Kapitán a jeho ordonanc na brehu mora. Obidvaja sa teraz už ponáhľali k ústiu rieky Šelif. Príroda im však pripravila nové prekvapenie. Ľavý breh rieky už nejestvoval. Na miesto ústia rieky dorážali tu vlny mora, ktoré ostatok pevniny zrejme pohltilo. Medzitým slnko dosiahlo západný obzor a bez prechodu nastala noc. Pobádali, že deň sa skrátil o polovicu.
Servadac a Ben Zouf uháňajú na koňoch. Po krátkom spánku sa rozhodli preskúmať celé pobrežie. Vrátili sa preto k svojej chate, kde mali svoje dva kone. Rýchle ich osedlali a pustili sa na výzvedy. Silné kone akoby boli okrídlené, ľahko prekonávali všetky nerovnosti terénu. Netrvalo dlho a zistili, že sa nachodia na ostrove, ktorý mal tvar trojuholníka vykrojeného z pôvodnej pevniny severnej Afriky. Z vyššieho kopca videli, že ich zo všetkých strán obkľučuje more.
Podivné úkazy pri varení, voda vrie už pri 66 °C. Neostávalo im iné, len sa vrátiť k polozbúranému bydlisku. Našťastie kamenná chyža, o ktorú sa opierala zrúcaná drevená chata, pri zemetrasení dosť dobre obstála, takže im mohla slúžiť ako núdzová skrýša. Tu bolo aj ohnisko. Ben Zouf rozložil oheň a začal variť v hrnci vajcia. No aké prekvapenie! Netrvalo ani dve minúty a voda vrela. Kapitán ponoril do vody teplomer a zistil, že voda vrie už pri 66 °C. Z toho sa dovtípil, že nad Zemou ubudla asi 1/4 vzdušného stĺpca. Nedalo sa nič robiť, bolo treba vajcia variť aspoň 1/4 hodiny. Nasledujúce dni ustavične pršalo. Naši dvaja hrdinovia márne vyhľadávali pobrežie mora. Okrem neobyčajne vysokých vín nebolo vidieť nič iba vodnú šíravu.
Servadac sleduje ďalekohľadom neznámu planétu. V noci z 13. na 14. januára bývalého pozemského kalendára zrazu smršť prestala a obloha sa celkom vyjasnila. Kapitán Servadac pozoroval oblohu. Pritom zistil, že Polárka zmenila svoju polohu a vznášala sa nízko nad horizontom. Na oblohe sa zjavil žiariaci kotúč. Spočiatku sa domnieval, že je to mesiac, keď ho však pozoroval cez ďalekohľad, zistil, že okolo neho krúži malá obežnica. Bola to teda neznáma planéta s vlastným mesiacom.
Slnko žiari a súčasne vidieť na oblohe aj Venušu. Teplota zo dňa na deň stúpala. Bolo to na zimné obdobie neobvyklé. Súčasne Servadac zistil, že kotúč slnka sa stále zväčšuje. Po dlhom pozorovaní prišiel Servadac k záveru, že Zem zmenila nielen svoj objem, rýchlosť otáčania okolo osi, ale aj dráhu okolo Slnka a že sa stále približuje k stredu slnečnej sústavy. Ďalšie pozorovania to len potvrdili. Čoskoro mohli na oblohe i za jasného dňa pozorovať Venušu, obkľúčenú hustými mrakmi. Okolo 20. januára „Zem“ preťala obežnú dráhu Venuše a blížila sa ďalej k Slnku.
Pristátie goelety Dobryna, stretnutie Servadaca s grófom Timaševom. Ráno 27. januára prišiel Ben Zouf k strážnemu domčeku a hlásil kapitánovi, že sa k brehom ostrova približuje loď. Servadac sa pobral na breh a pozoroval loď ďalekohľadom. Čoskoro rozoznal, že tu ide o loď s dvoma sťažňami, štíhleho tvaru a s dostatočnou nosnosťou, aby mohla bezpečne brázdiť šíre more. Čoskoro zakotvila v malom zálive ostrova. Z lode spustili čln. O niekoľko minút pristál majiteľ lode Dobryna, gróf Tima- šev na brehu a zvítal sa s kapitánom. Loď v osudnej noci z 31. decembra na 1. januára brázdila viny Stredozemného mora. Obrovské vlnobitie prekonala dosť dobre a menšie poruchy na parnom stroji čoskoro opravili. Servadac požiadal majiteľa lode o povolenie zúčastniť sa na prieskume Stredozemného mora, alebo aspoň toho, čo z neho ostalo. Ordonanc mal zatiaľ strážiť obydlie na ostrove, ako aj úrodu na poliach.
Dobryna pod parou na širom mori. Dobryna bola naozaj výborná loď s nosnosťou 200 ton, vybavená nielen plachtami, ale aj skrutkou, poháňanou parným strojom. Zásoby stačili na niekoľko mesiacov pre celú posádku, ktorej velil vynikajúci námorník — poručík Prokop. Prvé dni dorážali na loď vysokánske vlny, keďže sa však zmenila zemská gravitácia, lodi nijako neublížili. Márne však hľadali pobrežie Alžírska, nebolo po ňom ani stopy. Celý africký kontinent sa stratil.
Lodníci merajú lanom hĺbku mora. Nepochopiteľné boli aj výsledky merania hĺbky. Ukázalo sa totiž, že morské dno je nehlboké a celkom rovné. Katastrofa, ktorá postihla „Zem“, asi načisto vyrovnala všetky nerovnosti morského dna.
Loď v búrke pri kryštalických brehoch. Po niekoľkodňovej plavbe ukázala sa im na východnom obzore pevnina. Uzatvárala okruh smerom od východu na západ a zabraňovala celkom ceste na juh. Rozkladala sa tam, kde podľa máp by malo byť Stredozemné more. Moreplavcov znepokojovali aj iné javy. Teplota začínala klesať a dosahovala už len 15 až 20 °C. Z toho usudzovali, že „Zem“ na svojej novej obežnej dráhe okolo Slnka sa začala vzďaľovať od tohto stredu našej slnečnej sústavy. Priamym dôkazom bolo aj podstatné zmenšenie priemeru slnečného kotúča, z čoho usudzovali, že nová obežná dráha „Zeme“ okolo Slnka je veľmi pretiahnutá elipsa. Po priblížení sa k Slnku (perihélium) v obežnej dráhe Venuše ich teraz „Zem“ unáša do vzdialenejších oblastí slnečnej sústavy. — Pravda, moreplavcov zaujímala teraz oveľa viac nová čudná pevnina, ktorá sa skladala z obrovských kryštálov, dosahujúcich niekoľko sto metrov. Boli celkom neporušené, nedotknuté činnosťou vetra a vody a leskli sa zlatožltým odleskom. Táto záhadná pevnina im uzatvárala ďalšiu cestu na východ. Akoby Stredozemné more na východ od ostrova Malty zaniklo a nahradila ho záhadná pevnina. Rozhodli sa preto pokračovať v plavbe smerom na severozápad. V tomto úmysle im však prekážala veľká víchrica, ktorá sa odrazu rozpútala a hnala loď priamo na severovýchod k strmým brehom záhadnej pevniny. Obrovské vlny vyhadzovali loď do veľkej výšky, no čoskoro nato padala do hlbokých vodných priepastí. Už-už hrozilo nebezpečenstvo, že sa loď roztrieska o strmé skaly, keď sa zrazu pred jej čeleňou ukázal dosť široký zárez v kryštalickom masíve. Pod velením Šikovného poručíka Prokopa vklzla ta bez úrazu a pokračovala v plavbe na severovýchod.
Pristátie člna z lode Dobryna na zvyšku Gibraltáru. Loď sa plavila stále severovýchodným smerom a podľa výpočtov poručíka Prokopa mala byť niekde v oblasti gréckeho ostrova Korfu. Tu zbadali na obzore skalisko s pevnosťou. Ani sa len nespamätali, už zazneli výstrely z dela. Loď na ne odpovedala a pomaly sa približovala ku skalisku. Aké však bolo prekvapenie Timaševa, Servadaca a Prokopa, keď sa na skalnom ostrove stretli s britskými dôstojníkmi, ktorí im vysvetlili, že sa nachodia na zvyšku Pyrenejského poloostrova, na anglickej pevnosti Gibraltár. Znamenalo to, že vlastne oboplávali celý zvyšok zemegule, ktorý ostal po katastrofe. Podľa ich výpočtov sa obvod zemegule po katastrofe zmenšil na 2300 km a jej priemer teda dosahoval iba šestnástinu pôvodného priemeru. Tým sa vysvetlili aj ostatné úkazy, skrátenie dňa na polovicu, zmenšenie gravitácie, tlaku vzduchu atď. Poručík Prokop ďalej uzatváral, že Zem sa rozpadla a oni sami ostali na jej úlomku, ktorý ich teraz unáša na excentrickej dráhe slnečnou sústavou. Anglickí dôstojníci neverili týmto úvahám a vytrvale čakali na opustenom skalnom ostrove na rozkazy svojej vlády. Dobryna sa pustila na ďalšiu výskumnú cestu severným smerom, kde sa pôvodne rozkladal Pyrenejský polostrov.
Lodníci vyťahujú z mora kožené puzdro. Dňa 21. februára zbadala stráž na predku lode v mori plávajúci predmet. Keď ho vylovili, zistili, že je to kožené puzdro z ďalekohľadu. Bolo voskom starostlivo zapečatené. Vnútri našli lístok, na ňom záznamy o doteraz urazenej dráhe, vzdialenosti od Slnka a iné údaje v rozličných rečiach, pričom však prevládala francúzština. Upútal ich názov „Gallia“. Poručík Prokop videl v tom potvrdenie svojho predpokladu, že sa nachodia na malom úlomku Zeme, ktorý ich unáša v excentrickej dráhe okolo Slnka. Neznámy vedec nazval tento úlomok menom Gallia, z čoho možno usudzovať, že to bol Francúz, keďže Gallia je starý rímsky názov dnešného Francúzska. Potvrdzovala to aj prevaha francúzskych slov v zázname.
Timašev, Servadac a Prokop skúmajú roklinu. Dobryna pokračovala v plavbe. Na mieste juhovýchodných brehov Španielska sa rozkladala nová pevnina kryštalických útvarov. Pri plavbe na východ našli tieto útvary aj na miestach, kde by sa mali rozkladať južné brehy Francúzska. Na mieste mysu Antibes natrafili na úzku roklinu v uzavretej skalnej stene, ktorá sa mierne zvažovala smerom k moru. Rozhodli sa preskúmať tieto zaujímavé útvary. Na člne sa priblížili k rokline. Malá piesčitá pláž bola zjavne zvyškom starého zemského pobrežia. No neďaleko už našli iba neporušené kovové kryštalické útvary, dvíhajúce sa do výšky niekoľko sto metrov. Boli tu vlastne v arktických končinách Gallie, preto sa ani nečudovali, že vyššie končiny boli pokryté snehom a ľadom. Na svoj veľký žiaľ zistil Servadac, že z jeho milovaného Francúzska ostala iba táto chladná kovová pustatina. Rozhodli sa pokračovať v ceste do ešte neprebádaných zvyškov Stredozemného mora, t. j. k ostrovom ležiacim pred brehmi Apeninského polostrova, odtiaľ k Balearom a nazad k doteraz jedinému väčšiemu známemu ostrovu, na ktorom čakal na svojho kapitána verný ordonanc Ben Zouf.
Dážď meteoritov nad loďou. Bolo sa treba veru ponáhľať s výskumom, lebo Gallia sa čoraz väčšmi vzďaľovala od teplodarného strediska slnečnej sústavy, teplota klesala, čo nevidieť more zamrzne. Úlomok Zeme ich unášal pásmom Asteroidov, ktoré sú pravdepodobne zvyškom rozpadnutej planéty medzi dráhami Marsa a Jupitera. Keď sa drobné úlomky dostali do atmosféry Gallie, zažiarili ako dážď prskaviek na nočnej oblohe. Na svojej ceste na východ nenašli ani stopy po ostrove Korzika, cestu na východ im zahatali už známe pusté kryštalické útvary. Obrátili sa teda na juh. Kde ma! byt prieliv medzi Korzikou a Sardfniou, rozprestieralo sa šíre more. No 27. februára zbadali na východe malý ostrovček. Keď naň vystúpili, objavili v jaskynke dievčatko Ninu s kozičkou. Čoskoro sa dozvedeli, že sa tu zachoval malý ostrovček ležiaci pôvodne nad severným kútom Sardínie, po ktorej nezostalo ani stopy. Malá Nina im rozprávala, Že na ostrove strážievala stádo kôz a len sama s touto svojou najmilšou kozičkou prežila hrozné zemetrasenie. Zobrali ich na loď a pokračovali v plavbe. Na mieste bývalého Talianska sa rozkladal nový pustý kryštalický kontinent. Nebolo ani Sicílie, ktorá zmizla i s veľkou činnou sopkou Etnou. Odtiaľ na juh narazili na prieliv, ktorým sa boli dostali až ku Gibraltáru. Obrátili sa preto priamo na západ, aby preskúmali ešte neznáme časti svojej malej obežnice. Nová pustá pevnina sa rozkladala v oblastiach tuniského i alžírskeho pobrežia. Až kdesi pri bývalom pobreží Maroka objavili pozoruhodný úkaz. Činná sopka sa tu vypínala do výšky 3000 stôp. Na lodi sa začal prejavovať nedostatok uhlia, preto sa rozhodli urýchlene vrátiť k Servadacovmu ostrovu, ktorý bal odtiaľ vzdialený iba 12 míľ. Cestou vylovili z mora zapečatenú konzervovú plechovicu s ďalším záznamom neznámeho učenca a údajmi o dráhe Gallie. Z neho vyplývalo, že rýchlosť Gallie sa spomaľuje, ako sa vzďaľuje od Slnka po eliptickej dráhe.
Malá Nina s kozou na ostrovčeku. Na svojej ceste na východ nenašli ani stopy po ostrove Korzika, cestu na východ im zahatali už známe pusté kryštalické útvary. Obrátili sa teda na juh. Kde ma! byt prieliv medzi Korzikou a Sardfniou, rozprestieralo sa šíre more. No 27. februára zbadali na východe malý ostrovček. Keď naň vystúpili, objavili v jaskynke dievčatko Ninu s kozičkou. Čoskoro sa dozvedeli, že sa tu zachoval malý ostrovček ležiaci pôvodne nad severným kútom Sardínie, po ktorej nezostalo ani stopy. Malá Nina im rozprávala, Že na ostrove strážievala stádo kôz a len sama s touto svojou najmilšou kozičkou prežila hrozné zemetrasenie. Zobrali ich na loď a pokračovali v plavbe. Na mieste bývalého Talianska sa rozkladal nový pustý kryštalický kontinent. Nebolo ani Sicílie, ktorá zmizla i s veľkou činnou sopkou Etnou. Odtiaľ na juh narazili na prieliv, ktorým sa boli dostali až ku Gibraltáru. Obrátili sa preto priamo na západ, aby preskúmali ešte neznáme časti svojej malej obežnice. Nová pustá pevnina sa rozkladala v oblastiach tuniského i alžírskeho pobrežia. Až kdesi pri bývalom pobreží Maroka objavili pozoruhodný úkaz. Činná sopka sa tu vypínala do výšky 3000 stôp. Na lodi sa začal prejavovať nedostatok uhlia, preto sa rozhodli urýchlene vrátiť k Servadacovmu ostrovu, ktorý bal odtiaľ vzdialený iba 12 míľ. Cestou vylovili z mora zapečatenú konzervovú plechovicu s ďalším záznamom neznámeho učenca a údajmi o dráhe Gallie. Z neho vyplývalo, že rýchlosť Gallie sa spomaľuje, ako sa vzďaľuje od Slnka po eliptickej dráhe.
Poľovačka na vtákov. Po tridsaťpäťdňovej plavbe dňa 5. marca goeleta Dobryna znova pristála na ostrove, ktorý bol jediným väčším kúskom skutočnej zeme na Gallii. Plavci už zďaleka videli, že ostrov je zahalený akýmsi mrakom. Keď prišli bližšie, videli, že to krúžia kŕdle vtákov, ktoré iba tu našli akú-taku obživu. Pochopiteľne, Ben Zouf nemohol sám ustrážiť úrodu na poliach. No aj tak sa mu podarilo časť obilia zožať a schovať pred hladnými vtákmi. Sám by však na to nebol stačil, no pribudli noví obyvatelia ostrova. Na veľké prekvapenie Ben Zoufa pristála totiž začiatkom februára na ostrove menšia loď tartána s 10 Španielmi a s majiteľom lode, nemeckým potulným obchodníkom Hakhabutom. Loď menom „Hansa“ bola vlastne akýmsi plávajúcim krámom (obchodom), s ktorým Hakhabut navštevoval prístavy Stredozemného mora. Servadac, Timašev a ich spoločníci sa ihneď vydali na cestu k novým obyvateľom. Pritom využili príležitosť a strieľali pažravých vtákov, ktorí sa vznášali nad ich hlavami.
Stretnutie so Španielmi a Hakhabutom. Španielov počuli už zďaleka: spievali svoje národné piesne. Do ich spevu sa občas zamiešal hnevlivý nástojčivý hlas: „Moje peniaze, kedy mi dáte moje peniaze?“ Na čistinke medzi stromami uvideli skupinu desiatich spievajúcich a tancujúcich Španielov, v ich strede namosúrený Hakhabut. Tancovali a vyskakovali až vysoko nad stromy a dvíhali so sebou nadávajúceho Hakhabuta. Ako už vieme, zníženie gravitácie umožňovalo tieto obdivuhodné výkony. Pravda, len čo zbadali blížiacu sa skupinu so Servadacom na čele, ustali v zábave. Ben Zouf ich už dávno bol pripravil na príchod — ako vravel „generálneho guvernéra“ ostrova — kapitána Servadaca. Tak mu preukazovali všetci príslušnú úctu. Kapitán sa dozvedel ich osudy. Desať Španielov, medzi nimi 12-ročný Pablo, boli v osudnej noci v Ceute, na najsevernejšom výbežku Maroka, ktorý leží na juh od Gibraltáru. V tom čase kotvila tam loď „Hansa“. Na jej palube bol iba jej majiteľ, kým posádka sa zabávala niekde na pevnine. Po katastrofe ostal z Maroka iba malý skalný výbežok severne od Ceuty spolu s 10 Španielmi, Hakhabutom a jeho loďou. Niekoľko dní po katastrofe prišli ich navštíviť obidvaja dôstojníci - brigadier Murphy a major Oliphan - na malom člne a dlhší čas rokovali s vodcom Španielov Negretem. Výsledok sa čoskoro ukázal. Španieli požiadali Hakhabuta, aby sa mohli na jeho lodi odplaviť na nejaké iné miesto a boli ochotní zaplatiť cestu. Tak sa aj stalo. Pravdaže, keď už pristáli na novom ostrove, platiť nijako nechceli, preto sa Hakhabut tak sťažoval.
Servadac pristáva pri Hakhabutovej lodi. Keď sa takto veci víacej-menej vysvetlili, bolo treba uvažovať o budúcnosti. Podľa doterajších výskumov bolo na Gallii 37 ľudí. O 13 Angličanov na Gibraltáre sa nebolo treba starať, boli dobre zásobení stravou i palivom na niekoľko rokov. No hlavná časť obyvateľstva, t. j. 23 ľudí, sa sústredila na Servadacovom ostrove. Skupinka bola národnostne veľmi miešaná: 10 Španielov, 8 Rusov, 2 Francúzi, z Kolína pochádzajúci obchodník a napokon mládež — Pablo a malá Talianka Nina. Ešte niekde žil neznámy vedec, ktorého zprávy vylovili z mora. Pre túto skupinu 23 ľudí bolo treba zabezpečiť stravu a ubytovanie cez krutú zimu, ktorá ich očakávala, lebo Galiia sa na svojej výstrednej dráhe vzďaľovala od Slnka. Mali naporúdzi zásoby Dobryny, ktoré mohli vystačiť na dva mesiace, ďalej úrodu obilia, ktorú zožal Ben Zouf za pomoci Španielov; na ostrove bolo aj dosť zvierat, niekoľko druhov prežúvavcov a najmä vtákov. Chýbali im však niektoré predmety dennej potreby a požívatiny, ako cukor, soľ, káva, Čaj a pod. Servadac sa preto preplavil na malom Hakhabutovom člne k tartáne pozrieť jej zásoby. Bol to ozajstný plávajúci obchod. V lodi nosnosti 200 ton skrývali sa pravé poklady požívatín, korenia, látok a rozličného náčinia. Zásobovanie obyvateľov bolo teda zabezpečené. Pravda, Hakhabut sa obával o svoj majetok. No Servadac ho uistil, že všetko, čo od neho preberú, mu riadne zaplatia.
Obyvatelia Gallie pri kopaní podzemnej skrýše. Teplota na Gallii stále klesala a obyvatelia sa mohli ľahko dovtípiť, že najkrutejšie zimy ich len čakajú. Preto sa rozhodli vykopať dosť priestornú podzemnú skrýšu. Žiaľ, v hĺbke 8 stôp (1 stopa rovná sa okrúhle 0,325 metrov) narazili na jednoliatu tvrdú horninu, od ktorej sa čakany beznádejne odrážali. Hoci ostrov ležal priamo na rovníku Gallie, predsa vzdialené Slnko už nestačilo vyhriať riedky vzduch, a tak teplota poklesla pod bod mrazu. O dobrú radu bola. veru núdza. Pri obchôdzke na brehu ostrova zbadal Servadac v diaľke svietiaci bod. Tu si spomenul na sopečný ostrov vzdialený od nich 90 km. Hneď sa rozhodli, že ho preskúmajú.
Obyvatelia Gallie pri kopaní podzemnej skrýše. Teplota na Gallii stále klesala a obyvatelia sa mohli ľahko dovtípiť, že najkrutejšie zimy ich len čakajú. Preto sa rozhodli vykopať dosť priestornú podzemnú skrýšu. Žiaľ, v hĺbke 8 stôp (1 stopa rovná sa okrúhle 0,325 metrov) narazili na jednoliatu tvrdú horninu, od ktorej sa čakany beznádejne odrážali. Hoci ostrov ležal priamo na rovníku Gallie, predsa vzdialené Slnko už nestačilo vyhriať riedky vzduch, a tak teplota poklesla pod bod mrazu. O dobrú radu bola. veru núdza. Pri obchôdzke na brehu ostrova zbadal Servadac v diaľke svietiaci bod. Tu si spomenul na sopečný ostrov vzdialený od nich 90 km. Hneď sa rozhodli, že ho preskúmajú.
Obyvatelia Gallie pozorujú zo skalnej galérie mesiac Nerinu. Na oslavu svojej záchrany a nového obydlia rozhodli sa usporiadať malú slávnosť. Po hostine zazneli gitary a spev Španielov, ktorí sa dali aj do tanca. Keď sa potom išli nadýchať čerstvého vzduchu, zbadali na oblohe svietiaci kotúč mesiaca. Pri pozeraní ďalekohľadom sa ukázalo, že to nemôže byť ozajstný Mesiac, satelit Zeme, lebo tento bol oveľa menší a jeho povrch nepokrývali charakteristické krátery. Došli k správnemu uzáveru, že Gallia na svojej ceste slnečnou sústavou stiahla do oblasti svojej gravitácie niektorú malú planétku z pásma Asteroidov, ktoré krúžia okolo Slnka medzi dráhami Marsu a Jupitera. — Ďalšie dni využili Servadac a Timašev na prieskumné cesty do najbližšieho okolia. Podarilo sa im vystúpiť aj na vrchol sopky a odtiaľ sledovať tvárnosť povrchu Gallie. Smerom na sever, východ i západ videli iba more. Na juhu sa rozkladala až za hranicu obzoru bezútešná pevnina, ktorej najsevernejším bodom bola sopka.
Obyvatelia sa korčuľujú na zamrznutom mori. Pri klesajúcej teplote sa more celkom pokrylo hladkou a pevnou vrstvou ľadu. Dobryna mala na palube aj množstvo korčulí, tie si teraz pripevnili na topánky a veselo sa korčuľovali v okolí svojho bydliska. Pri úplnom bezvetrí to bol priam pôžitok, ktorý však slúžil nielen zábave, ale aj otužovaniu a telesnej príprave na horšie časy.
Nina a Pablo obkľúčení dorážajúcimi vtákmi. Nina chráni poštového holuba. Pokoj obyvateľov jaskyne rozrušila nečakaná udalosť. Dňa 15. apríla počuli volanie o pomoc. Volala malá Nina, na ktorú zo všetkých strán dorážali dravé čajky. Prvý k nej priskočil mladý Pablo, ktorý palicou zahnal hladnú háveď. Keď pribehli ostatní, Nina im ukázala holuba, ktorého chránila pred dorážajúcimi vtákmi. Bol to poštový holub, ktorý mal na krku vrecúško. Našli v ňom lístok, odkaz neznámeho vedca s ďalšími údajmi o dráhe Gallie, s poznámkou o mesiačiku, ktorý nazval Nerinou. No záver listu už netvorili obvyklé prejavy uspokojenia, ale poznámka, že vedcovi dochádzajú potraviny.
Kapitán Servadac a poručík Prokop uháňajú na plachetnicových saniach. Na ľavom krídle holubice našli čitateľný odtlačok „Formentera“. Bol to cenný údaj o tom, kde hľadať nešťastného vedca. Formentera bol totiž ostrovček zo skupiny Baleár, presnejšie južný ostrov súostrovia Pityuzy. Kapitán Servadac bol hneď ochotný vypraviť sa za svojím krajanom na korčuliach. Odhovoril ho však poručík Prokop, ktorý poukázal na značnú vzdialenosť ostrova, asi 76 míľ, t. j. zhruba 600 km severovýchodným smerom. Pri zime 22 °C pod nulou a silnom južnom vetre mohol by denne uraziť najviac 90 km, to znamená, že len cesta ta by mu trvala 6 dní a ako by doniesol nazad vyčerpaného a hádam so smrťou zápasiaceho učenca? Prokop však našiel lepší spôsob. Z malého člna Dobryny zostrojil plachtenicové sane, na ktoré naložili potrebné zásoby a spolu so Servadacom sa vydali na cestu. Za priaznivého vetra uháňali sane neobyčajne rýchle po rovnej ľadovej ploche. Po dvojdňovej j ceste sa sane priblížili do miest, kde mal pôvodne byť ostrov Formentera. Preto pozorne skúmali obzor ďalekohľadom. A naozaj, naraz zbadali akési drevené lešenie. Keď sa celkom priblížili, zistili, že ide o pozorovateľňu, postavenú na malom skalnom ostrovčeku. Pri pozorovateľni uvideli drevený zrub, ktorého okenice boli pevne uzavreté. Nikde nebolo vidieť známky života.. Obávali sa, že prišli už prineskoro a obyvateľ tejto chatrče od zimy zahynul.
Servadac a Prokop v chate pred posteľou vystretého učenca. Keď prirazili k ostrovčeku, chytro vyrazili dvere chaty, otvorili okenice a pri vnikajúcom prúde svetla uvideli v rohu izby skromnú posteľ, na ktorej ležalo ľudské telo. Spočiatku mysleli, že je bez života, no pri pozornejšom skúmaní Prokop objavil slabý tep srdca. Keď muža napojili posilňujúcim liekom, zastonal: „Gallia! To je moja kométa!“ Potom zasa upadol do bezvedomia. Rýchle zbalil všetky vedecké prístroje, knihy a záznamy, učenca dobre zabalili a naložili na sane. Dul priaznivý vietor, takže o 36 hodín už skladali učenca v teplej jaskyni sopky. Tak zachránili aj posledného triadsiateho šiesteho Obyvateľa Gallie, učenca, ktorý ju pomenoval starým menom svojej vlasti, vypočítal jej dráhu, no svoje vedecké nadšenie Zaplatil takmer životom.
Koniec I. časti.
y
