Ale toho rána stala sa čudná vec. Starý Babic bol v kolibe a čo-to upravoval. Valent ešte za tmy odbehol, aby stádo obriadil. Nuž sa milý ded ponevieral po kolibe. A tu odrazu začuje volanie: - Dedóóó, dedóóó.... Zastal chvíľu a potom, hodica širák na hlavu, vybehol. Len úchytkom schytil sekeru, lebo sa mu namanulo, že sa azda medveď prebudil a prišiel zabiť hlad na salaš. Nebol to medveď. Keď dobehol ku košiaru, stretol sa s Valentom, ktorý teperil na rukách hodné jahňa, jarku. Ale akú jarku! Div divúci. Dedo už veľa pamätal, jednako takúto ovcu ešte nevidel. Jarka bola hodná a biela ako sneh. - Kdeže si to, chlapče? - volal na Valenta. - Neviem, kde sa vzalo, dedo, tmolilo sa medzi ovcami. Starý Babic pokrútil hlavou a poškrabal sa vo vlasoch. - Pekná, pekná, - šomral, - len akože ju vychováme, keď matere nepozná? Ale bača sa darmo strachoval. Divná ovečka nezahynula. Túlala sa, túlala a kde stretla ovcu - mater, prikradla sa k nej a napojila sa. A divné, ani jedna ovca ju neodohnala. Tak sa jahňa chovalo a rástlo ako z vody. Rástlo a bačovi prichodilo neustále rozmýšľať, aký div sa stal v jeho košiari. Veď nepamätal, že by boli starí spomínali, že sa voľakedy takáto ovca uliahla. Ba vari... Hej. Teraz mu odrazu svitlo v hlave. Nebohý bača Ogrgeň, čo bačoval na behanovských salašoch, bol čosi spomínal. Ale to bolo dávno, keď ešte on honelníčil, že sa vraj rodia aj takéto ovce... A... Bača zmraštil čelo. Tak veru. Ten starý Ogrgeň z Behanova bol spomínal, že gajdy urobené z kože takýchto oviec... No, majú byť gajdy nad gajdami, na akých len azda gajdoš Filúz vyhrával.

Ťažko sa pribral starý Babic na toto. Jednako sa pribral. Jedného dňa sa starostlivo učesal, natiahol nové gate, vyčistil pracky na opasku, že sa svietili, akoby na svadbu šiel, namastil krpce, prehodil halienku, vzal do ruky sekeru a pobral sa hore na hrádok. - Už len bude, ako bude, - šomral idúci. Ale keď došiel k bráne, akoby mu bolo srdce za sáru spadlo. Mal sto chutí sa vrátiť. Aj by sa istotne bol, keby nie samého pána Tobiáša. Kde sa vzal, tu sa vzal, pricválal aj s paholkom a rovnou na baču: - Hej, starý, ak sa nemýlim, Babic, čo ty tu robíš? Čo ovce...? - I veľmi, i veľmi, pán veľkomožný, - prisviedčal bača a chystal sa ruku bozkať pánu Tobiášovi. - Nechaj, starý, - odvrkol Tobiáš a zodvihol ruku. - Kam ideš? - K osvietenému pánovi.- Ku mne? Čo ti ovce dochnú? - Ej, aby som neporiekol, raz toľko ich je ako v jeseni. - Teda čože mi chceš? - opýtal sa pán Tobiáš a zosadol z koňa. Paholok ho odviedol a pán Tobiáš si sadol na lavičku pod starým gaštanom. - Neviem, či možno, veľkomožný pane, ale prosiť som prišiel. - Prosiť? A čo? - Takto si hútam, urodzený pane, hniezdil sa bača, nevediac, ako by mal začať – Stádo sa rozrastá, hodné je a mohlo by sa aj predať. Veď ak sa aj predá, dorastie zas. Ale osvietený pán akoby bol zabudol na salaš. Pán Tobiáš sa zasmial. - Urobíme, urobíme, starý, jednako ani teraz neviem, na čo si prišiel. - Ja, urodzený pane, ak by ste, reku, predávať išli, kúpil by som... - Čo? - vyskočil prekvapený Tobiáš. - Jarku, - povedal bača, aby to mal všetko von, lebo videl, že búrka ide z pána Tobiáša. - Hahaha,- zasmial sa pán Žakýlsky. - Starý, ty máš hriech na svedomí, a preto si prišiel. Veď dostaneš svoja a ešte chceš kupovať? Kde si vzal peniaze? - Neveľa, urodzený pane, ostalo ešte z tých časov, keď som valašil. - A poza bučky zachodil, len sa neboj a odpovedz. Viem ja, ako to behanovskí valasi robievajú...

- Ej, vaša milosť, nech sa nepohnem, ak som vzal čo i len srsť. - Daj pokoj, starý, a prac sa! - Veď, veď, vaša milosť, ale tá ovca... -Čo je s ňou? - Boh sám vie, vaša milosť, starý som už, ale také čosi som ešte nevidel. Biela je ako mlieko. - Ale? - zadivil sa pán Tobiáš. - Tak ty preto? - Preto, vaša milosť. -Hm, starý, mohlo to byť i po dobrom, ale tak isto i po zlom s tou ovcou. Aj vidieť by som ju mal, ale teraz mám inú robotu. Môžeš si ju vziať, ale načo ti bude? - Načo? - Babic pozrel na pána Tobiáša a potom sa zahľadel kamsi do neurčita. Vnuka mám, vaša milosť, zuvalec, dobre mi pomáha ovce pásť, zavracať, i dojiť, i jahnice opatrí. Keď pasie, na gajdách vyhráva. Nuž hútam, moje sú staré a nesúce do chlapcovej ruky. Z bielej jarky vraj znamenitý nástroj môže byť. Sám urobím, huk i gajdicu i hlavičku vyzdobím, aby mal vnuk po mne pamiatku. Zato vám, urodzený pane, chlapec dobre poslúži. A možno, ak bude na vašej vôli, a ja nebudem už dovladovať, môže miesto mňa... - Pán Tobiáš pokýval nedôverčivo hlavou. Čudná vec, starý, ale kto sa vo vás vyzná. Jednako raz sa vyberiem k vám pozrieť stádo a uvidím, akého to valacha a muzikanta chováš. Ale ak si ma klamal... Veď vieš, aký bývam... A zvrtol sa, nechajúc Babica stáť pred bránou...

Čudoval sa starý Babic, že mu psi neprišli naproti. Inokedy, keď kráčal nádejovským prievozom, zbadali ho a bežali k nemu s veselým brechotom. No netrápil sa tým. Možno sú s Valentom. Jednako pridal do kroku, ak by sa predsa len bolo dačo prihodilo. Keď dochodil ku kolibe, zbadal Valenta sedieť na pni a psiská ležali pri ňom. A ešte čosi videl belieť sa pri Valentových nohách. Nedovidel už starý Babic. Iba keď došiel bližšie, zbadal, že to ovca. - Čože si porobil, Valent, - volal už zďaleka, keď rozpoznal ovci bielu jarku. - Poďte bližšie, - zavolal Valent. Bača sa poponáhľal. - Čo sa s ňou porobilo? – opýtal sa, keď došiel. Ovca bola vyvalená, zdochnutá. Bielu srsť mala premočenú. Psiská ležali pri nej a smutno hľadeli to na ovcu, to na baču, to na Valenta. – Ktohovie, dedo, čo sa porobilo. Piť išla, ako chodievala. A viete, aká bola. Ak ostatné pili hore, ona šla dolu, ak tie pili poniže, ona šla povyše. Zatúlala sa k výmoľu. Možno sa pošmykla, možno sa podmytý breh preboril pod ňou, spadla do vody. Zabľačala a vtedy som priskočil. Buro bol šikovnejší. Skočil do vody a vytiahol ju. Ale čože, bolo po nej. - Hm, hm. - krútil hlavou bača. - A možno, dedo, že aj topelec... - Možno... - prisvedčil bača, - keď bola taká zvláštna. Biela ako mlieko. Hm... a to práve, keď nám ju pán daroval. - Daroval? - Tak je. A načože vám bude? - Uvidíš, synku, uvidíš... Potom sa bača zložil. Ovcu stiahol a mäso zahrabal Valent pod vysoký buk, čo rástol stred grúňa. Hej, ta neprídu líšky a nevyhrabú ovečku. Ktovie, aké to bolo zviera...

Bača sa dal do roboty. Umyl kožu a zakrútil do handry. A keď dostatočne preschla a zmäkla, pripevnil na ňu gajdicu, ktorú už potajme vyrobil. Vyrezal a vyzdobil. A nehovoril nič, komu tie gajdy budú, ani prečo ich tak pozorne skúša. Iba kedysi stred júna bol zavolal na Valenta, keď bral dedove gajdy z police: - Valent! - Čo je, dedo? - Sem poď! Valent vyšiel. Ded držal v rukách nové gajdy. Valentove oči zaiskrili, lebo si domyslel, čo chce ded s gajdami. - Pozri a oprobuj! To som ti urobil, aby si nezabudol, že si mal deda, čo ťa na rukách nosil a vychoval, keď si nepoznal ani otca, ani matere. Valent vzal gajdy a stál, nevediac, čo by mal urobiť. Cítil, že by sa mal dedovi poďakovať, zavďačiť, ale nevedel napochytre ako. A že nevedel, nuž len si prisadol tesne k dedovi a mlčal. Iba po chvíli začal: - Dedko, za tieto gajdy vám ďakujem. Ak ste ma vychovali, opatrím vás na vaše staré dni, ako by som si bol otca a mater opatril.

Taký akýsi bojazlivý večer sa zniesol do hory. Vyplával mesiac a stromy stáli, akoby boli zo skla bývali. Ovce spali a ani jedna nezbľačala. Ba aj žblnkot potoka sa stratil v tichosti. Také večery mával Valent rád. A tohto večera vzal nové gajdy, sadol si pod buk, kde bola ovca zahrabaná, nafúkal temlov. Spustil na huku vrchnáčik, aby hlas trochu pridusil, a prešiel prstom po dierkach. Gajdy sa rozhučali ako organ. Dúúú.... nieslo sa horou a v tom hukote sa triasla zádumčivá nôta. Kto ju vie, kde sa vzala. Boli nôty, ktoré Valent poznal od deda, ale tieto tu nikdy ded nespieval, ani nezahral. To sa mu len teraz kdesi pri srdci zrodilo a vyrástlo. Tak, a plietla sa nôta horou, že si ťažko rozpoznal, kde prestáva pieseň a začína sa hora. - ako si tak milý Valent vyhráva, len ti to odrazu na lúčine niečo: hop, hop... Skáče, poskakuje, vrtí sa, ale Valentovi sa pozdáva, že to ani nôh nemá, len sa kdesi nad zemou vznáša ako malý biely obláčik. Nevedel sprvoti, čo to, len keď sa to dostalo bližšie k nemu stred lúčiny, spoznal, že to deva. „Nebodaj lesná žienka,“ blyslo mu hlavou. A čudo, neschvátil ho ani najmenší strach. Naopak, keď videl, ako si deva bezstarostne poskakuje, našla ho veselá nálada. Zahnal smutné nôty, ktorými vylákal žienku, a začal veselo hajduchovať. Hlasy vyrážali z dierok ako malé iskry. Jeden vyššie, druhý nižšie, tento sa zatriasol medzi prstami, tamten sa udusil v polovici, ale dohromady to bol divný, predivný tanec, čo teraz Valent vyhrával a žienka tancovala. Keď mu už prsty začínal kŕč brať, zmizla žienka, ako bola prišla. Ale druhý večer prišli dve a na tretí sa ich naschodil celý kŕdlik. Možno všetky, ktoré v tejto hore žili. Valent sa ich nebál ani najmenej a vyhrával im o milých päť.

Tohto večera, možno bola svätojánska noc, keď prestal hrať, stratili sa žienky, ako sa tratievali. Iba jedna ostala. Stojí na lúke, akoby nevedela, kam sa pobrať. Potom odrazu sa obrátila k Valentovi. Pomaly hopkala k nemu. Už ju Valent jasne rozpoznáva, vidí jej do tváre. Na hlave má drobnú korunku. - Gajdoško, gajdoško...! zavolala, keď došla celkom blízko. - Valentom ma volajú, - povedal jej svoje meno. - A ty si čia? - Ja som Kráľka, - povedala žienka a jej reč znela, akoby bola spievala. - Tak? Nuž, Kráľka, a čože mi chceš? - Dobrý si ty, Valent, gajdoš a znamenite si nám vyhrával. I ja i sestry moje ťa len chváliť musíme. Škoda, že už na rok sa nezídeme. Dlho sa už takto zabávať nebudeme, lebo ktovie, kedy sa zas taký človek narodí, čo by také gajdy mal ako ty. Valent nehovoril, len počúval, čo žienka rozpráva. A tá, akoby tu ani Valenta nebolo. Hľadela kamsi do neba a hovorila viacej sama sebe ako Valentovi. - Iba teraz sa spamätala. - Zato, že si nám tak veselo hral, dám ti gajdicu, aby si mal gajdy, ako sa patrí. Nerozpoznáš ju od tej, čo máš, ale keď naduješ temlov, prsty nasadíš na dieročky a piskor sa rozkvičí, potom uvidíš, aké tajomstvo gajdy skrývajú. Valent ani nevedel, ako mu zmizli gajdy spod pazuchy. Spamätal sa len vtedy, keď aj Kráľka zmizla. Nevzal on potom gajdy do rúk. Akosi sa ich bál. Iba na tretí či štvrtý večer ich zobral a sadol si pod buk. A hral. Lesné žienky naozaj neprišli a Valent nevedel, či Kráľka pravdu hovorila, lebo gajdy hrali, ako hrali, a nebadal Valent zmenu v ich zunivej a spievajúcej reči...

Také boli vtedy časy, že boli na svete páni a poddaní. Pánovi bolo, ako bolo, ale poddanému iba zle bývalo. Máloktorý sa narodil v taký šťastlivý deň, že by si bol pochvaľoval, hoci sa aj takí páni našli, čo s poddanými zaobchodili lepšie. No poddaný, čo sa dostal pod takého pána, ako bol pán Tobiáš za Žakýla, ej, veru, ten málo dobrého na svete zažil. Keď sa pána Tobiáša vôľa na dobré obracala, nuž ešte ušlo, ale keď sa zle vyspal, mali palice drábov celé dni a noci robotu. Pri takomto spôsobe, keď dňom musel sedliak hrdlačiť na panskom a nocou na svojom, kdeže bola veselosť? Málo jej ľudia poznali, zato viac plaču a bolesti. Radosť, veselosť uletela ako vtáča. A ak sa aj priblížila, len bojazlivo poletovala v dedine a len na chvíľočku postierala slzy a starosti z tvárí poddaných. Valent z Babicovho salaša bol vari ako to vtáča. Keď prišiel, zišli sa ľudia ukradme tu i tam, v izbe, v poli alebo v hore, a Valent hral. A tu tí ľudia cítili, ako z nich starosti padajú. Akoby sa ponárali do teplej vody. Uľahčilo sa im a pozabudli. Mladí si zaskočili, starí zaspievali, dedovia poutierali zaslzené oči a usmiali sa, lebo Valentove gajdy smútiť nedali. Tak sa stalo, že sa z úst do úst, od ucha k uchu šírila zvesť, akého muzikanta majú poddaní pána Tobiáša. A keď sa len chvály o Valentovi rozchyrovali, ani nemohlo ináč byť, ako že neraz prišli po neho aj z piatej dediny. Tak veru... Ten ho prišiel volať na svadbu, ten zas o fašiangu, iný zas k jánskym ohňom... No zo dňa na deň poznalo viacej dedín hudca Valenta. Poznalo, poznalo, ale jeden predsa len o ňom nevedel. Pán Tobiáš zo Žakýla.

Svadba bola a ako sa dalo, tak sa hostilo. A keď sa pohostilo, aj sa zaspievalo, a keď sa zaspievalo, boli by nohy museli byť drevené, keby sa neboli postili do tanca. A že tu hral hudec valent z Babicovho salaša pána Tobiáša, nuž veselo bolo ľuďom, ako im bývalo vždy, keď sa rozhovorili Valentove gajdy. A tu kde sa vezme, tu sa vezme pán Tobiáš. Ej, a v čertovej koži. Nebodaj sa mu nepodarilo uchmatnúť čo-to zo štiavnickej zlatej fúry. Najedovaný vrazil do izby s troma - štyrmi drábmi a reve: - Teda takto, sedľač, chrapač daromná? Spievať a zabávať sa ako veľkomožní páni? Zajtra sa budete motať po poli ako drevení! Či vám patrí zábava? Dám vám ja zábavy! Chlapi, derte! - zareval na drábov. A tí veru nelenili. Chlapiskovia len na to boli chovaní v zámku a vypasení ako medvede. Začali ťať hlava-nehlava. - Hohoho, muzikant, neutekaj. Teraz nám zahraš do tanca! A vliekol ho k pánu Tobiášovi. Pán Tobiáš sa rozkročil a podoprúc si rukami boky, hovorí: - A ty že si odkiaľ? Ty si nie z dediny! - Ja som, prosím, Valent z Babicovho salaša pána veľkomožného, - povedal pokorne.

Pán Tobiáš sa trochu zarazil. Chvíľu stál a mlčal, díval sa na mladíka a jeho nástroj a potom povedal miernejšie: - Teda si to ty? Viem, viem, chlapče... A taký si ty chýrečný muzikant, že po svadbách vyhrávaš? Nuž dobre, keď sedľači vyhrávaš, prečo by si aj pánom nezahral? Berte ho so sebou! - zavolal na pandúrov, ktorí už boli skončili robotu, lebo v izbe nebolo ani duše.

Večer potom bolo na hrade dínom-dánom. Veselil sa pán Tobiáš, veselili sa jeho kamaráti. Víno tieklo prúdom a páni ši štrngali, smiali sa i výskali od veselosti. Tu prišiel pánu Tobiášovi na um Valent. Hneď ho dal priviesť. Naľakaný Valent sotva stál na nohách. Ej, nevidelo jeho oko ešte takého sveta. A keď oko nevidelo, tým menej noha chodila po kobercoch, že mal sto chutí vyzuť si krpce, lebo sa neopovážil stúpiť na ne. Nestačil sa dočudovať, lebo skočil k nemu pán Tobiáš a zakričal: - Sadni a hraj, sto striel ti do matere! - natriasal sa pred Valentom ako starý medveď. Ľahko mu bolo vyspevovať a tancovať, ťažšie bolo Valentovi hrať. Od strachu a ľaku sotva rozpoznal gajdicu od chlipáka a len-len že nestrčil malú trúbku gajdice do úst. Horko-ťažko našiel chlipák a nafúkal temlov. Páni prestali hajduchovať a obstali mladého gajdoša. Bolo ich desať, samí chlapi a samí páni z okolitých zámkov. Stáli a čakali, čo bude. Valent potisol pazuchou temlov a nasadil prsty na dierky.

Ale čo to? Ticho. Ani huk nezahučí, ani piskor sa naozve, hoci Valent čím ďalej, tým mocnejšie fučí a ramenom stíska temlov. Mali by gajdy hučať, len by sa tak múry triasli. Ale gajdy akoby boli onemeli. Prebára Valent prstami, ale piskory nevydávajú ani hláska. Pán Tobiáš červenie, keď vidí, ako sa Valent nadúva, a nedajbože z gájd hlasu dostať. - Hraj, gajdoš, hraj! - vreštia kamaráti. - Ale gajdoš nehrá. Pokúša sa, ale gajdy sú nemé. - Čo je s tebou! - vreští pán Tobiáš, - Počul som, ako si vyhrával na svadbe! Tak hraj aj mne! - Nemožno, vaša milosť, nemožno! - šepoce bezmocný Valent a len-len že sa do plaču nepustí. - ako nemožno? Naduj gajdy a hraj, lebo ti ja zahrám! - vreští pán Tobiáš. Proboval Valent ešte raz, ale gajdy akoby nikdy neboli bývali gajdami. Mlčali ako zakliate. - Nechceš? - jedoval sa Tobiáš a začal zhľadúvať korbáč. A keď mu ho jeden z drábov podal, začal nemilosrdne obšívať Valenta. Ale nástroj ani potom sa nerozozvučal. - Zatvoriť ho! - kričal pán Tobiáš. - galgana! Zajtra sa ešte pozhovárame! Nuž odviedli drábi Valenta a šmarili ho do hlbokej, studenej a vlhkej veže Žakýlskeho zámku.

Sedel teda Valent a plakal. Hej, možno by to bol vyhral u pána, aj dedovi poľahčil, keby... Hej, keby gajdy boli hrali... Len prečo nehrali? Valent rozhutoval, ale nemohol na to prísť. Ba či naozaj nehrajú? I čo mu ťažko prichodilo, nafúkal temlov a sotva rameno pritisol, už sa ozval hlboký hlas hukov. Rýchlo ich odložil. Mohlo by ho počuť a vyvliecť von. I keď bol v tme a hlboko pod zemou, jednako sa mu tu istejšie videli ako pred pánom Tobiášom. Teraz poznával, ako je byť poddaným. Videl, prečo sú tí ľudia z dediny takí smutní a zarazení a prečo im jeho muzika otvára ústa a srdcia, ako keď lačnému podáš kus chleba. A v tomto rozhutovaní aj pozabudol na to, čo ho čaká.

Ale Valent sa strašne zadivil, keď ho ráno bez všetkého pustili. Pravdaže, nemohol vedieť, že je v tejto krajine aj kráľ. Nikdy o ňom nepočul. A že týmto kráľom je spravodlivý Matiáš, to už naozaj nemohol vedieť. Nuž a keď nevedel, neprestával sa diviť, že kráča horou a je slobodný. Je to ale pravda, už zreteľne čuje brechot dedových psov. Preskočil milý hudec potok a kráčal vŕškom k salašu. Keď ho zbadali psi, dali sa mu bežať oproti. A vtedy ho zbadal aj ded.