y
Tučný princ a drak
Kde bolo, tam bolo, nevedno kedy bolo, žil jeden kráľa, ktorý mal dcéru Sedmikrásku a syna, čo sa mu na meno už nik nepamätal, lebo každý ho nazýval iba „Princ Radojed“. Toto meno mu dali preto, lebo jeho jedinou záľubou bolo ustavičné jedenie. Kráľ bol už starý, a tak sa rozhodol, aby sa princ Radojed oženil, a potom sa ujal kraľovania. Lenže princ sa o nič nezaujímal, iba čo sa ustavične napchával.
Keď sa už do sýtosti napchal všakovakými sladkosťami, najradšej vylihoval v tráve pokým sa Sedmikráska a ostatné dievčatá a chlapci zo, zámku hrali s loptou, alebo jazdili na koňoch..
Bol z toho taký tučný, že ledva chodil. Nemohol si ani na stoličku sadnúť, lebo každá sa pod ním rozlámala a tak bol všetkým iba na smiech. Kráľa to hnevalo, že má takého nezdárného syna a zaumienil si, že mu sám pohľadá nevestu. Rozposlal po- slov do všetkých končín, aby hľadali dievčinu, ktorá by išla za jeho syna.
Poslovia sa vrátili a každý priniesol obrázok dievčiny. Princ si prezerá obrázky no na každej našiel nejakú chybu. Až pri poslednej sa zastavil a skríkol: - Túto chcem za ženu! - Posol mu však so smutnou tvárou oznámil, že to bude ťažké, lebo princezničku stráži sedemhlavý drak. Princ ale trval na svojom.
Otec kráľ dal po krajine vybubnovať, že hľadá pomocníka pre svojho syna, ktorý by mu pomohol dostať nevestu z moci zlého draka. Za túto službu sľuboval veľkú odmenu. Dozvedel sa o tom aj silák Jano, ktorý lámal skaly v kameňolome. Bol to chlapec rúči a svižný ako struna. Povedal si, že veru by nebolo od veci trochu sveta skúsiť a pobral sa do kráľovského zámku.
Keď však uvidel princa, ktorý len s námahou nosil vlastnú váhu,, hneď mu prešla chuť a povedal: - S takým tučniakom ja veru nikam nejdem, lebo pod tým sa kôň hneď za mestom zrúti a na vlastných nohách nedôjde ani na koniec chotára, nieto ešte., aby sa bil s drakom. Obrátil sa milý Jano a pobral sa domov.
Princ sa veľmi nahneval, že veru on sa od kadejakého šklbana urážať nedá a hneď si dal osedlať koňa. Rozhodol sa, že pôjde proti drakovi sám. Bola to ale zábava, keď sa chystal na cestu. Štyria sluhovia mu pomáhali dostať sa do sedla a chudákovi koníkovi sa hneď kolená podlomili, len čo naň vysadol. Princ videl, že takto sa ďaleko veru nedostane.
Hneď si dal zavolať Jana, vyrozprával mu, ako sa mu povodilo a prosil ho, aby mu v jeho biede pomohol. Jano sa len usmial a povedal: - Prečo nie?! Rád pomôžem a aj proti drakovi s tebou pôjdem, ale až vtedy, ak premôžeš mňa a naučíš sa narábať sedempudovým mečom. Musí byť z teba chlap ako sa patrí a nie takáto kvargľa. To sa ale nesmieš túto kadejakými sladkosťami napchávať a leňošiť. Začneme hneď zajtra s riadnym telocvikom.
A veru aj začali. Všetci sa len čudovali, ako Jano každý deň tučného princa preháňal. Drepy, kliky a ostatné cviky, to bol ich každodenný program. Onedlho cvičila s nimi už všetka mládež zo zámku.
No a sladkosti, na tie Jano princovi nedovolil ani pozrieť. Riadnou stravou, akú jemu mamka chystala? tou princa choval. Zeleninu, ovocie, vajíčka, čierny chlieb, syr a mlieko jedávali.
Dni ubiehali ako voda a onedlho bol z princa šuhaj ako sa patrí. Raz ráno princ hovorí Janovi: - Poďme sa pasovať, či ťa premôžem. A veru, Jano mal čo robiť, aby ho princ nezložil na lopatky.
- Teraz si už chlap na mieste, hovorí Jano princovi. - Už sa môžeme vydať na cestu a vyslobodiť princeznú. No ešte si musíme dať kováčovi vykovať sedempudové meče, aby sme premohli draka.
Zavčas rána, len .čo slnko vyskočilo spoza vrchov, schystali sa obaja šuhaji na cestu. Svižne vysadli na tátošíkov, opásaní ťažkými mečmi. Celý zámok ich vyprevádzal. Princeznej Sedmikráske sa Jano zapáčil a tak mu dala na cestu ružu, aby na ňu nezabudol.
Šli šuhaji cez hory i doliny, brodili sa riekami a zdolávali všakovaké prekážky, až prišli k hustému čiernemu lesu, cez ktorý by aj myš ťažko prekľzla. - Nedá sa nič robiť, hovorí Jano, budeme sa musieť cez les prerúbať. A tu sa ukázalo, že veru aj sedempudovým mečom sa vie princ riadne oháňať. Jedným šmahom zoťal aj ten najhrubší strom.
Keď sa prerúbali cez les, zastali pred vysokým bralom, na ktorom stál čierny hrad. V brale bola veľká diera, z ktorej sa valil zapáchajúci dym. Tam bol drakov brloh.
Jano vyliezol na bralo a zodvihol veľký balvan. Princ zatiaľ čakal pred jaskyňou. Zrazu len strašne zahrmelo a z diery vyliezol sedemhlavý drak, ktorému z papúľ šľahal oheň. Hneď sa rútil na princa.
Jano nemeškal, zhodil na draka balvan a princ mu zoťal všetkých sedem ohnivých hláv.
Potom sa obája mládenci vybrali do čierneho hradu, kde ich už čakala šťastná princezná, ktorá im ďakovala za vyslobodenie.
Len čo si trocha oddýchli, vybrali sa na spiatočnú cestu. Keď prichádzali k zámku, zďaleka im už všetci kývali, starý kráľ od dojatia až plakal a Sedmikráska im vybehla v ústrety. Janovi kráľ odovzdal za statočnosť sľúbenú odmenu a ten ho požiadal o ruku princeznej Sedmikrásky.
Razom teda vystrojili dve svadby. Kuchári, ktorí sa chceli udatnému princovi zavďačiť, napiekli všakovakých sladkostí, že sa pod nimi až stoly prehybali. Princ sa však iba pozrel na svojho verného druha Jana a povedal: - Mne doneste radšej kus syra a pohár mlieka, lebo už nikdy nechcem byť tučný.
