Tomu kráľovi sa to páčilo. Hada kúpil a rozkázal slúžiacemu Jurkovi, aby hada, ktorého vydával za rybu, pripravil ihneď na obed. Prikázal však Jurkovi: „Ale že si z nej ani na jazyk nevezmeš!“
Jurkovi bolo divné, prečo mu kráľ tak prísne zakazoval vziať si kúsok ryby. A aký by to bol kuchár, aby nevzal kúsok na jazyk a neochutnal? Tu počuje zvonku hlasy: „Kamže, kamže?“ – „Do mlynárovho jačmeňa, do mlynárovho jačmeňa.“ Jurko pozrie oknom a vidí gunára s kŕdľom husí.
„Ahá“, hovorí, „takáto je to ryba!“ A už vedel, prečo mu kráľ zakázal rybu ochutnať. Chytro strčil ešte kúsok do úst a doniesol hada kráľovi akoby nič.
Po obede rozkázal kráľ, aby Jurko osedlal kone. Keď vyšli na zelenú lúku, Jurkov kôň poskočil a zaerdžal: „Bratku, mne je tak ľahko, že by som chcel cez hory skákať!“ – „Ja by som tiež skákal, ale na mne sedí ten starý mech!“
Jurko sa tomu zasmial, ale len tak potichu, aby kráľ nevedel. Ten taktiež dobre rozumel, čo si koníčky rozprávali. Ohliadol sa a vidiac, že sa Jurko smeje, mal ho už podozrení. Obrátil sa a zasa šli domov.
Keď došli do zámku, kráľ rozkázal, aby mu nalial vína. „Ale tvoj krk na to, ak nedoleješ, alebo preleješ!“ Jurko vzal džbán a opatrne leje.
V tom prileteli oknom dve vtáčatá a jeden druhého naháňali. Ten prvý držal v zobáčiku krásny zlatý vlas. „Daj mi ho!“ – „Nedám, ja som ho zodvihol, keď sa zlatovlasá panna česala!“ Ako sa o vlas naťahovali, spadol im na zem, až to zazvonilo.
V tom sa Jurko po ňom obhliadol a prelial víno. „Prepadol si životom!“, zvolal kráľ, „ale dám ti milosť, keď mi tú zlatovlasú pannu privedieš za manželku.“
Čo mal Jurko robiť? Keď si chcel zachrániť život, musel ísť pre pannu, aj keď nevedel, kde ju hľadať. Vydal sa teda ráno na cestu a šiel, kam ho nohy niesli.
Cestou sa vypytoval na Zlatovlásku, ale nikto o nej nevedel. Unavený došiel k čiernemu lesu a tu uvidel horiaci ker. Iskri padali na mravenisko a mravce volali? „Pomôž, Jurko, pomôž, inak všetci uhoríme!“ Jurko nemeškal a obetoval všetku svoju vodu, aby oheň uhasil. „Až to ty budeš potrebovať, spomeň si na nás a my ti tiež pomôžeme,“ ďakovali mravce.
Šiel ďalej tým lesom a tu počuje nad sebou: „Pomôž, Jurko, pomôž, inak hladom zahynieme!“ To volali dve malé krkavčatá. Jurkovi bolo ľúto hladných mláďat. Aj keď mal sám hlad, nakŕmil ich svojim posledným chlebom. „Až to ty budeš potrebovať, spomeň si na nás a my ti taktiež pomôžeme,“ ďakovali krkavčatá.
Keď konečne vyšiel z lesa, prišiel k moru. Na brehu zbadal dvoch rybárov, ako sa hádajú o zlatú rybu. „Moja je loď, moja je ryba!“ – „Moja je ryba, pretože moja je sieť!“
Jurko ich pozoroval. Zaplatil za rybu všetky peniaze, ktoré dostal od kráľa na cestu a rybári si peniaze rozdelili. Rybu potom hodil Jurko späť do mora. Tá veselo zašpliechala a odvetila: „Až ma budeš potrebovať, spomeň si na mňa, odmením sa ti!“ A hneď zmizla.
Rybári sa Jurkovi taktiež odmenili. Za to, že ich tak dobre rozsúdil, odviezli ho až na ostrov, kde sídlila Zlatovláska, dcéra kráľa z krištáľového zámku. „Maj sa však na pozore, aby si vybral tú pravú pannu,“ varovali Jurka. „Dvanásť je panien, dcér kráľovských a len jediná má zlaté vlasy!“
Keď Jurko vstúpil na ostrov s krištáľovým zámkom, šiel hneď ku kráľovi a prosil kráľa, aby svoju zlatovlasú dcéru dal jeho kráľovi za manželku. „Dám,“ povedal kráľ, „ale musíš splniť tri úlohy. Zlatovláske sa pretrhla šnúra perál a tie sa jej vysypali do vysokej trávy. Tie perly musíš pozbierať, aby ani jedna nechýbala!“
Jurko šiel na tú lúku. Bola ďaleká a široký jak veľký zelený koberec. Kľakol do trávy a hľadal. Mal už celé kolená otlačené, ale nenašiel ani jednu perličku. Bol z toho celý zúfalý. „Och, keby tu boli moji mravčekovia, tí by mi mohli pomôcť,“ povzdychol si Jurko.
„Však sme tu, aby sme ti pomohli! Počkaj chvíľu, my ti ich pozbierame!“ A hneď sa rozbehli do všetkých strán. A netrvalo dlho a niesli hromádku perál. Jurko radostne navliekol perly na šnúru. Keď nasadil poslednú a chcel šnúru zaviazať, pribehol ešte jeden malinký mravček a volal: „Jurko, nezaväzuj, nesiem ešte jednu perličku!“
„Dobre si urobil svoju vec,“ vravel kráľ, keď prepočítal perly a ani jedna nechýbala. „Teraz ti dám druhú úlohu; princezná sa kúpala v mori a stratila prsteň. Ten prsteň mi nájdeš a prinesieš!“
Jurko šiel k moru a zastavil sa smutne na brehu. More bolo široké a čisté, ale také hlboké, že na dno nedohliadol. Čo teraz? „Keby tu bola moja zlatá ryba, tá by mi mohla pomôcť,“ pomyslel si Jurko.
A už to vo vode špliechalo a ryba sa vynorila nad hladinu. „Však tu som, aby som ti pomohla. Práve som stretla šťuku, niesla prsteň. Tu ho máš.“ Podala Jurkovi prsteň a zmizla.
Kráľ Jurka zasa pochválil, že prsteň našiel a hneď mu dal tretiu úlohu. „Keď chceš, aby som svoju Zlatovlásku dal tvojmu kráľovi za manželku, musíš jej priniesť mŕtvu a živú vodu!“
Jurko sa vydal na cestu, kam ho nohy niesli. Pretože ostrov nepoznal, dlho blúdil, až sa zastavil bezradne pod stromom a uvažoval, čo robiť. „Oh, keby tu boli moji krkavce, snáď by mi pomohli živú a mŕtvu vodu nájsť.“ Len čo to dopovedal, vo vzduchu to zašumelo. Prileteli krkavce a povedali Jurkovi, aby chvíľu počkal. O malú chvíľu sa vrátili a priniesli dva džbániky; v jednom bola živá voda a v druhom mŕtva voda. Jurko krkavcom poďakoval a vydal sa radostne na spiatočnú cestu.
Ako vychádzal z lesa, zbadal veľkú pavučinu natiahnutú od stromu ku stromu. V pavučine bola zamotaná mucha, ktorá už skonávala. Jurko vzal džbánik a postriekal pavúka mŕtvou vodou. Ten spadol na zem ako zrelá višňa, bol mŕtvy. Potom postriekal z druhého džbánika mŕtvu muchu. Tá ožila, vyškriabala sa z pavučiny a než odletela, zabzučala: „Tvoje šťastie, Jurko, že si ma vzkriesil, bezo mňa by si sotva uhádol, ktorá z dvanástich panien je Zlatovláska!“
Keď kráľ videl, že Jurko splnil aj tretiu úlohu, privolil, že mu zlatovlasú pannu dá. „Ale musíš si ju sám vybrať! Ak neuhádneš, ktorá z dvanástich panien je Zlatovláska, nie je ti súdená a musíš odísť bez nej.“
Keď to povedal, odviedol Jurka do veľkej siene. Tam uprostred bol okrúhly stôl a okolo neho sedelo dvanásť panien, jedna ako druhá. Každá mala na hlave závoj, takže nebolo vidieť, aké má ktorá vlasy. Jurko zosmutnel. Ako mal teraz uhádnuť, ktorá je tá pravá? V tom mu zabzučala mucha do ucha: „Tá uprostred je Zlatovláska!“
„Tú dcéru mi daj,“ ukázal Jurko na prostrednú pannu, „tu som vyslúžil svojmu kráľovi!“ „Uhádol si,“ povedal kráľ a tá panna hneď vstala od stola a odhrnula si závoj. Celá sieň sa rozžiarila odleskom jej zlatých vlasov, ktoré jej splývali z hlavy hustými prameňmi. Kráľ sa s dcérou rozlúčil a Jurko odviezol Zlatovlásku svojmu kráľovi za nevestu.
Keď Jurkov kráľ zbadal Zlatovlásku, oči mu zaiskrili a poskakovali radosťou. Hneď prikázal sluhom, aby robili prípravy na svadbu.
Potom sa obrátil k Jurkovi: „Za tvoju neposlušnosť chcel som ťa obesiť, aby ťa krkavce zjedli. Ale že si predsa len dobre slúžil, dám ti len hlavu zraziť a počestne ťa pochovať.“ Tak zle sa mu odmenil.
Zlatovláska bola smutná. Ľutovala Jurka. Uprosila kráľa, aby jej mŕtveho služobníka daroval. Priložila hlavu k telu, pokropila mŕtvou vodou a hlava prirástla. Potom pokropila telo živou vodou. Jurko si premkol oči a radostne vyskočil.
Keď to kráľ videl, že Jurko zase ožil a že je mladší a krajší, ako bol, zatúžil omladnúť ako on. Hneď rozkázal, aby ho taktiež sťali a potom vodou pokropili.
Sťali ho teda a kropili živou vodou, až ju všetku vykropili. Ale hlava nijako k telu neprirastala. Až potom začali kropiť mŕtvou vodou a hlava hneď k telu prirástla. Ale kráľ zostal mŕtvy, pretože už nemali živej vody, aby ho vzkriesili.
Jurko a Zlatovláska potom oslavovali svadbu a na ňu prišli ľudia z celého kráľovstva. Radovali sa, že sa zbavili zlého kráľa a všetci potom šťastne žili.
Koniec.
y
