Z palice sa had přešplhal na pastierovu ruku a z nej na krk. - Čo to vyvádzaš, nevďačník?! - vykríkol pastier zdesene. - Ja som ti zachránil život, a ty ma chceš o môj pripravit?! - Neboj sa, pastier, neublížim ti, - chlácholil had svojho záchrancu, - naopak, chcem, aby sa ti za to môj otec odmenil. Môj otec je hadím cárom. Zanes ma k nemu a pýtaj si od neho dar zvieracej reči. - A čo moje ovce? - Nič sa im zatiaľ nestane. Len poď, naznačím ti najkratšiu cestu k otcovmu sídlu.
Pastier vošiel s hadom na krku hlbšie do lesa a čoskoro sa dostal k bráne, cez ktorú sa vchádza do paláca. Brána bola opletená hadmi. Len čo hady zazreli syna svojho cára, stiahli sa a pastiera vpustili do paláca.
V paláci vošli do veľkej komnaty, v ktorej stál trón a na ňom sedel hadí cár. - Tento človek mi zachránil život, - povedal hadí cárovič svojmu otcovi a rozpovedal mu, ako sa to stalo. - Odmeň sa mu tým, čo si bude oýtať, - dodal cárovič na koniec svojho vyprávania. - Chcel by som rozumieť reči zvierat, hadí cár, - povedal pastier. - To by bolo pre teba nebezpečné. Keby si čo i len slovko z toho, čo sa dozvieš od zvierat, prezradil, zomrieš. Pýtaj si niečo iné. No keď pastier ďalej nástojil na dare zvieracej reči, hadí cár povedal: - Dobre, dostaneš dar zvieracej reči. Ale nikomu z nej nič neprezraď.
- Otvor ústa, - pokračoval hadí cár. A keď ich pastier otvoril, hadí cár mu do nich napľul. - A teraz napľuj ty do mojej papule! Tri razy si navzájom napľuli do úst a po tomto obrade hadí cár povedal: - Teraz už budeš rozumieť zvieracej reči.
Keď sa pastier vracal k ovciam, začudovane načúval reči vtákov. Rozumel im všetko.
Ovce našiel pastier tam, kde ich nechal. Pásli sa pokojne a ani jedna nechýbala. Pastier si sadol neďaleko nich pod strom a započúval sa do reči dvoch havranov, ktoré sedeli na strome. - Keby len pastier tušil, - zhovárali sa havrany, - že na pár krokov od neho je pod zemou pivnica plná pokladov, iste by tak pokojne nesedel.
Len čo to havrany dopovedali, pastier vyskočila, nechajúc ovce na pánaboha, utekal do dediny. Navštívil svojho gazdu a poprosil ho, aby mu požičal voz.
- Dobre, požičiam ti ho, - odpovedal gazda, ktorý bol s dlhoročnou službou svojho pastiera veľmi spokojný. Naložilina voz čakan a lopatu, nasadli naň a uháňali k pastvisku.
Len čo došli na miesto, o ktorom hovorili havrany, pastier sa pustil do kopania. Pomohol mu v ňom aj gazda a čoskoro sa dokopali k pivničným dverám. Keď ich otvorili, s úžasom hľadeli na veľké množstvo pokladov.
Gazda bol statočný človek a prenechal všetko nájdené bohatstvo pastierovi,
ktorý sa za krátky čas nostavil na nohy. Vystaval si dom, nakúpil role a začal sám gazdovať.
Bývalý pastier, nový bohatý gazda, mal aj velké množstvo oviec. Pred Vianocmi vybral sa so svojou ženou na salaš pozrieť sa na svojich pastierov. Donieli im jedlo i pitie.
Keď sa pastieri navečerali, povedal im gazda: - Môžete si všetci ľahnúť. Pospite si. Túto noc postrážim ovce sám. Nad ránom začul nový gazda vytie vlkov. - Húúúú, húúúú!— volali vlky na osy, - počúúúúúvajte! - Počúúúúvame, počúúúúvame! - odpovedali psy. - Uuuuuuuuurobme si spoločnú hostinuuuuu! Stačí na ňu pár oviec. - Súúúúúhlasíme, - odpovedali psy.
Ale najstaršiemu psovi sa bratstvo s vlkmi nepozdávalo. Osopil sa na osy i na vlky: - Len sa opovažte! Mám už síce len pár zubov, no aj tými toho, čo sa dotkne niektorej ovce, roztrhám na máme kúsky! A tak vlkom i psom cvakli zuby naprázdno. Včasnano schmatol gazda palicu a vyhnal všetkých neverných psov z košiara.
Potom nasadol aj so ženou na kone a pobrali sa späť do dediny. Idú, idú a gazda počúva kone, ako sa zhovárajú.
Gazda sa dozvedel, že budú mať žriebätko. Zasmial sa pritom. - Povedz mi, prečo sa usmievaš? - spýtala sa ho žena. - Len tak. - Nikto sa len tak nesmeje. Povedz mi to! Nesmieš mať predo mnou tajnosti! Zvedavá žena podpichovala muža celou cestou.
- Poviem ti to, nech mam od teba pokoj, - pomyslel si gazda, - ale musím si najprv urobiť truhlu. Len čo sa vrátili domov, vzal pár dosák, zbil z nich truhlu a ľahol si do nej.
- No povedz, prečo si sa usmieval, - vŕtala žena do muža ďalej. - O chvíľku, o chvíľočku. K truhle pribehol pes, ktorý vedel, čo jeho pána po prezradení tajomstva zvieracej reči čaká a žalostne zavýjal.
- Tu máš chlieb, - osopila sa na psa gazdiná, - a ne-zavýjaj! Ale pes sa na chlieb ani nepozrel. Zazrel na zemi ležiaci kus chleba kohút a začal ho ozobávať.
- Ako môžeš byť taký!? - vyčíta kohútovi pes. - Náš pán o chvíľku zomrie, a ty sa pokojne napchávaš! - Co si navarí, to bude mať, - odpovie kohút. - Ja mám plný kurín žien, a viem si s nimi poradiť. A jeho jeona do hrobu privedie. Počul som, že na prílišnú zvedavosť je len jeden liek - palica!
- To nemusí byť najhoršia medicína, - zasmial sa gazda a vyskočil z truhly. Schmatol palicu a...
... chcel ňou ženu postrašiť. Veď dobrý muž dobrú ženu nikdy nebije. Len čo zazrela žena palicu, hovorí: - Mužíček môj, usmievaj sa kedy chceš a koľko budeš chcieť. Už nie som ani trošičku zvedavá na príčinu tvojho smiechu.
y
