y
O lenivej Magdalénke
- Magdalénka, - volá mamička na svoju dcérku. - Nepočujem! - odpovedá Magdalénka. - Podaj mi trochu vody, prosím ťa! - vraví mamička. - Kde je? - vraví Magdalénka, ja ju nevidím. - Pred tebou predsa, v džbáne! - Ale ja neviem, ako ti ju mám podať! Musíš mi to ukázať! Tak sa to vždy skončilo, keď mala Magdalénka pri dačom v dome pomôcť.
Darmo mamička Magdalénke všetko ukazovala, darmo ju všetkému učila, darmo ju vybila. Nič nepomáhalo.
Zbadala raz susedka, aké trápenie je s Magdalénkou, i vraví: - Nože sa ty, Uliša moja, netráp toľko s dcérou. Škoda sa zlostiť. Daj ju do služby, veď sa tam naučí, čo ako treba! Dobre teda, zjednali Magdalénku do služby na jeden rok. Nemusela robiť nič, iba opatrovať tri kozy: jednu bielu, jednu čiernu a jednu strakatú.
Magdalénke to veľmi nevoňalo, ale keď ju už vystrojili a buchiet na cestu nabalili, tak šla. Nevedela ani susedka, ani mať, že ju zjednali do služby trom starým bosorkám.
Bosorky bývali ďaleko, v hustom lese. Vyzerali prapodivne. Jedna mala velikánske uši, počula kde len čo šuchlo-bucho a už sa aj do toho zamiešala.
Druhá mala velikánske oči, hneď zbadala čokoľvek a do každého zadierala.
A tretia mala velikánske zuby a nohy. Všetko vedela vždy najlepšie porobiť, hneď všade bola a do všetkého pchala prsty.
Mala, veru, Magdalénka u nich tri svety! Ráno, eštľ ani dobre nesvitlo, už na ňu jedna vykrikuje: - Magduša, a či si už vstala? Magdalénka ešte nevládala dobre oči otvoriť, čo bola rozospatá, ale chytro zavolala: - Áno, už som hore! Chytro vyskočila z postele.
A tu druhá kričí: - Magduša, a či si sa umyla? - Umyla, babka, umyla! - volá Magdalénka. - A či si si posteľ postlala? - Postlala, postlala! - tvrdí Magdalénka. Lenže tretia babka je ako šidlo. Jedna noha sem, druhá ta. A veru dobre Magdalénku nevybuchnátovala, ak robota nebola urobená. Ešte aj na lúku za ňou prišla a tam ju vytrepala, ak zbadala, že si Magdalénka čo len na chvíľočku sadla, aby si oddýchla. - Ej, myslí si Magdalénka, - mala som ja radšej doma moju dobrú mamku slúchať ako tieto tri bosorky. Ale nič sa nedalo robiť. Služba bola zjednaná na celý rok.
Robila teda Magdalénka od svitu do mrku. Riadila, varila, vodu, drevo vláčila, babky obsluhovala, kozy pásla. Ešte aj pri kozách zbierala zelinu a večierkom ju domov nosila, aby mali kozy dosť krmu aj na zimu. Nemohla si, veru, ani venček uviť z púpavy či sedmikrások. Babky to zarez zbadali a vytrepali ru. Večer zahnala kozy do chlieva, podojila ich, mlieko precedila, babkám podala. Ale každá babka mala svoj hrnček a pila mlieko len od tej istej kozy.
Jedna babka, tá s veľkými ušami, pila iba mlieko z bieleho hrnčíčka od bielej kozy, druhá babka, s veľkými očami, pila mlieko od čiernej kozy z čierneho hrnčíčka a tretia babka, s veľkými rukami a nohami, pila mlieko od strakatej kozy z prskaného hrníčka. Nikdy veru sa nepomýlili.
Magdalénke to vŕtalo v hlave, prečo bosorky pijú mlieko tak a nie ináč, a prečo mlieko neslobodno pomiešať, keď je od každej kozy biele, ale nič navyhútala. Ani jedna babka jej nikdy nenaliala troška mlieka do hrnčíčka, aby ho aj sama ochutnala. Pre ňu navarili trochu nemastnej-neslanej zapraženej polievky-žbrndy.
Keď sa už rok blížil ku koncu, privravela sa jej raz pri dojení biela koza: - Dobre si sa o nás starala, dobre si nás chovala i opatrovala, dobre napájala, kožúšky pekne čistila. Spokojné sme s tebou. Chceli by sme sa ti odmeniť za dobrú službu. - O to sa vy nestarajte, to nie je vaša starosť, - vraví Magdalénka. Ale koza pokračovala: - Počúvaj dobre, čo ti poviem. Dám ti dnes viacej mlieka ako inokedy. Nože sa ho napi, koľko vládzeš. Ale sa skry za môj chrbát, nech ťa starká nevidí! Magdalénka urobila, čo koza kázala.
A tu počuje bosorku, ako šušle dnu v chyži: - Rok sa blíži ku koncu! - Áno, bliži! - šušle druhá – bude treba platiť! - He-he, - hudre tretia – nech si platí, kto chce, ale my nebudeme! Magdalénka sa zľakla, aby ju daktorá z bosoriek nezbadala. Ale tie nepočuli, ani nevideli celkom nič. Mali svoje starosti.
Na druhý deň pri dojení sa jej prihovorila čierna koza celkom tak ako v predošlý deň biela. Magdalénka sa napila aj jej mliečka a vidí, ako jej bosorky do postele zastielajú jedovaté bylinky, aby ju otrávili.
Magdalénka večer nešla spať, neľahla si do postele. Zašla do stajne k trom kozičkám, a tam presedela do rána. Ráno ani do chyže nevstúpila, lebo videla, ako jej bosorky varia k obedu jedovaté hady, žaby a jašterice.
- Môžem sa napiť aj tvojho mliečka? - opytuje sa tretej kozičky. - Len sa napi. Už iba na to čakáme! Magdalénka sa napila mliečka aj od tretej kozy. Tu se jej toľko sily nahrnulo do rúk a nôh, že postáť nemohla na jednom mieste. - Majte sa tu dobre, kozičky moje. Ja tu už zostať nemôžem. Bosorky sa na mňa stroja. Poberiem sa domov.
- My už len s tebou pôjdeme. Kde ty, tam i my. Bosorky by vec tak nenechali, na nás by sa vyvŕšili. Vedeli by tie, koľko udrelo! A pekne krásne upaľovali k domovu, len sa tak za nimi prášilo.
Bosorky za nimi nemohli, lebo bez mlieka nevideli, nepočuli, ba ani len hýbať sa nemohli.
Zato Magdalénka po celý život vždy všetko videla, lebo pila mliečko od bielej kozičky. Vždy všetko počula, lebo pila mliečko od čiernej kozičky. A v celom dome všetko porobila a okolo domu všetko pobehala, lebo pila mliečko od strakatej kozičky. A vždy sa jej dobre vodilo.
