y
Soľ nad zlato
Bol jeden kráľ vdovec a mal tri dcéry.
Istého dňa ich zavolal k sebe a povedal im: „Už som starý, a rád by som niektorú z vás ustanovil za kráľovnú. Najprv však chcem vedieť, ktorá ma najviac milujete. Nuž, dcéra najstaršia, ako miluješ svojho otca?“
Najstaršia povedala: „Otec, milší si mi nad zlato!“ Prostredná povedala: „Milujem ťa, drahý otec, nad všetky poklady sveta!“ A tá najmladšia, Maruška, vraví: „Ja ťa, tatíčko, milujem ako soľ!“
Kráľ sa na Marušku veľmi nahneval, že ho má rada iba tak ako soľ, takú praobyčajnú vec. „Choď mi z očú!“ rozkričal sa. „Staneš sa kráľovnou, až bude všetkým ľudom soľ vzácnejšia ako zlato a drahé kamene.“
Poslušná Maruška odišla z kráľovského zámku s očami plnými slz a srdcom zarmúteným žiaľom. Bolo jej ľúto, že ju otec vyhnal, hoci ho milovala práve tak ako staršie sestry.
Pustila sa cez hory a doly a prišla do tmavého lesa. Kde sa vzala, tu sa vzala, stála pred ňou starenka. Maruška ju úctivo pozdravila, a keď sa starenka opýtala, prečo plače, všetko jej vyrozprávala.
Starenka chytila Marušku za ruku a ponúkla sa, že ju vezme k sebe do služby. Maruška natešená súhlasila, a starenka si ju hneď odviedla do svojej chalúpky.
Keď sa Maruška dosýta najedla a napila, spýtala sa jej starenka, či vie pásť ovečky, priasť ľan a tkať plátno. Vtedy to ľudia museli vedieť. Maruška starenke odpovedala, že takú robotu na zámku nikdy nerobila.
„Tak ťa to naučím. Príde čas, že to budeš potrebovať,“ povedala starenka. Maruška zostala u nej v službe a bola robotná a usilovná, ako sa na služobnú dievku sluší a patrí.
Zatiaľ jej sestry žili doma v samých zábavách, iba okolo otca sa točili a vykrúcali. Staršia sa vyobliekala do nádherných šiat a prostredná mala záľubu v tanci.
Ale kráľ často spomínal na Marušku, ktorú mal preda len zo všetkých najradšej. Rád by bol po ňu poslal hoc aj na koniec sveta, keby bol vedel, kde ju hľadať.
Jedného dňa pripavovali na zámku veľkú hostinu. Tu pribehne do kráľovskej komnaty hlavný kuchár celý preľaknutý. „Pán kráľ, stala sa nepríjemná vec: Všetka soľ sa nám roztopila. Čím budeme soliť?“
Kráľ sa nahneval na kuchára a povedal: „Keď nemáš soľ, tak osoľ niečím iným!“ Kuchár sa vyľakane opýtal: „A či dačo solí tak ako soľ?“ Kráľ vyhnal kuchára a rozkázal variť bez neho.
Nuž čo, inšie sa ani nedalo robiť. Pozvaní hostia si zasadali k bohato prestretému stolu, ale sladkasté jedlá im nijako nechutili. Kráľ sa znovu rozjedoval a rozposlal poslov na všetky strany po soľ.
Poslovia chodili z dediny do dediny, z mesta do mesta, ale soli nikde nebolo. Na zámku sa varili iba samé sladké jedlá. Lenže z toho pomaly všetci pochoreli.
Iba teraz kráľ videl, akým vzácnym darom je soľ. Žalostne ľutoval, že Maruške tak ublížil. Ešte viac na ňu spomínal a túžobne si želal, aby sa vrátila.
Starenka Maruške porozprávala, čo sa deje na zámku a že niet soli v celej krajine. A povedala jej aj to, že jej služba v chalúpke sa skončila. „Dobre si mi slúžila, a za to ťa štedro odmením,“ dodala.
„Nežidadam si nič inšie iba vrecúško soli; donesiem ju oci,“ povedala Maruška. „Tu máš vrecúško a zázračný prútik. Na ktorom mieste šľahneš prútikom na zem, tam sa zem otvorí. Vôjdi dovnútra a čo tam uvidíš, bude tvoje.“ Po týchto slovách sa rozlúčili.
Maruška sa ponáhľala domov, ale v zámku ju nikto nepoznal. Mala na sebe staré šaty a na hlave šatku, takže ju nechceli pustiť do zámku.
Pustili ju až potom, keď povedala, že nesie kráľovi vzácny dar. Poprosila hlavného kuchára, aby jej dal krajíček chleba. Posolila ho z vrecúška a priniesla kráľovi.
„Soľ!“ zaradoval sa kráľ. „Akože sa ti odmením?“ pýtal sa. „Len povedz, dievočka, čo ti dať, každé želanie ti splním.“ Maruška si stiahla šatku z hlavy a povedala: „Čože by ste mi dávali, tatíčko? Len ma majte rád ako soľ!“
Po zámku a po celom kráľovstve sa roznieslo, že najmladšia z kráľovských dcér sa vrátila a doniesla soľ. Každému, kdo prišiel darovala z vrecúška štipku soli.
Keď otec vyhlásil Marušku za kráľovnú, povedala mu o zázračnom prútiku. A hneď aj prútikom švihla o zem. Zem sa otvorila a Maruška vošla do tajomného sveta, plného drahokamov. „Prečo je tu všetko biele ako ľad?“ spýtala sa Maruška trpaslíkov, ktorí ju obklopili zo všetkých strán. „To všetko je soľ,“ povedal najstarší.
Maruška iba teraz pochopila starenkinu múdrosť a lásku. Chcela sa jej ešte raz poďakovať. Dala zapriahnuť do koča, odišla do lesa, ale nenašla tam ani starenku, ani chalúpku. Vrátila sa teda domov, žila s otcom až do smrti a bola všetkému ľudu dobrou a spravodlivou kráľovnou.
