y
Zhavranelí bratia
Bola raz chudobná žena. Mala troch väčších synov a jedno maličké dievčatko. Z chlapcov veľa radosti nemala, lebo beli neposlušní a samopašní. Veľmi radi nakukovali do hrncov. Keď sa varilo mäso, vytiahli ho a pohltali horúce i nedovarené. Jedného dňa sa mať zbierala z domu a napomenula synov: „Neopovážte sa dotknúť hrncov. Keď sa ich aj dnes dotknete, beda vám!“
Ale chlapci matku opäť neposlúchli. Len čo vyšla z domu, už boli pri sporáku. O chvíľku boli po mäse. Keď sa žena vrátila domov a našla hrniec prázdny, rozpálila sa hnevom a zvolala! „Bodaj by ste zhavraneli, keď ma tak stále trápite!“
Len čo to vypovedala, premenili sa chlapci na havranov a odleteli do sveta. „Len leťte a lietajte po svete dovtedy, kým vás vaša najbližšia rodina nevyslobodí!“ zavolala za zhavranelými synmi nahnevaná matka. O chvíľu ju hnev prešiel a oľutovala, čo urobila.
Svojich nešťastných synov oplakávala dlhé roky. Jej dievčatko medzitým vyrástlo a stala sa z nej krásna deva. Matka celé roky skrývala pred dcérou svoj žiaľ nad nešťastnými synmi. Ale to, čo sa dcéra nedozvedela od matky, dozvedela sa od cudzích ľudí. Povedali jej, že mala troch bratov, ktorí jedného dňa zmizli a odvtedy niet o nich chýru ani slychu. Dcéra sa potom tak dlho pýtala matky, čo sa stalo s jej troma bratmi, kým jej nepovedala pravdu. „Neplačte, mamička,“ povedala dcéra matke, „ja mojich nešťastných bratov vyslobodím!
O krátky čas sa pobralo dievča do sveta.
Putuje ono, putuje a jedného dňa dôjde k malému domčeku, v ktorom býva mesiačik so svojou materou.
Mesiačik nebol práve doma. Jeho mama dievča pekne privítala a spýtala sa ho, čo ho doviedlo až na kraj sveta. „Hľadám svojich troch zhavranelých bratov,“ odpovedalo dievča, „nevideli ste ich, babička?“ „Ja nie,“ odpovedala mesiačikova mať, „ale je dosť možné, že ich videl môj syn, ktorý každú noc obíde celý svet. Každú chvíľu sa má vrátiť domov. Ale čo urobím s tebou, keď môj syn nemá ľudí rád? Aha, už viem, čo urobím. Skryjem ťa pod koryto.
Príde mesiačik domov a hovorí: „Mama, cítim človečinu!“ Matka však syna prehovára, že sám vie, že až k nim, na kraj sveta, nemôže prísť nijaký človek. Podá mu večeru a keď sa mesiačik naje, íska mu vo vlasoch. Pri ískaní mesiačik zadriemal a jeho mať len na to čakala. Potiahla ho za vlasy a hovorí: „Snívalo sa mi syn môj, o troch zhavranelých bratoch. Nevidel si ich na svojej púti?“ „Nie, mama, nevidel som ich,“ odpovie mesiačik. „Skôr ich mohlo vidieť slniečko, ktoré tuhšie žiari.“
Keď sa na druhý deň pobral mesiačik na svoju každodennú púť, povedala jeho mať dievčaťu, čo sa od neho dozvedela. A tak dievča putovalo ďalej. Jedného dňa došlo k domčeku, v ktorom býva slniečko so svojou mamou.
Ale ani slniečkova mať sa od svojho syna o troch zhavranelých bratoch, nič nedozvedela. „Najskôr môže o nich niečo vedieť vetrík,“ hovorí mame slniečko, „ten prefúka všetky kúty sveta.“
A tak sestra troch zhavranelých bratov putuje svetom ďalej. Po dlhom putovaní dôjde k domčeku, v ktorom býva vetrík so svojou mamou. Aj tu sa musí skryť pod koryto, lebo ani vetrík nemá ľudí v láske.
Keď sa vetrík dosýta najedol, položil hlavu mame na kolená a pri ískaní čoskoro zaspal. O chvíľu ho potiahla mama za vlasy a povedala mu, že si aj ona zdriemla a že sa jej prisnilo o troch zhavranelých bratoch. „ To nie je len sen, mama,“ odpovedal vetrík, „traja zhavranelí bratia lietajú po svete naozaj. Bývajú na sklenom zámku.“
Sestra troch zhavranelých bratov sa veľmi potešila, keď jej na druhý deň vetríkova mama povedala, kde bývajú jej bratia. Po dlhej, únavnej ceste dostala sa k sklenému zámku.
V zámku nebol v tej chvíli nikto. V jednej z mnohých izieb bol stôl prestretý pre troch. V tejto dievčina na svojich bratov. Nečakala nadarmo. O chvíľu vleteli do izby otvoreným oblokom traja havrani a len čo sa ich nohy dotkli dlážky, premenili sa na švárnych mládencov. Bolo že to radosti i slz i objímania, keď sa mládenci dozvedeli, že za nimi prišla ich sestra a že ich chce vyslobodiť. „Keď nás chceš, sestrička, vyslobodiť, - odpovedali bratia, „nesmieš prehovoriť sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem dní ani slovo. Vydržíš to? Dokážeš to?“ „Bude to ťažká úloha,“ odpovedalo dievča, „ale splním ju lebo chcem z vás zňať kliatbu našej nešťastnej matky.
Dievča sa ihneď pobralo do hôr, kde nežijú ľudia, kde sa dá žiť bez prehovorenia jediného slova. V horách sa živilo lesnými plodmi a šťastlivo mu tam prešli tri roky. Keď sa začal štvrtý rok, zablúdil do tých končín mladý kráľ, ktorý bol na poľovačke. Dievča sa mu zapáčilo, a preto sa ho spýtal, kto je a odkiaľ je. Nedostal však nijakú odpoveď. Keď sa však kráľ spýtal dievčaťa, či by s ním šlo na jeho zámok, súhlasne prikývla. Sestra troch zhavranelých bratov neprehovorila ani na zámku. Na otázky odpovedala len kývnutím hlavy. Kráľ sa do nej aj tak veľmi zaľúbil a o krátky čas si ju vzal za ženu.
Onedlho vypukla vojna. Kráľ sa so svojou ženou rozlúčil a zveril ju do ochrany starej ženy, ktorá bývala na zámku. Nevedel, že je to ježibaba.
Kým bol kráľ na vojne, narodil sa kráľovnej chlapček. Ale ježibaba dieťa u matky dlho nenechala. Ukradla ho a vyhodila z obloka. Chcela sa tak pomstiť kráľovi za to, že si nevzal za ženu jej dcéru.
Na šťastie letel v tej chvíli popri obtoku havran, ktorý chlapčeka zachytil do zobáka a odniesol ho.
Keď sa kráľ vrátil z vojny domov, ježibaba ho privítala slovami: „Tvojej žene sa narodilo psíča!“ A ukázala pritom kráľovi mladé šteňa, ktoré strčila namiesto dieťaťa do postieľky.
Keby bola kráľovná v tej chvíli prehovorila, ježibabu by usvedčila z klamstva a ukradnutia dieťaťa. Nepovedala však ani slovo, lebo chcela vyslobodiť svojich bratov z ťažkého zakliatia.
Čoskoro vypukla vojna opäť. Mladý kráľ odišiel do nej na čele svojho vojska a kráľovnú znova „ochraňovala“ ježibaba. Opatrovala ju tak isto ako počas prvej vojny. Keď sa kráľovnej narodil druhý synček, vyhodila ho z obloka a keď sa počas tretej vojny narodila kráľovnej dcérka, vyhodila z obloka aj ju.
Kráľ svojej žene, ktorej ježibaba namiesto detí podstrkovala šteňatá, dvakrát odpustil. Po treťom dieťati ju vyhnal z domu.
Po odchode kráľovnej bol kráľ zo dňa na deň smutnejší. Dobre vedel, že príčinou jeho smútku a zármutku je samota a túžba po kráľovnej, ktorú mal stále rád.
Vybral sa preto ako na poľovačku, ale v skutočnosti ju šiel hľadať. Našiel ju na tej istej lesnej, čistinke, na ktorej ju zazrel prvý raz. Povedal jej, bez nej nemôže žiť a poprosil ju, aby mu odpustila a vráti la sa s ním na zámok. Ale skôr než mohla kráľovná prikývnuť, že sa vráti, priletel k nim havran a odovzdal im ich prvé dieťa. Čochvíľa priletel druhý havran s druhým dieťaťom a za ním tretí s tretím dieťaťom. Len čo odovzdali havrani deti rodičom, zmenili sa na švárnych mládencov. V tej chvíli totiž uplynulo sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem dní, počas ktorých sestra zhavranelých bratov nepreriekla ani jediné slovo. Kráľ s kráľovnou privinuli k sebe svoje deti a poďakovali trom mládencom, že sa o ne starali. Mládenci zas poďakovali sestre, že ich vyslobodila, a tak objímaniu a ďakovanie nemalo konca-kraja. Kráľ pozval svojich troch švagrov na zámok a na ich počesť daj usporiadať veľkú hostinu. Na hostine povedal kráľ hosťom: „Dopočul som sa, že akási žena chcela pripraviť o život štyroch nevinných ľudí. Aký trest si za to táto žena zasluhuje?
„Zasluhuje si za to,“ povedala ježibaba, ktorá nevedela, že sa hovorí o nej, „aby ju strčili do suda vybitého klincami a pustili dolu kopcom.“ „Aký trest si si pre seba vybrala, taký dostaneš,“ odpovedal ježibabe kráľ, „lebo ty si chcela pripraviť o život moje tri deti a moju ženu.
