y
Janko Hraško
Bola raz jedna žena, čo nemala nijakých detí. Nebolo chvíle, aby si nepoťažkala: „Ach, keby som mala čo i len také dieťaťko ako jeden hraštek. Ktože takto môjmu mužovi na pole jesť zanesie?“ „Ja , mamo!“ ozvalo sa raz. Žena se obzrela, ale nikde nič nevidela. „Ja som to, váš Janko, váš synček!“ zvolalo to opäť. A keď sa žena lepšie prizrela, videla, že sa jej túžba splnila. Z malého hrašteka sa vylúpol maličký chlapček. Bol to jej synáčik - Janko Hraško.
Mať sa veľmi potešila a hneď mu pekne na chrát uviazala do plachtičky misu halušiek pre otca, vidličku a lyžičku pod pazuchy zastrčila, hrniec s polievkou na hlavu posadila a Janko šiel do poľa otca hľadať.
Šiel si on šiel, až prišiel k jednému jarčeku. Poškrabal sa za uchom, lebo nevedel, čo robiť. Ale poradil si tak, že vytiahol lyžičku spod pazuchy, sadol si do nej ko do člna, zavesloval vidličkou a šťastlivo sa preplatil na druhú stranu.
Tam sa chytro pozbieral, vzal nohy na plecia a utekal, ani čo by ho hnal. Ale odrazu akosi prevážil - a bác! Spadol do hrádze. Hrniec sa mu rozbil a milý Janko Hráško sa začal topiť v polievka. Nelenivý, vytiahol vidličku, zabodol ju do zeme, vyškriabal sa na ňu a počkal, až polievka odtiekla.
No len potom prišlo to najhoršie, lebo sa nemohol z hrádze vyškriabať. Čo neurobil? Vystaval si z halušiek most a tak sa vyslobodil. Halušky pekne pozbieral a šiel, ako bude - ako nebude, ďalej.
Otca si videl už zďaleka. „Ňaňo, ňanko môj, nesiem vám jesť!“ kričal. Sedliak sa veľmi začudoval, keď videl misu, avšak nikoho, kto by ju niesol. „Ej, či ma nevidíte? Ja som to, vaš synček, váš Janíček!“
Zadivil sa otec týmto račiam, lebo doma nijakého syna nenechal. Ale ako bolo, tak bolo, keď sa mu Janíčko ukázal, nuž ho vystískal, div ho nezadusil. Len potom začal jesť halušky, ale tie mu pod zubami akosi chrapčeli, lebo bol v nich piesok. Sotva ho Janko zbadal, pobral nohy na plecia a hybaj, utekal k volom, lebo zavoňal, že by to zle skončilo.
Keď sa bol sedliak najedol, pobral sa opäť k práci a nedbal, že mu syn utiekol. Iba keď začal orať, ozval sa Hraško volovi z ucha: „Hejsa, he, hejsa!“ A tak Hraško otcovi voly poháňal. Nakoniec si ho otec tak obľubil, že by ho za nič nebol dal.
V tom sa okolo poberal akýsi pán a čudoval sa, že počuje hlas a pohoniča nikde. Keď mu potom sedliak ukázal Hraška, zaumienil si, že ho musí mať. Ale sedliak nechcel Janka ani za všetky poklady sveta predať. „Len ma predaj, ňaňo, veď mu ja ujdem,“ pošepol Janko Hraško otcovi. Hoci sto dukátov bolo sto dukátov, sedliak iba s ťažkým srdcom Janka predal.
Pán zavrel Hraška do škatule medzi samé dukáty, škatuľu vopchal do kapsy na sedle a pobral sa preč. Ale zakrátko vybral Hraško z vrecka nožík, urobil na škatuli i na kapse dieru, pospúšťal po jednom všetky dukáty na cestu a potom aj sám vyskočil. Dobre mu bolo naspäť trafiť, lebo mu dukáty ukazovali cestu. Toľko ich bolo, že ich ledva pozbieral. Doma sa mu rodičia veľmi potešili a dukáty sa im tiež zišli.
Koniec.
