- Koťuha! S tým uspíš aj holuba! Na vrabca sám vystreli.. .Schovaj si ho pred závisťou najistejšie v košeli.
Krajom prešiel' divný mrak. Vrabce stŕpli na kríčku, neskončili pesničku Starý dáva mladým znak: Zachráňte sa, kým vás neobjaví prak.
V Lojzovi je tisíc mravcov, nepostojí, neposedí. Všade vidí tigrie čriedy, vrabcov-dravcov. Pyšno dvíha hruď, na streľbu má chuť. Z hrušky náhle padol drozd, mačka oplakala chvost, ale Lojzo nemá dosť.
Lastovička štebotavá nožničkami svojho chvosta prestrihala sviežu reč. Na oblohu napísala: Komu milá žitia chvíľa, rýchle preč!
Mŕtva ruka pohladila celý kraj. Pomaly onemeli záhrady. Prostred leta stíchol háj. Neboráky - vtáky zmĺkli, akoby im struny pukli a ako bezhlavé mizli v diaľave.
- A ty si nič pobadal, ani si nič nepočul, pracovitý záhradník? - Akože aj? Každý deň som čistil stromy, radosť som mal z toho priam, vyšplhal sa do koruny, do hrušiek i do jabloni. Vtákom som bol sám.
Vtákom som bol a reč vtáčiu vyskúšal som nahlas hneď. No keď som sa započúval, nedostal som odpoveď. Oči očím uši uším, čosi strašné tuším. Nikde vrabca ani drozda záhradného hosťa.
Miloval som krásny sad, smaragdové stužky ciest. Miloval som pestrú vtač, jej koncerty v podvečer, teplo vtáčích hniezd. Pred kým zložiť ťarchu z hlavy, kam rozsypať popol smútku, čim umlčať bolesť prudkú?
Beží, beží záhradník bez slova. Beží, beží v svojej biede rovno k škole, prvej triede. Pred dverami postoji, zaťuká...
Deti náhle vyrušené nedojedli jablká - Nešťastie ma postihlo. Ak môžete, pomôžte. Nebudú jablká, ani hrušky do bruška. Pliaga prší na vinič. Nezachránim vôbec nič pred útokom húseníc..
Mŕtve ticho meravé. Oči blúdia v diaľave. Vtom sa hlási Lojzo žiak - Požičiam vám, ujo prak! Tá zbraň strieľa priamo sama, naľaká sa jej aj vrana, iste vystačí proti drobnej chrobači.
To je nápad! Áno, zbraň! Boj s háveďou! Záhradník dar s vďakou vzal a na slivku prostred sadu priviazal. Bude z neho pre vtáčika dobrá hojdačka! A tu hneď v prvú noc stratil prak svoju moc. A hľa, po dňoch pomalý vtáky sa späť vracali.
Ráno, cez deň, v podvečer vzbudilo sa všetko spiace; znovu kypí život v sade, vtáčích spevov, vtáčej práce znie nádherný orchester. Otvoria sa zobáky, miznú v hroboch chrobáky. Prostred sýtej zelene šepkajú si mladé plody: - Budú hody, veď čoskoro dozrieme.
A leto klope na oblohu, ponad plot prekladá si nohu do sadu. Záhradník chodí usmiaty. Objavil prútik čarovný a odklial záhradu.
Čerešne ako súdky, muštu čože sú také krásne? Chcú splniť vašu veľkú túžbu, jasné? A tie hrušky. Však sú zlaté! Čim ich farbievate? – Čim, čím? Spevom vtáčím!
V slnečných lúčoch farby hrajú, v zeleni skrytá dúha. Usmievajú sa, usmievajú na svojho druha. Záhradník Lojza privolal si a nakládol mu do koša z najkrajších druhov ovocia, tej rozprávkovej krásy. - Zaslúžil si si, kamarát, môžeš si pochutnať!
Prostred sadu stojí žiak, otáznik mu prekryl zrak. Údiv zostal v jeho tvári: - Čo je to tam na konári? Domček? Kto v ňom kašu varí? Je to veru tak: jeho dávny prak, z praku komôrka, v komôrke sýkorka.
- Povedz chlapče v škole tak, že som veľmi bohatý, pozri, čo tu mám: na broskyni gule zlaté, lístie - samé dukáty. Kúpim ešte ďalší prak, desať prakov, sto prakov. Bude viac hniezd pre vtákov i viac jabĺk pre žiakov.
Z bzučiaceho úľa triedy, hľadí žiačik do záhrady. Jeden žiačik ako druhý; hľadí čierny, hľadí plavý, ani jeden neprevraví... Potichúčky žujú hrušky. Však sú sladké, však sú zlaté ... - Čim im brušká napĺňate? - Čim. čím? Spevom vtáčím!
y
