y
Kamaráti
Takých troch lapajov, spomedzi ktorých ten prostredný, hrdzavý Miško, má na kolene dieru ako svet, ste asi ešte nevideli. A tí dvaja pri ňom? Jeden s dolámanou rukou a druhý s poviazanou hlavou? Ale potíme pekne po poriadku:
Sedia naši kamaráti na dvore a špekulujú, čo by mohli vyviesť. Vidíte ich? Dumajú, dumajú, div im hlavy neroztrhne. Na jedlo nepomyslia, chlapcov s; nevšímajú, ani lopta, ktorú dostal Miško celkom nedávno, ich nezaujíma.
- Haló! — ozvú sa zrazu piskľavé hlásky akoby spod zeme. A tak, kde sa vzali, tam sa vzali, prikmotrili sa k našim mládencom traja trpaslíci, takí Jankovia Hraškovia, ba vari ešte menší.
— Ahojte! — pokloní sa ten v drobulinkej červenej čiapočke a uškerí sa. — Ja som Výmyselník, vážení. Vý-my-sel-ník. Pekné meno však?
— Ja sa volám Lapajko, — hovorí druhý a vyskočí na plot, akoby bol z gumy. — Som rád, že vás vidím chlapci. Ale aby som nezabudol. Náš tretí kamarát sa volá Neposedko. Však neuhádnete, prečo ho tak volajú? Traja trpaslíci sa rozchichocú a stratia sa, akoby ich ani nikdy nebolo.
— Hm, asi sa nám to len zdalo, — povie čiernooký Jurko. — Ale ja už viem. ako sa budem hrať. Sadnem na bicykel a budem predbiehať všetky autá z našej ulice. A vidíte deti, už aj urobil, ako povedal.
— To je nič, — nafúkne so Miško, — ja vyleziem na túto jabloň, iebo je najvyššia na celom dvore a odtrhnem jablko, ktoré je celkom navrchu. To sa ešte nikomu z vás nepodarilo — To dokáže každý — vykríkne Števo, — Ja urobím, čo ešte nikto predomnou neurobil. A potom budem váš kapitán!
Kto chce byť kapitánom, musí byť naozaj odvážny, ale prečo Števo lezie cez vybité okno do starého skladu? Čo ho tam vábi?
A už skáče rovno do drevených odpadkov a pilín, čo v sklade ponechávali stavbári. To bude zábava! Skočí a čo vidí? Vedľa neho sa chichoce drobný Výmyselník. — Aj ja sa chcem s tebou hrať. Aj ja chcem byť kapitán, — vyškiera so. — Budeme dvaja kapitáni! Pozri sa sem pod piliny a vytiahni, čo je tam schované!
Števo nelení, strčí ruku do pilín a od radostí sa rozosmeje. To je práve to, čo hľadal! — zápalky!—Chytro, — durí ho Výmyselník. A Števo zapaľuje jednu zápalku po druhej. — To je nádhera, — volá. — Chlapci, teraz už celkom iste budem kapitán! A keď sa okolo neho všetko rozžiari, ani si nevšíma, že sa Výmyselník kdesi podel.
Ale vtedy už plamene oblizujú drevenú stenu, šľahajú okolo Števovej hlavy. — Výmyselník, kdeže si? — kričí Števo. — Pomóc, to páli, strašne páli! Výmyselník, ozvi sa?! Ale nikto mu už neodpovedá.
A čo robí Miško? Lezie po hrubých konároch, lebo jabloň je stará, poznajú ju všetci chlapci z ulice. Vecí rastú na nej také sladké jabĺčka. Vie to aj Miško a už ho nič od jeho úmyslu neodradí. Len musí ešte porozmýšľať, ako na to, preto sa pohodlne usadí uprostred starých konárov.
— Servus, — ozve sa vedľa neho. Neposedko! A vraj sa stratil. — Pozri, najkrajšie jablko je tamto, celkom, celkom hore. Musíš si ho odtrhnúť, musíš ho mať, lebo príde šiestak Jano a potom ti ho zje. No, zachyť sa rukami o ten tenký konár, určite ho dosiahneš! Miškovi netreba hovoriť dvakrát, musí mať to červené jabĺčko, šiestak Jano ho nesmie predbehnúť za nič no svete! Naťahuje ruku a vtom...
. ..prásk! Padá dolu, bez jablko. A zhora sa ozýva Neposedkovo veselé chichotanie.
Jurko o tom všetkom nevie nič. Frčí si na bicykli, oproti nemu ujo na motorke a v zákrute sa objavila embéčka ujo suseda. — To je zábava, —pomysli si Jurko, — už som celkom ako dospelý!
— Musíš byť pred bránou skôr ako ujo sused, — šepká mu do ucha znenazdajky Lapajko. — Nesmie ťa predbehnúť, Juro, nesmie! Nedáš sa vari zahanbiť. Si už veľký chlapec, no nie?
A ujo sused trúbi, vytrubuje, no Juro ho nepočuje. Motorka sa rýchlo blíži a ten ujo na neho volá: — Pozor, pozor, chlapče!
Ale o tom už Juro nevie nič. Leží vystretý na chodníku a strašne ho bolí ruka. akoby mol v nej tisíc klincov. A Lapajka už niet.
A potom už len húkajú tri sanitky a stretnú sa presne pred vchodom do veľkej žltej budovy, ktorá sa volá nemocnica. A v tých sanitkách Jurko, Miško a Števko. Traja mali šibali.
Nuž videli ste už taká dačo? Aj teta doktorka, ktorá ich musela ošetriť povedala, že sa s takými tromi neposednými kamarátmi ešte nestretla. A neverila im ani slovo o trpaslíkoch Výmyselníkovi, Neposedkovi a Lapajkovi. Vy by ste im, deti verili? Ja si myslím, že nie.
