Ale ani u otca nič nezdolala. Náramne sa rozhneval, že či dieťa len za toľko má mať vlastného otca, ako tú márnu soľ, ktorú každý medzi prsty berie a rozsýpa! „Choď, choď mi z očú!“ okríkol sa na ňu, „keď si ma o nič viac nevážiš, len ako soľ. Až nastanú také časy, že bude soľ viacej platiť ako zlato, potom sa ohlás, budeš kráľovnou.“
Maruška od ľútosti nemohla preriecť slova, keď otec takto zaznával jej lásku. Zvyknutá bola otcova slova navlas poslúchnuť a vedela, že by pred sestrami viac v dome neobstála, nuž pobrala si svoje hábky a pobrala sa preč. Dala sa cez hory a doly, až prišla ďaleko do tmavého lesa. Tu - kde sa vzala, tam sa vzala - postavila sa jej do cesty stará žena.
„Maruška, Maruška, povedz mi, kde ideš a čo si taká uplakaná?“ „Ach, starká moja, čože vám to mám rozprávať, keď mit vy aj tak nespomôžete!“ „Ej, dievenka moja, lenže mne ty, len rozpovedz svoju vec, azda sa ti nájde u mňa rada. Či nevieš, že kde sú všedy, tam bývajú aj vedy?“ Maruška rozpovedala starkej všetko svoje trápenie a len to si žiadala dožiť, aby sa otec presvedčil, že ho ona veru rada má. Starká popredku vedela, čo jej Maruška povie, lebo to bola múdra žena, veštica. Preto Maruške na všetko prisvedčila a volala j, aby šla k nej do služby. Maruška bola rada, že našla dakoho, komu sa môže vyžalovať. Vďačne sa poberala za starkou, ktorá bývala v malej chyžke pod lesnými svrčinami. Čo majú, to dajú. Nachovala aj starká Marušku, čim mohla, a jej sa veru zišlo trocha občerstvenia, lebo už bola aj hladná, aj smädná.
„A teraz,“ vraví starká, „zrezka do roboty. Len či ty vieš priasť, metať, navíjať, tkať? Či mi ovečky napasieš a či mi ich aj podojíš?“ „Neviem ešte, starká moja, neviem, ale naučím sa, ak mi to ukážete,“ povedala Maruška. „No, veď ti ja to všetko poukazujem. Až doba dobu nájde, všetko sa ti to zíde.“ Maruška bola do roboty ako osa. Hoci ešte nevedela, ako to u chudobných chodí, privykla hne hneď na všetko. Vysúkané rukávy a biela zásterka jej svedčili, že bolo radosť pozrieť.
Doma za ten čas bolo sestrám sveta žiť. Jednostaj otca hladkali, okolo hrdla sa mu ovíjali. Boli by ho vari zjedli od samej lásky, lebo dával, čokoľvek sa im zažiadalo. Najstaršia sa obliekala do čoraz drahších šiat a riasila sa zlatom. Prostredná vystrájala hostiny a tance. Obe si voľakedy, ako sa im chcelo.
Otec čoskoro zbadal, že najstaršej dcére je milšie zlato ako otec. A keď mu prostredná vyjavila, že by sa chcela vydať, vedel, že so zeleným vienkom uvädne aj láska k otcovi. Neraz mu zišla na um aj Maruška, ale čože! O tej už nebolo ani chýru, ani slychu. „Eh, čo!“ zaháňal spomienku na ňu. „Veď ma len tak rada mala ako márnu soľ.“ Raz mala byť v zámku zase veľká hostina, vari aj pytači mali už prísť tej prostrednej. Tu priletí kuchár ako bez duše.
„Pán kráľ,“ jachtal, „veľká galiba, veľká galiba!“ „Čože ti je, vari si rozum potratil?“ vraví kráľ. „To, to, pán kráľ, rozum mi nad tým zastáva. Všetka soľ, čo sme mali, či sa už rozmočila, či vari do zeme prepadla, no niet jej ani zrnka. Čím ja budem soliť?“ „Ale si ty blázon! Nuž pošli pre druhú!“ „Kdeže pošlem, keď sa to stalo v každom dome! Celá krajina je bez soli!“ „Tak soľ voľačím inakším, alebo var také jedlá, do ktorých sa soľ netreba!“ odbil ho konečne nevrlý kráľ.
Kuchár si pomyslel: Ako pán káže, tak musí byť. A varil jedlá bez soli. Najprv aké mu prišlo, potom samé sladké. Boli to čudné hostiny, neslané! A hostia sa pomaly rozchádzali od kráľa a noví už neprišli. Načo by aj, keď tu ani len to nemali čo inde aj ten najchudobnejší, chlieb so soľou a dobrou vôľou. Kráľ chodil omrzený a dcéry boli ako oparené. Kde sa podeli ich zlaté časy! Ba hľa, zlata dosť, ale soli ani omrvinka, čo by kraj sveta po ňu posielali. Zmizla a zmizla!
Pomaly odpadala ľuďom všetka chuť na jedlá. Len už tej soli čo ako márny mak si každý žiadal na jazyk. Ešte aj statok trpel. Kravy a ovce prestali dojiť, pretože nemali soli. Ľudia chodili ako omámení a padali do chorôb. Kráľ a jeho dcéry vyzerali už len ako tône. Bol to trest na celú krajinu. Zlatom by odvážili toho, kto by im bol doniesol štipôčku soli. Teraz kráľ zbadal, aký vzácny dar je soľ. Ale toto trápenie by bole ešte pretrpel, len keby ho pred Marušku svedomie nehrýzlo, že jej tak ukrivdil.
Našej Maruške sa za ten čas vodilo veľmi dobre. Nebolo takej roboty, ktorú by sa nebola naučila a na ktorú by nebola privykla. O biede nevedela. Nevedela ani o tom, čo sa stalo v otcovom dome a v jeho krajine. Ale múdra starká vedela o všetkom, aj kedy je čomu čas. Preto raz zavolala Marušku a takto jej hovorí: „Dievka moja, vravela som ti, že doba dobu nájde, čo celý svet prejde. Tebe teraz prišiel čas, aby si sa vrátila domov.“ „Ach, starká moja dobrá, akože ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?“ riekla Maruška a pustila sa do plaču. „No len neplač, dievenka moja, všetko bude ešte dobre. Soľ sa tam stala drahšia od zlata, môžeš sa teda hlásiť k otcovi.“ Veštica rozpovedala všetko, o čom ešte Maruška nevedela, a naostatok doložila: „Statočne si mi slúžila, tak teraz povedz, čo si žiadaš za vernú službu?“ „Dobre ste ma naúčali a od zlého chránili, stará mamka! Za všetko vám ďakujem. Nežiadam si nič, iba za hrsť soli, čo by som otcovi doniesla do daru.“ „Inšie si nežiadaš? Či nevieš, že ti ja môžem všetko splniť?“ spýtala sa ešte raz múdra žena. „Nič si nežiadam, len tú soľ!“ odpovedala Maruška.
„Nuž keď si soľ tak vážiš, nech ti nikdy nechýba,“ riekla napokon veštica. „Ani ti nič viac nedám, len tento prútik. Keď po prvý raz zaduje vietor od poludnia, choď po vetre, choď cez tri doliny a cez tri vrchy. Potom zastaň a šibni zem tým prútikom. Kde šibneš, tam sa zem otvorí a ty vojdi dnu! Čo tam nájdeš, všetko je tvoje. To bude tvoj svadobný dar!“ Poďakovala sa Maruška za všetko, vzala so sebou zlatý prútik a vrecúško soli a smutne sa brala preč. Smutne veru, lebo jej u starkej vždy dobre bývalo. Ale utešovala sa, že sa nelúči navždy, že si po starkú príde, len čo sa doma s otcom udobrí. Starká sa iba usmievala a vravela: „Zostaň ty len, dievka moja, dobrá a statočná, a naveky ti dobre bude. O mňa sa netráp ani najmenej!“
Medzi rozprávaním došli až na kraj lesa. Maruška sa chcela dobrej starkej ešte raz poďakovať, ale tej už viac nebolo. Kde zmizla, tam zmizla, no Maruška ostala sama ako prst. Tým ťažšie sa jej teraz vzdychlo za otcom, i zrezka vykročila v tú stranu k otcovmu zámku.
Došla medzi svojich. No či preto, že ju dávno nevideli, či že mala hlavu v plachtičke zavinutú, nepoznali ju a nechceli pustiť pred kráľa. „Ej, lenže ma pusťte,“ nástojila Maruška, „veď ja nesiem pánu kráľovi dar nad zlato. Taký liek, čo sa od neho iste vystrábi.“
Riekli to kráľovi a on hneď prikázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej podali chlieb. Kráľ ho dal priniesť, lež vzdychlo sa mu pritom zhlboka: „Chleba máme, ale soli nie!“ „Čo nemáme, to môžeme mať!“ riekla Maruška, odkrojila krajec, rozviazala vrecúško, posypala a podala kráľovi. „Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Ej, ženička, to je vzácny dar, ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“ „Nič nežiadam, tatuško, len aby ste ma radi mali ako tú soľ!“ povedala Maruška takým milým hlasom, ako dakedy hovorievala k svojmu otcovi, a odkryla si hlavu. Kráľ len-len že od radosti, keď spoznal svoju drahú Marušku. Prosil ju, aby mu prepáčila, čo sa stalo. Ona si otca láskala a objímala a to milé oko z neho nespustila. Vraj čo sa stalo, všetko sa dobre stalo.
Roznieslo sa hneď po zámku i po meste, že najmladšia kráľova dcéra prišla a doniesla soli. Tomu sa každý zaradoval. Radovali sa aj Maruškine sestry, nie tak sestre, ako tej soli, že sa im dostane aspoň obliznúť. A Maruška zabudla na príkorie, čo jej sestry robili, a uvítala aj ich osoleným kúskom chleba. Každému, kto len prišiel, nadelila soli zo svojho vrecúška. Otec v strachu, aby zas neostali bez soli, napomínal, aby všetko nerozdala, vraj pomaly s dobrým. Ale ona zakaždým len to povedala: „Dosť jej tu ešte, tatuško!“
A naozaj, čo by koľko bola z nej brala, vždy ešte mala dosť, pre každého, ani čo by z toho vrecúška vôbec neodbúdalo. Všetko okrialo ako na slnci.
Z kráľa všetka choroba spadla, akoby ju z neho rukou sňal. Od radosti dal zvolať staršie hlavy mesta i krajiny a Marušku ustanovil za kráľovnú. Práve keď Marušku pod vysokým nebom za kráľovnú vyhlásil, pocítila, že jej teplý vetrík zavial do tváre. Dul od poludnia. Zverila sa hneď otcovi, čo a ako jej múdra žena naručila.
Vybrala sa po vetre, a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala a prútikom a pošibala zem. Zem sa rozstúpila a Maruška vošla rovno dnu.
Zrazu - ani nevedela, kde sa tam vzala - prišla do veličiznej palety, ktorá bola celá ako z ľadu: povala, steny a dlážka, všetko sa to lislo a blyšťalo, akoby sa iskry sypali. Po stranách lesklé štóle a z nich pribiehali maličičký ľudkovia s horiacimi kahancami a Marušku vítali: „Vitaj nám, vitaj, kráľovná, už ťa čakáme. Naša pani nam prikázala, aby sme ťa všade povodili a všetko ti ukázali, lebo, že je toto všetko tvoje!“ Tak okolo nej štebotali, kahancami sa rozháňali a zvŕtali, po stenách hore-dolu lozili ako mušky. A steny sa ligotali ako oslepená toľkou krásou. Ľudkovia ju vodili po chodbách a štôlňach, kde z povalí viseli ľadové brmbolce, ktoré sa blyšťali ako len to striebro.
Zaviedli ju aj do záhrady, kde boli červené ľadové ruže, stokrásky a všelijaké kvety napodiv sveta. Ľudkovia odtrhli najkrajšiu ružu a podali svojej novej kráľovnej. Ona privoňala, ale ruža bola bez vône. „Čože je toto? Spýtala sa, „veď som ja takú krásu ešte nikdy nevidela!“ „To všetko je soľ!“ odpovedali jej ľudkovia. „Ale či ozaj? Teda tu rastie soľ?“ čudovala sa kráľovná a myslela si, že by z toho škoda bolo vziať čo i len najmenšie. Ľudkovia uhádli, na čo myslí, a volali: „Ba len ber, Maruška, ber, koľko sa ti páči! Nikdy sa jej nedoberieš! Už nikdy viac ti nebude chýbať.“ Maruška sa ľudkom pekne poďakovala, odobrala sa od nich a vyšla von zo zeme. Ale zem zastala za ňou otvorená.
Keď sa vrátila domov, ukázala otcovi ružu a všetko mu rozpovedala. Tu kráľ videl, že veru tá starká z chyžky bohatším venom obdarovala jeho dcéru, ako by to on mohol. Ale ani Maruška na starkú nezabúdala. Dala zapriahnuť do krásneho koča a pobrala sa aj s otcom, že starkú vyhľadajú a už nikdy od seba nepustia. Dobre viedla Marušku cesta, poznala v hore každý chodníček. Ale čo sto ráz krížom-krážom horu poprechodili, na všetky strany ako makové zrno vyzerali, po chyžke nebolo ani znaku, po starkej ani stopy. Len teraz sa dovtípila, čo to bolo za starkú a že by všetko hľadanie bolo daromné. Vrátili sa domov. V darovanom vrecúšku už soli nebolo, ale Maruška už vedela, kde soľ rastie: brali ju tam a brali, nikdy sa jej nedobrali a nikdy viac im nechýbala.
y
