiánov a plačúce Indiánky. Veľmi túžil pomôcť, zachrániť dedinku Sevarou, no ani on nevedel ako. A vtedy sa mu ozvalo mačiatko, ktoré držal v náručí:
„Miaúúú! Mačiarik. Prišiel čas, kedy sa ti môžem odvďačiť.“ Malý Indiánik sa začudoval, že mačiatko hovorí ľudským hlasom, no ono pokračovalo: „Nie som obyčajné mača. Som dcéra mačacej kráľovnej.“ Mačiatko vyskočilo Indiánovi z rúk a rozbehlo sa po lesnej cestičke. „Poď! Niečo ti ukážem!“
Malý Indiánik sa pobral za mačiatkom. Išli lesom, potom sa štverali po strmých skaliskách, až sa zastavili pred obrovskou jaskyňou. Mača vbehlo dnu a Indianik za nim. No stal sa div divúci.
Len čo obaja vbehli dnu, premenila sa jaskyňa na obrovskú kvetnatú luku. Na nej sa páslo veľa kráv, veselo bučali a zvonce im zvonili. Indiánik išiel za mačiatkom ďalej, až odrazu zastali pred trónom z kvetín.
Na ňom sedela velikánska mačka a ticho priadla. „Miaúúú!“ zavolalo mačiatko. „Už som tu mamička!“ Veľká mačka sa prebrala a od radosti vyskočila: „Mačiatko! Moje drahé dieťatko!“ Objali sa, vybozkávali a až vtedy si veľká mačka všimla indiánske dieťa: „A to je kto?“ spýtala sa. „Malý Indiánik. Staral sa o mňa, kŕmil a napájal,“ odpovedalo mačiatko. Mačacia kráľovná sa pred Indiánikom hlboko poklonila: „Ó, veľavážený Mačiarik! Staral si sa o moje jediné dieťa. Žiadaj čo chceš, všetko ti splním!“
Mačiarik rýchlo vyhŕkol: „Zachráň dedinku Sevarou od orla Všetkožráča!“ Mačacia kráľovná sa zarazila: „Od orla Všetkožráča? Vari si neviete sami pomôct?“ „Sme príliš slabí“ - povedal smutne Mačiarik. „Slabí?“ - čudovala sa zasa kráľovná. „Ako to? Vari nemáte v lesoch dosť potravy? Čo jedávate na raňajky?“ „Bylinky,“ - odvetil Indiánik. „A čo na desiatu?“ „Bylinky,“ - povedal zasa Mačiarik. Kráľovná pokrútila hlavou: „A na olovrant a na večeru?“ „Bylinky,“ - odvetil Indiánik. Vtedy sa mačacia kráľovná rozosmiala. Miaukala tak hlasno a trasľavo, že sa až kravky z lúky rozutekali. „Ste vy ale hlupáčikovia, Indiáni! Iba z byliniek naozaj nemôžete byť mocní.“ Sklonila sa ku svojmu dieťaťu, mačiatku a čosi mu pošuškala. A Mačiatko vyskočilo, odbehlo. Indiánik stál na lúke, pozeral sa na rozosmiatu kráľovnú a veru ničomu nerozumel.
O chvíľu sa však vrátilo mačiatko. Na chrbte nieslo obrovské vrece. Postavilo sa pred Indiánika a začalo z neho vyberať. Džbánik mlieka, kusisko syra, druhý džbánik kyslého mlieka, pohár smotany s malinami, hrudu masla a košík plný tvarohu. Mačiarik pozrel na tú kopu, ovoňal ju a zaškľabil sa: „Prečo si to všetko prinieslo?“ „Ej vy Indiáni, Indiáni!“- zasmiala sa kráľovná mačka. „Veď tu je vaša sila! Len skús. Neboj sa.“
Malý Indiánik sa pustil do jedenia. Najprv sa mu ten syr a mlieko veľmi nezdalo, no odrazu cítil, že silnie a rastie. Prekvapene sa spýtal kráľovnej: „A či je to zázračné mlieko?“ „Kdežeby zázračné!“ odvetila kráľovná. „Obyčajné. Ale v každom mlieku je skrytá zázračná sila.“
Keď to Indiánik počul, pustil sa zasa do jedenia. Syr aj tvaroh, ba aj maslo, smotanu, všetko pojedol. „No, už vari stačí“, povedal keď už boli džbánky a kôpky prázdne.
No nebol to už ten malý Indiánik. Z Mačiarika sa odrazu stal riadny, mocný chlap, so širokými plecami. „Teraz už môžeš ísť“, povedala mu kráľovná. „A orla Všetkožráča sa neboj. Si mocnejší ako on.“
Indiánik, vlastne teraz už riadny silák, Indián, vyšiel z jaskyne a vrátil sa do dedinky Sevarou. Bola tmavá noc, nad jazerom sa ligotal mesiac. Mačiarik vošiel do štartu, v ktorom býval, no nikoho tam nenašiel, pozrel všetky stany. Boli prázdne. To sa Indiáni poschovávali pred hrozným orlom do hôr.
A už tu aj bol. Z diaľky sa ozval hrozný škrekot, obrovské krídla zakryli mesiac a orol Všetkožráč sa spustil na zem. „Stoj, lebo zle skončíš!“ zavolal naňho Mačiarik. Orol sa škrekľavo zasmial: „Čo? Indián?! Vari sa chceš so mnou biť?!\"
„Áno!“ Vykríkol Indián a vrhol sa na orla. Bol to veru tvrdý a neľútostný boj. Hoci Mačiarik mal riadnu silu, orol sa len tak ľahko nevzdával. Ďobal a škriabal, mával ozrutnými krídlami, no keď videl, že je Mačiarik silnejší, naľakal sa a uletel.
Keď ráno slnko pozlátilo vodu jazera, vrátili sa Indiáni z hôr do dediny. Mysleli si, že bude všetko zničené. No dedina stála, ako predtým a pri lese ich čakal mocný Indián. „Oj, silačisko! Najudatnejší z Indiánov! Ďakujeme ti za záchranu!\" Povedal veľký náčelník. Keď prišiel bližšie a lepšie si pozrel Indiána, vykríkol: „Ale veď je to náš Mačiarik!“
A začali okolo neho veselo tancovať. Potom si všetci posadal a Indián Mačarik im rozprával , ako sa stal silákom. Všetci naňho vyvaľovali okále, nechceli uveriť.
No keď sa napili aj oni mlieka, keď s urobili tvaroh a syr, keď indiánske mamičky dávali deťom samé dobroty z mlieka, uverili. Pretože zo slabučkých, bojazlivých Indiánov sa stali silní a statoční lovci. A to už nie je len rozprávka. Veď ktože by nepoznal príbehy o sile a odvahe. Indiánov.
