Pred chalúpkou stála mamička s Janinkou. \"Otecko, počúval Chrobáčik?\" Pýtala sa mamička. Otecko sa usmieval: \"Ale snáď áno.\" Chrobáčik Janinke rozprával, že ho chcel jeden chlapec chytiť. Janinke sa to nepáčilo: \"Keby ťa udrel, mohol by ťa zabiť. Daj si pozor, Chrobáčik!\"
V záhrade mali slávnosť. Pri dlhočiznom stole sedela mamička, Elinka s venčekom na hlave a Paľko s Ferkom. A s nimi plno iných detí. Všetci jedli buchty a pili niečo zo šálok. Chrobáčik sa na ne pozeral z vrcholku hrušky. Najviac sa mu páčil svetlovlasý Paľko.
Potom sa deti hrali a Chrobáčik im svietil. Keď bol slepou babou Paľko, Chrobáčik mu svietil celkom zblízka. Paľko ale zrazu strhol šatku z očí a celou silou udrel Chrobáčika klobúkom. Chrobáčik spadol do ružového kríka a zostal v ňom visieť na tŕni.
Ani sa nepohol. Až po dlhej chvíli trochu zavzdychal. Počuli ho dvaja chrobáčikovia. Dlho na neho striekali rosu, než otvoril oči. \"Vy bývate za potokom pod jelšou, však,\" pýtali sa. Chrobáčik kývol očami a zase ich zavrel.
Chrobáčiky ešte s dvoma kamarátmi urobili malé nosidlá a opatrne ho niesli. Chrobáčik nevedel o ničom. V chalúpke ho položili na posteľ. Mamička zalamovala rukami a plakala. Prosila chrobáčikov, aby priviedli krstnú a Lienku.
Všetky tri plakali a nariekali. Chrobáčik mal celé pravé krídelko preč. Prišla Janinka a niesla dve fľaštičky, jednu s olejom a druhú s vínom. Lienku poslala pre rosu. Najprv striekala na Chrobáčika rosu a potom ho omývala vínom. Konečne otvoril oči.
Keď mu Janinka liala do rán olej, priletel otecko s krstnou. Slnko ešte nevychádzalo, ale niekto im povedal, že s Chrobáčikom je zle. Všetci plakali, len Janinka neplakala a stále Chrobáčika potierala olejom. Chrobáčik zaspal.
Prebudil sa za svitania. Hovoriť nemohol. Napil sa rosy a zase zaspal. Keď sa znovu prebudil, slabým hlasom povedal, ako sa mu to stalo. Mamička bedákala, že bol neposlušný a otecko sa hneval. Len Janinka nevravela nič.
Mamička aj krstná znášali Chrobáčikovi čo mohli. Janinka mu tiež každý deň niečo doniesla, kúsok medu, kvapôčku vína, aby sa posilnil. Krídelko mu zasa rástlo, ale bolo slabučké. \"Do jari sa zotavíš a zas poletíš a budeš svietiť,\" vravela mu Janinka, keď u neho sedávala v tráve.
Však už bol jeseň. Chrobáčiky už nikam nepoletia. Ešte sa zišli pod jelšou. Otecko pozval aj chrobáčikov z húštiny, ktorí vtedy Chrobáčika doniesli. Chrobáčik bol stále slabý. Musel ísť do postieľky a otecko s mamičkou sa dali do práce sami. Nakoniec zavreli dvere na závoru, machom upchali dvere i okná a teraz nech si mrzne. A ľahli si a spali a spali.
Dlho však nespali aj Chrobáčik sa prebudil. Bolo mu zima. Mamička mu dala svoju perinu a vzala si jeho. Ale Chrobáčik sa stále budil od zimy. Vonku bol veľký mráz. A tak kúrili a varili polievku. Nakoniec priložila mamička posledné polienko. Otecko ju utešoval: \"Však zima už nemôže dlho trvať.\"
Bola jar a všetko kvitlo. Chrobáčik bol zas silný a veľký a vznášal sa vysoko v povetrí. Po raňajkách stáli všetci okolo neho. \"Milý Chrobáčik, pred rokom sme tí hovorili, aby si počúval -\" začal otecko. Chrobáčik mal v očiach slzy. \"Už ho nechajte a leťme,\" povedal krstný otec. \"Však on si dá pozor!\"
V záhrade s pekným domom mu otecko povedal: \"Tu si pochybil, tu musíš robiť dobrotu. My letíme za mesto. \"Chrobáčik videl ružový ker, kam spadol. Deti v záhrade neboli, ani svetla v oknách nesvietili. Chrobáčikmi sa to všade len tak mihotalo. Aj on lietal a svietil až do rána.
Raz priletel do záhrady hneď po západe slnka. Na trávniku sa pásol biely baránok s červeným pásikom na krku. Okolo neho radostne skákali Paľko a Elinka. Po Chrobáčikovi sa ani neobzreli. Mamička sa prechádzala s Ferkom. Bol z neho malý vojačik v červenom kabátiku.
Raz nad ránom sa Chrobáčikovi už nechcelo svietiť. Letel pomaly domov a tú za lesom počuje plač. Posvietil si do trávy a uvidel červenú Lienočku so siedmimi čiernymi bodkami. \"Bola som u tety,\" pozerala sa Lienočka na Chrobáčika krásnymi čiernymi očami. \"Teraz je tma a ja neviem, kadiaľ domov. Bývame v húštine.\"
Neplač, ja ťa tam zavediem, \"povedal Chrobáčik. Lienočka sa mu veľmi páčila. Letel prvý, aby videla na cestu. U Lienočky celú noc nespali. Keď uvideli svetlo, leteli oproti. Hneď Lienočku spoznali. To bolo radosti! Chrobáčik sa obrátil, a keď sa po ňom obzerali, už tam nebol.
Sedával v záhrade na hruške a mudroval: \"Tu je nás dosť!\" Zletel s hrušky a rovno k húštine. Ale raz sa tam na neho hnal mladý nahnevaný Lienik, celý červený ako oheň: \"Ty chlapče, ty darebák, čo ty tu máš čo robiť!\" Priletel ešte jeden Lienik a pustili sa do Chrobáčika z oboch strán. Nakoniec dostal takú, že spadol.
Hneď vyskočil, ale ľavá zadná nôžka ho veľmi bolela, len ju za sebou vliekol. \"Spadol som\", povedal doma. Do rána mu nôžka opuchla. Janinka mu ju natrela olejčekom z materinej dúšky. \"Že si Ty bol Chrobáčik neposlušný?\" Chrobáčik ani nemukol. \"Nútiť ťa nemôžem,\" povedala Janinka. \"Však vieš, kde ma nájdeš.\"
Chrobáčik zas lietal a svietil. Raz na jeseň mu to nedalo - a zas letel k húštine. Počul odtiaľ spev a jasot. Na medzi ležal zlatohlávok. \"Lienočka má svadbu,\" povedal. \"Vidíš, vychádzajú von z húštiny.\" Lienik, ktorý vtedy Chrobáčika zbil, viedol si Lienočku za ruku.
Len čo ich Chrobáčik uvidel, letel preč. U Janinky klesol na stoličku, plakal a všetko jej povedal. \"Pozri, kto to kedy počul, aby Chrobáčik chcel Lienočku,\" povedala Janinka. \"A doma si klamal, hovoril si, že si spadol. Musíš sa priznať. \"Chrobáčik Janinku poslúchol a všetci mu odpustili. Prišla jeseň. Chrobáčiky sa rozlúčili, všetko si prichystali a spali a spali a spali.
y
