Ostatní chlapci hrávali ďalej na nádvorí futbal alebo sa skrývali okolo drevárne a šôp. Bývali často špinaví, zaprášení a zaolejovaní. Dievčatá raz nazvali zafúľancov „Potkanmi“ a prezývka im zostala.
Pretože sa Bratstvo pokladu už asi týždeň neukázalo na dvore, zdala sa vec podozrivou. „Čo tí tak bočia?“ Peter, vedúci „Potkanov“, zvolal poradu na pivničné schody. „Najviac nám chýba Janko. Dobre hrá a dáva góly...“ „Mne nechýba“ zlostil sa Zdeno s vecne strapatou šticou. „No, aj mňa škrie to ich tajnostkárstvo. Vyhýbajú nám. Treba ich niekde počkať a namlátiť! „Nie, to hádam netreba“ mienil Peter. „Nás je viac. Treba vymyslieť fígeľ, ako sadnú vtáčkovia na lep!
Janko, Jožko a Miro uskutočnili už medzitým prvú prieskumnú cestu. Vyšli do hory chodníčkom popri potoku. Po dlhšej chôdzi a únave sa rozložili pri prameni. Zásoby jedla im chutili ako nikdy pri stole. A po hostine zbehli k potôčiku. „Urobíme si mlyn“ navrhol Jožko a už zastrkoval rázsošky prútov do koryta potôčika. Dlhší rovný prút použil ako hriadeľ, nožom ho rozštiepil a vsunul do rázštepu lopaty. Mlyn sa okamžite rozkrútil a čoskoro po ňom i druhý a tretí. Len mlynárov nemali. „Ja budem mať aj mlynára“ vykríkol Janko, len čo pohýbal väčšou skalkou na dne. Našiel pod ňou malých ráčikov. „Nebol sa, ráčik“ chytil ho nad klepetami a preniesol k svojmu mlynu, „budeš u mňa mlynárom.“ Ráčik sa pri prenášaní roztrepal, ale vo vode sa uspokojil, iba zaliezol ku skalke. Odtiaľ bol ochotný strážiť mlyn aj potom, keď už chlapci odišli.
V pondelok ráno našiel Peter trojicu „tajnostkárov“ s hlavami pokope. Čosi si šepotali, keď však zbadali Petra, šuchol Miro čosi do tašky a prestali hovoriť. Cez vyučovanie sa Peter ponáhľal poslať lístok Zdenovi: „Po zacenganí odvolaj trojicu na dvor a zadrž ich tam cez celú prestávku!“ Kým boli chlapci na dvore, prezrel Peter Mirovu aktovku. Zapískal od prekvapenia, keď našiel mapu s rôznymi čiarami a značkami. Rýchlo ju vsunul do vrecka a vybehol von.
Miro oznámil Bratstvu stratu mapy takmer plačúc: „Potkani sliedia po nás. To je ich robota“ rozvážne usúdil Janko. „Ale nezískali nič. Majú len mapu, o poklade nevedia. Nakreslíme si novú mapu. Do druhej cesty bola mapa nakreslená. Tento raz bolo cieľom rúbanisko pod vrcholom hory. Bol z neho pekný výhľad na celé okolie. A príjemne bolo aj na mieste samotnom. Medzi kríčkami mladého porastu sa usmievali na chlapcov voňavé maliny. Pochutnali si na nich dosýta, ešte si aj do pohárov nazbierali. Navečer sa im ťažko lúčilo so štedrým malinčím.
Zatiaľ „Potkani“ rozmýšľali nad prvou mapou, no nič z nej nevyrozumeli. Rozhodli sa preto, že budú „odrodilcov“ pozorovať. Po druhej nedeli boli múdrejší. Zistili, že tajnostkári chodia na niečo do lesa a rozhodli sa, že sa dajú na špionážnu cestu. „Veď my si to zistíme“ zastrájali sa. „Prekvapíme ich, ani sa nenazdajú.“ Pripravili si na cestu súpravy lukov, dýky, sekerky a na zamaskovanie krikľavé indiánske čelenky.
Bratstvo si medzitým vybralo skalnatý úsek kopcov. Z predošlých túr už mali hodne skúseností. Vedeli, kde je voda, maliny, kde sa zvyknú vyhrievať malé líštičky. Raz by si ich chceli zblízka vyfotografovať. Len o poklade dosiaľ nikde nič. No, zakaždým sa stretli s toľkými novými zaujímavosťami, že na poklad takmer aj zabúdali. Keď ich už dlhý prieskum unavil, zatúžili si odpočinúť. Rozhodli sa pre čistinku pri pramienku. No ešte zďaleka rozoznali divný krik a vresk. Taký hurhaj nikdy v lese nebýval. Čo sa tam môže diať? So zlými predtuchami sa k miestu opatrne približovali. O chvíľu sa im otvoril pohľad na čistinku. Zhrozili sa. Na lúčke skákali divokí indiáni, šermovali, hádzali dýky a sekerky do kmeňov stromov. Aj medveď by sa ich bol naľakal. Tomuto miestu sa treba bezpodmienečne opatrne vyhnúť.
Rozhodli sa, že šikovne obídu nebezpečné miesto. „Musíme zmeniť kurz“ zdôvodnil odborným názvoslovím Janko. Vydali sa teda na dostatočnú okľuku, no len čo urobili niekoľko krokov, doletel im k ušiam srdcelomný výkrik. Zastali, počúvali. Výkrik a stonanie sa opakovali a ani po chvíli neustali. „Nešťastie“ preletelo im mysľou. Bez rozmýšľania vykročili smerom, odkiaľ bolo počuť plač. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli v raždí poraneného indiána. Dohovorili sa s ním ľahko, nebol to predsa nik iný ako spolužiak Zdeno. Uplakaný vystieral nohu, z ktorej kvapakal krv a slzy mu stekali po tvári. Janko pristúpil bez slova k ranenému, vytiahol z torby čistú vreckovku a obviazal ranenému členok. Miro s Jožkom sa chytili za ruky, vytvorili pre raneného sedadlo. Vedeli, kam ho majú zaniesť. Vonkajšok Zdena hovoril predsa jasnou rečou, že indiáni pri pramienku nie je nik iný ako „Potkani“.
Indiáni hneď prestali vyčíňať a prekvapene hľadeli na divný sprievod, ktorý sa k nim blížil. Raneného položili na trávu. Keď sa utíšil, priznal sa, že sa rozbehol so sekerkou za zajacom. Pri behu dolu strmým kopcom sa potkol o peň a narazil na skalu. Janko tušil, že Zdeno sa viac naľakal. Utešoval ho, nech si len dobre odpočinie, potom bude môcť s obviazanou nohou vykročiť.
V zraku Zdena bolo možno čítať vďaku, ale Peter si neodpustil zlostnú poznámku: „Nemuselo sa mu to stať, keby nebolo vás, keby sme sa neboli vydali za vami.“ „Nebolo treba vziať mapu a vymýšľat\'! Prečo ste sa neopýtali, o čo ide“ opätoval s výčitkou Miro. „Myslel som, že by ste sa neboli pridali, ale ak chcete, nič nezatajíme“ zamiešal sa do reči Janko za „Bratstvo pokladu“.
O týždeň už putovali obe skupiny spoločnou trasou. Po dôkladnej obhliadke vyvýšenín a kopcov, venovala sa výprava oddychu a hrám. Pretekali sa v behoch, v skokoch do diaľky a do výšky. Súťažili, kto nájde viac hríbov. Miro vyhlasoval cenu pre toho, kto nájde najkrajšieho chrobáka. Jožko sľuboval odznak tomu, kto bude poznať najviac lesných stromov a rastlín.
Po viacerých spoločných výpravách poznali už celé najbližšia okolie. Neprebádané zoslali len vzdialené úseky. Údolia ticha. Pre veľkú vzdialenosť nedalo sa pomýšľať, že obhliadku zvládnu za deň. Bol už koniec školského roku, počasie teplé, výletníkov všade pribúdalo. Nečudo, že chlapci dostali doma povolenie prenocovať v lese. V sobotu putovali s nabalenými potrebami. Keď sa dostali na miesto, schyľovalo sa k večeru. Janko preto súril. Rozdelil prácu tak, že si najprv postavili stany, vystlali trávou a suchým lístím, potom si išli chystať večeru. Práca im išla pekne od ruky, že ich mnohí susedia z turistického tábora až obdivovali: „Skadeže ste, kamaráti? Veď vy ste rodení turisti...“
V novom prostredí si chlapci zavečerali a uložili sa na odpočinok. Nebyť ráno vtáčieho spevu, neboli by ani vstali, tak sa im chutne odpočívalo. Na stromoch už hopkali veveričky, vrieskali straky. Chlapci vyskočili, zbehli k pramienku, umyli sa a prebehli sa okolo stanov. Nový slnečný deň im núkal tisíce príjemných zážitkov.
Výprava hľadačov pokladu podrobila prieskumu cesty a chodníčky v týchto končinách lesa, ale po dukátoch opäť ani stopy. Len Janko s Mirom sa občas zohli po kamienku alebo chrobáčiku a ukladali zaujímavejšie nálezy do škatuľky.
Na svojich cestách chlapci neustávali. Ani nezbadali, že leto končí, pokladu nikde a oni stále objavovali v lese nové a nové veci. Keď sa objavili znova v škole, triedny učiteľ ich takmer nepoznal: „Zosilneli ste, očerneli a vyrástli, chlapci“ a pritom sa s úľubou díval na hľadačov pokladu. „Vari ste boli v čiernej Afrike?“ „Kdežeby!“ mávli ledabolo rukou „chodievali sme trochu do hôr...“ Nechcelo sa im veľa hovoriť. Ešte vyjde na povrch neúspech s pokladom a zbytočne sa stanú terčom posmechu. „Dobre, že to viem“ pokračoval učiteľ. „Znalcov lesa musím využiť pri doplnení našich prírodopisných zbierok.
Keď potom priniesli chlapci do kabinetu svoje príspevky, učiteľ nevychádzal z údivu. Pekná hŕbka motýľov a chrobákov, uskladnených starostlivo v škatuľkách, herbár kvetov a listov s presnými záznamami, kto a kedy nález našiel. „Chlapci moji“ žiaril učiteľ. „Veď vy ste tu priniesli celý poklad!
Keď sa neskôr chlapci opäť vracali z lesa s plnými vreckami šípok a lieskových orieškov, priblížil sa Janko k Petrovi, aby sa mu zdôveril s výčitkami svojho svedomia: „Neviem, či som sa vtedy pred letom nedal uniesť veľmi fantáziou. V tej knižke... o poklade... Či to bolo vôbec o našich lesoch, alebo či nás niekto nepredbehol...
„Nič si nevyčítaj“ uspokojil ho Peter. „Nie ja, ani ostatní nijako nebanujeme. A z lesa by sme už neradi. Ani keby si sa v inej knižke dočítal, že poklad je celkom určite pri šope alebo v drevami.
y
