y
Ako išlo vajce na vandrovku
Raz za starých čias sa rozhodlo vajce, že pôjde na vandrovku. Nuž skotúľalo sa z koša a pustilo sa, kadiaľ mu bolo ľahšie.
Cestou stretlo raka. „Kde ty ideš?“ - opýtalo sa ho vajce. „A tyže kde?“ - vraví rak. „Ja idem na vandrovku!“ „A veď ani ja nechcem byť horší od teba, pôjdem i ja!“ Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie.
Idú, idú a stretnú kačicu. „Kde ty ideš?“ - opytuje sa vajce. „A vyže kde? Rečie táto. „My ideme na vandrovku, poď, budeme traja.“ Kačica pristala a už boli traja.
Idú, idú a stretnú moriaka. „Kde ty ideš?“ rečie vajce. „A vyže kde?“ vraví moriak. „My ideme na vandrovku, poď do kamarátstva!“ Moriak pristal, a už boli štyria.
Idú, idú a stretnú koňa. „Kde ideš?“ rečie vajce. „A vyže kde?“ vraví kôň. „My ideme na vandrovku, poď, budeme piati.“ Kôň šiel, bolo ich, koľko na ruke prstov.
Idú, idú, stretnú vola. „Kde ty ideš?“ rečie vajce. „A vyže kde?“ vraví vôl. „My ideme na vandrovku, poď, väčšia hŕbka pýta viac.“ Vôl pristal a už boli šiesti.
Idú, idú pekne v hŕbke a stretnú ešte kohúta. „Kde ideš?“ rečie vajce. „A vyže, kde ste sa takto rozbehli?“ pýta sa kohút. „My ideme na vandrovku, poď budeme všetci siedmi!“ Už boli všetci siedmi dobrí tovariši spolu!
Vandrovali, vandrovali, až raz v temných smrečinách nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kdeže sa tu prichýliť? Veru bolo na čase trocha pohnúť rozumom.
Ale vajce aj malo rozum za všetkých. Poslalo kohúta na vysoký smrek a ten odtiaľ hneď zazrel svetielko ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naň zakikiríkal. Vajce volalo: „No, len zleť skoro v tú stranu proti svetlu, ukážeš nám cestu. Ta pôjdeme. Musia nám dať jesť a musia nás prenocovať.“ Kohút zletel v tú stranu a ostatní ho nasledovali.
Našli chyžku v horách, v ktorej sa svietilo. Povie vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. Ten zabúchal a z izbičky vyjde stará baba. „Čo tu hľadáte? Chytro choďte preč, bo keď moji chlapci domov dôjdu, všetkých vás tu zmelú na kašu!“ spustila baba na nich. „Ech, zmelú-nezmelú, ty sa o to nestaraj, ale daj sa nám najesť.“ vraví vajce. „A čo vás všetkých parom poberie, pre takých kadejakých zo sveta pozbieraných šklbanov nemám nič!“ durila sa baba.
Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol ju do lesa. Vôl to aj urobil a hodil ju tam dakde do jamy, a potom pribehol naspäť.
Vošli všetci do izby, kde našli pečiva variva dosť, lebo baba prichystala dobrú večeru pre siedmich zbojníkov. A tí práve prichádzali s hrmotom, lomozom, len tak hora prašťala. Čo tu robiť? Dobrá rada stojí vždy za voľačo, no vajce ju hneď vedelo. Kohútovi kázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do pitvora, koňa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do krhly a samo sa zahrabalo do pahreby, svetlo vyhasili.
Zbojníci dôjdu a svetla v chyži nevidia. „Čo či tá baba zaspala?“ vravia si. „Hneď pozriem, čo je to!“ povie najvätší z nich a pobral sa dnu.
Vstúpi do pitvora. Tu ho vôl vezme na rohy a hodí otvorenými dverami do izby. Tam spoza dvier buchne kôň doňho kopytom. „Ej, kýže je to čert? Počkaj, hneď ti posvietim do očú!“ rečie zbojník a skočí ku pahrabe, že svetlo roznieti. - Ako rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie vajce. Vajce puklo a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár i oči horúcim popolom. Ako podstrelený skočil ku krhle, že si tvár i oči vymyje. Ale ako načrie rukou, chytí mu rak prsty do klepiet. Zbojník trhne rukou, prevrhne krhlu a narobí veľký hurt.
Na ten hurt strepoce kačka krídlami a zakačká: ták, ták, ták! Moriak zahrmotí na peci krídlami a kývajúc hlavou, zahudruje: hudrý, hudrý! Kôň ešte len teraz vyhodil zadnými nohami zbojníkovi do chrbta a vysotil ho do pitvora, tam ho zasa vzal vôl na rohy a vymrštil von na dvor. K tomu všetkému kohút na pántoch celým hrdlom sa ozával: kikirí, kokoré!
Došliapaný a doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom a porozprával im všetko, čo zažil.
Zbojníci sa naľakali a nečakali, kým by sa všetko vyhrnulo na nich z chalupy. Vzali päty na plecia a zanechali tam aj všetku korisť, čo nazbíjali.
Naši tovariši si potom zasadli k stolu a k hotovému jedeniu. Jedli a pili do sýtosti. Potom každý šiel svojou stranou a nevieme, či sa ešte dakedy zídu k dalšiemu majstrovskému kúsku.
