y
Janko a tátoš
Za dávnych čias žil chudobný muž so ženou. Dlho ich trápilo, že nemajú deti. Až raz sa im predsa narodil pekný synček. Pretože boli veľmi chudobný, nikto im nechcel ísť za kmotra, iba starý žobrák. Onedlho sa starý rozlúčil a viac ho nevideli.
Janko rástol ako z vody. Keď už bol z neho statný šuhaj, zachcelo sa mu sveta skúsiť. Tu zastal pred ich chalúpkou starec s bujným koníkom a opytuje sa: „Nekúpili by ste koňa? Dám ho lacno, za päták!“ Janko si pomyslel, že by sa mu koník zišiel. Dal starčekovi päták, ktorý bol dostal od kmotra, a vybral sa s koníkom do sveta.
Len čo vyšli za dedinu, koník sa vypäl ako tátoš, a tak leteli ponad hory a doly. Janko sa ani nestačil čudovať. Tu zrazu zazrel na zemi zlatú podkovu. „Či ju vziať?“ „Ak ju vezmeš, nebude dobre, ak ju nevezmeš, bude hošie,“ odpovedal tátoš. Janko ju zodvihol a leteli ďalej. Po chvíli Janko uvidel na zemi zlaté pero a neskôr zlatý vlas. Zodvihol pero, zodvihol i vlas a zas len ďalej leteli, až zastali pred krásnym zámkom.
V zámku dostal Janko dobrú službu. Dali mu paripy riadiť. Večer čo večer vytiahlo zlatú podkovu a tá mu pekne svietila. Jeho kone boli zo dňa na deň krajšie a ešte i sviečky ušetril. Ale druhým sluhom sa to nepáčilo. Iba raz pekne-krásne zazreli, že mu zlatá podkova svieti. Naradovaní oznámili hneď kráľovi, čo videli.
„Túto podkovu poznám – a dobre poznám aj koňa, ktorému odpadla,“ kričal na Janka rozhnevaný kráľ. „Ak mi neprivedieš koňa, z ktorého je táto podkova, dám ťa zmárniť!“
Janko nehovoril nič, iba keď prišiel do koniarne, začal nariekať. Ako tak horekoval, prišiel tátoš a Janko mu všetko vyrozprával. „Neboj sa nič,“ povie koník, „len si viac sena i obroku vypýtaj, dobre ma naobroč a zajtra pôjdeme.“
Na druhý deň Janko vysadol na tátoša a ten ho zaniesol ďaleko za more, k zámku, kde bývala stará ježibaba. V jej maštali bol priviazaný kôň, ktorého bola ukradla kráľovi. Na poludnie, kým sa ježibaba bavila v záhrade, odviazal Janko zlatého koňa, sadol na tátoša a už aj leteli. Vtom ježibabu zaradil blesk zlatého koňa. Nemeškala ani chvíľu a letela za nimi. Ale tátoš bol rýchlejší a na dúšok preletel až za more. A tam ježibaba už vlády nemala.
Janko si ďalej kone dobre opatroval. Aby sviečky zgazdoval, svietil si zlatým perom. Ale neprajní sluhovia ho opäť vystriehli a nešťastný Janko musel ísť hľadať zlatého vtáka, z ktorého bolo to zlaté pero. „Už sa len toľko netráp! Čo môžem, pomôžem,“ potešil zarmúteného Janka tátoš a zaletel s ním k ježibabe. Zatiaľ čo ježibaba driemala, Janko jej klietku so zlatým vtákom nebadane odňal a ešte včas stačil s tátošom uletieť.
Janko sa vrátil do maštale, vytiahol zlatý vlas a tým si svietil. Keď sa to kráľ dozvedel, veľmi sa nahneval, lebo to bol vlas z jeho zlatovlasej verenice. Nešťastný Janko musel ísť hľadať zlatovlasú paničku. Bolo už tma, keď ho tátoš doniesol pod ježibabin zámok. Janko urobil všetko, ako mu tátoško prikázal: potichúčky otvoril izbu, v ktorej sa ako slnce zaligotala zlatá panička. Vysadli spolu na tátoša, a keď ježibabe popod oblok leteli, Janko zavolal: „Baba, baba, ježibaba, nesiem ti preč zlatú paničku!“ Ako to ježibaba počula, strašne zakliala a rozliala sa na kolomaž.
Naradovaný kráľ chcel, aby zlatá panička zaňho šla. Ale ona vyhlásila, že iba z toho pôjde, kto ju vyslobodil. Kráľovi viacej nebolo treba. V hneve odsúdil Janka na smrť. Janko nariekal, plakal a upokojil sa iba vtedy, keď mu tátoš poradil, čo má robiť. Na druhý deň povedal kráľovi: „Keď je tak, že ja umrieť musím, uvarte ma v mlieku a dovoľte mi, aby môj koník bol pri mne.“ A tak sa aj stalo. Keď Janka púšťali do vriaceho mlieka, tátoš vdýchol do seba všetku horúčnost z mlieka. Janko sa okúpal v mlieku a stal sa tri razy krajší, ako bol.
Keď to kráľ videl, chcel sa stať aj on taký pekný ako Janko. Rozkázal mu, aby vyšiel z kotla a sám chytro skočil do mlieka. Ale tátoš vtedy vydýchol horúčnosť späť do mlieka, mlieko zovrelo a kráľ sa rozvaril.
Ktože bol štastlivejší ako Janko a zlatá panička. Vystrojili veľkú svadbu a Janka zvolili za kráľa. Od tých čias mu bolo dobre a pri ňom i jeho rodičom a tátošíkovi.
