y
Príhody Janka Hraška (I. diel)
V malej drevenej chalúpke, pod vysokými horami žili chudobní manželia a nemali deti. Ťažko a otupno im bolo na svete bez dieťaťa. Pri práci a odpočinku stále naň mysleli. Raz tak žena oberala hrach a s ľútosťou si poťažkala: „Ach, aspoň keby bolo také dieťa, ako je tento hrášok, potom by sa môjmu srdcu uľavilo a ťažoba by prešla.“ Od toho dňa ubehlo veľa času.
Jedného dňa išiel muž na pole orať, žena zostala doma variť. Keď prišlo poludnie, jednostaj bedákala: „Ktože len môjmu starému jedlo zanesie? Kto mi pomôže?“ „Ja mamo!“ Ozvalo a spoza kozuba. Žena sa obzerala, obzerala, ale nič nevidela, preto si pod nos zašomrala: „Kto si - kde si, veď ťa nevidím, aby ťa porantalo!“
„Ani teraz ma nevidíte mamo? Ja som váš syn Janko!“ Žena sa nemohla spamätať od prekvapenia, keď ho zbadala, ako poskakuje po dubovom stole. Ďakovala v duchu za tento dar a potichu si šomrala: ,, Janko Hraško, Janko HraŠko.“ Hneď doniesla plnú misu halušiek a malý Janko sa pustil s chuťou dó jedenia, jedol a jedol a skôr neodišiel od misy, pokiaľ dno nevykúkalo.
Potom mu do plachtičky mať uviazala misu halušiek, vidličku a lyžicu pod pazuchu strčila a vypravila za otcom na pole.
Ako tak vykračuje ulicou zbadá, že mu v ceste stoja obrovské postavy podgurážených chlapov. Janko dlho nerozmýšľal, pridal do kroku a rýchlo sa s batôžkom prešmykol pomedzi rozkročené nohy hulákajúcich chlapcov. Potom kráčal ďalej, viac si ich už nevšímajúc.
Preto Janko Hraško nevidel vyjavenú, bledú tvár chlapca, ktorý prvý zbadal utekajúci batôžtek a ostatných chlapcov, ktorým od veľkého prekvapenia vyrazilo dych z pľúc. Kolená sa im podlomili a popadali do prachu ulice.
Až za dedinou si Janko Hraško vydýchoi a spomalil krok. Pred ním sa rozprestierali úzke pásiky polí. Počul trilkovať škovránka, videl prelietavať kŕdel vrán.
Pískajúci prišiel k malému potôčku. Tu batôžtek zložil do trávy a začal premýšľať, ako prejsť cez potok.
Dlho nerozmýšľal, vytiahol lyžicu, priviazal ju povrázkom k rajnici. Potom sa postavil do lyžice a vidličkou začal veslovať na druhý breh. Na brehu si upravil batôžtek a ponáhľal sa ďalej poľnou cestou.
Už zďaleka videl otca. „Ňano, ňano, ňanko môj, nesiem vám jesť!“ kričal z plného hrdla Janko Hraško.
Volky zastali, otec drží bič v ruke a nechápavo sa pozerá okolo seba, ale nič nevidí. „Hej! Kdeže si, ukáž sa, lebo ma už krk bolí, čo ním toľko krútim!“ kričí otec.
„Nuž, ale či ma opravdu nevidíte, ňanko?“ AŽ teraz sedliak zbadal svojho syna, ako stojí na brázde vedľa batôžka. Pokľakol, s úsmevom na tvárí a so slzami v očiach privítal svojho syna.
Vzal ho do mozoľnatej dlane a od radosti ho vybozkával na čelo.
Potom si sadol na brázdu, vzal rajnicu do rúk a s veľkou chuťou sa pustil do halušiek. Zrakom však sledoval syna, ako preskakuje z jednej brázdy na druhú a uteká k odpočívajúcim volom na strnisku.
Keď sa otec naobedoval, zapriahol voly. Janko Hraško si sadol na jarmo, chytil sa svoreňa a poháňal voly: „Hejsa, hejsa, hej!“ Tak dobre pohana voly, že sa to otcovi zapáčilo, hoci pohontca nebolo vidieť.
Že pohoniča nebolo vidieť, ale hlas bolo počuť, tomu sa čudoval aj okoloidúci statkár z blízkeho panstva. Zastavil bričku a pýta sa sedliaka: ,.Povedzte, čo to robí okolo vás taký krik?“ Sedliak hrdo ukázal na svojho syna. Keď statkár uvidel Janka Hraška, hneď sa rozhodol, že ho za každú cenu musí dostať, lebo žene sľúbil, že jej prinesie také niečo, o čom ani nechyrovala.
Začal sa hneď so sedliakom dohovárať, jednať, aby mu chlapca prepustil za sto zlatých dukátov. No otec nechcel ani počuť, hoci to, čo mu statkár sľúbil bol veľký peniaz. Sedliak váhal, nevedel sa rozhodnúť, ale keď mu Janko Hraško pošepkal do ucha...
„Len ma predajte, ňaňo, veď ja mu utečiem!“ Tak ho sedliak predal. Pán mu vyplatil 100 zlatých dukátov, zobral malého Janka Hraška do dlane a ponáhľal sa k bričke.
Vyskočil na bričku, Janka Hraška strčil do koženej brašne zavesenej na bričke, zakýval sedliakovi na pozdrav a uháňal na svoje panstvo.
Janka Hraška v brašní obklopila veľká tma a ťažko sa mu dýchalo. Preto vybral nožík z halienky a vyrezal otvor v koženej brašní. Lúč svetla dopadol na blýskajúce sa zlaté dukáty. Janko Hraško od údivu a prekvapenia len-len, že nevykríkol.
Brička uháňala cestou a otvorom z brašne vypadávali zlaté dukáty, ktoré Janko Hraško postupne vyhadzoval. Keď už nemal čo vyhadzovať, vyskočil otvorom sám do prachu poľnej cesty. Dobre mu bolo naspäť sa dostať, ked mu zlaté dukáty ukazovali cestu. Ledva čo ich stačil zbierať a domov odniesť.
Statkár pripravil svojej žene prekvapenie, o ktorom skutočne ani nechyrovala. Keď vstúpil do prepychovej izby a rukou hľadal v koženej brašni, od zlosti a rozčúlenia skoro zdrevenel. Janko Hraško a zlaté dukáty boli preč.
„Ňaňko, ňaňko, či som ti dobre nepovedal, aby si ma predal, teraz máš doma aj dukáty, aj syna!“ tak kričal Janko Hraško na prekvapeného otca, keď sypal zlaté dukáty z pláteného vrecka na stôl. Rodičia sa od radosti objímali.
Na druhý deň, keď matka varila halušky, prišli traja hajdúci od statkára. Janko Hraško len-len že sa stačil schovať do otcovej hune. Hajdúsi poprehadzovali všetko, celý dom na ruby obrátili, ale Janka Hraška nenašli. Roztrpčení hromžili, nadávali a nakoniec odišli.
Po večeri Janko Hraško predstúpil pred rodičov a povedal: „Už máte z čoho žiť moji drahí, nepotrebujete moju pomoc. Hajdúci budú sem chodiť stále, pokiaľ ma nenájdu, pokoja vám nedajú. Pôjdem do sveta šťastie hľadať a po čase sa vrátim.“ Rodičia plakali ako malé deti, no Janko Hraško sa nedal obmäkčiť.
