y
Alabastrová ručička
V jednej dedinke žili chudobní rodičia a mali dievčatko Zuzanku. Zuzanka kvietla ako lúčné kvietie a bola všade. Rodičia ju mali rádi a Zuzanka im pomáhala v každej práci. Nejradšej však behala po lese, po poliach a po lúkách a pritom si spievala.
Neďaleko dediny stál starý hrad. Večer pred svätým Jánom zapalovala mládež z dediny na kopci neďaleko dediny svätojánsky oheň. Okolo ohňa tancovali, spievali a potom oheň preskakovali. Keď preskočila oheň Zuzanka, zakopla o malú alabastrovú ručičku, ktorá tam ležala v tráve. „Zahoď to, je to kúzlo,“ volali na ňu všetci, ale Zuzanka ručičku nezahodila.
Priviazala si ju na krk a keď mládež chcela ísť už domov, Zuzanka navrhla, aby išli na hrad. Ale mládež sa na hrad bála ísť, a tak sa tam Zuzanka vybrala sama. Sadla si do trávy a hľadela hore k oblohe, ktorá bola plná trblietajúcich sa hviezd. Zrazu sa v tom nočnom tichu ozvala kdesi ďaleko hudba.
A ta hudba sa stále zosilňovala, až sa naráz objevili hudobníci. Za nimi išli kráľ s kráľovnou. Obaja mali na hlavách zlaté koruny a boli oblečeni do nádherných šiat. Na konci sprievodu išli služobníci, panny a panoši, ktorí niesli horiace fakle. Keď sprievod obišiel hrad, zastavil sa pred Zuzankou.
Kráľovná na Zuzanku kývla rukou a vzala ju zo sebou. Prešli hradnou branou a klenutou chodbou do veľkej záhrady, kde stál uprostred alabastrový zámok, vykládaný zlatom. Okolo rástli prekrásne kvetiny a stromy s ovocím najľúbeznejšej vône. Tu sa zrazu otvorili na zámku vrata a kráľ so svojou družinou vošiel dovnútra, kdežto kráľovna doprevádzala udivenú Zuzanku po hrade.
Keď prišli k myrtovému kru, kráľovná odtrhla prútik, uplietla z neho venček a posadila ho Zuzanke na hlavu. „Ten veniec máš odo mňa na pamiatku,“ povedala. „Zajtra chod s oteckom na hrad, nech tam kope. Žiadnemu sa však o tom nezmieňuj!“ Po týchto slovách vzala Zuzanku za ruku a odviedla ju k hlavnej bráne, kde zmizla.
Domov sa vrátila Zuzanka až po polnoci. Potichúčky schovala venček pod perinu a ľahla si na lôžko. Prebudilo ju až slniečko. Zuzanka otvorila oči a hľadela na svoju mamičku, ktorá stála u postielky. „Čo sa to so mnou stalo,“ spomínala a spomenula si na venček. Siahla pod perinu a venček tam bol.
Keď prišiel otecko, Zuzanka rodičom všetko porozprávala. „To si urobila dobre, že si si tu alabastrovú ručičku nechala,“ povedal otec, „to je pre šťastie.“ Potom sa dohovorili, že pôjdú na hrad na pravé poludnie, keď je na poli najmenej ľudí, aby ich nikto nevidel, ako si to kráľovná priala.
Zuzanka si dobre pamätala, kadiaľ šiel kráľovský sprievod. Prešla s otcom hradnou bránou, klenutou chodbou a vstúpili do záhrady. Iba teraz si povšimla, že je tam ešte nízka stěna s malým priechodom. Pretiahli sa cez tento priechod a Zuzanka hneď zamierila ku kru, u ktorého jej kráľovna vyzradila svoje tajomstvo.
Otec si trochu oddýchol a hneď začal kopať. Netrvalo dlho a v zemi sa objavila kovová truhlica. Vytiahol ju zo zeme a odkryli víko. Truhlica bola plná zlata. Počkali až do tmy a iba potom odniesli zlato domov. Chudobný sedliak by rád podaroval ešte chudobnejších, ale bál sa kráľovninej zloby.
Na druhý deň sa vybral do mesta, kúpil si tam pár koní a voz, na ktorom chcel odviezť ženu so Zuzankou do mesta, kde by im ľudia nezávideli šťastie, ktoré ich stretlo. Bohatej gazdinej zo súsedstva to nedalo pokoj a dlho dotierala na Zuzankinu mamičku, až tá jej všetko povedala o kúzle alabastrovej ručičky.
Všetko už bolo pripravené k odchodu, iba Zuzanka si chcela ešte zabehnút k hradu. To sa dozvedel lakomý sedliak zo susedstva a ponáhľal sa, aby bol na hrade skôr, než Zuzanka. Tu zrazu proti nemu kráča kôň, sedliak na neho vyskočil a kôň sa vzniesol do vzduchu, tri razy s nim zakrúžil okolo hradu a nakoniec zmizol i so sedliakom.
Zuzanka sa s rodičmi odsťahovala do mestečka, kde si kúpili nový dom a dobre žili celé tri roky. Zuzanka dorástla v krásnu pannu. Jedného dňa prišiel k nim do domu spanilý mládenec, ktorý sa Zuzanke veľmi páčil.
K svadobnému oltáru išla Zuzanka s myrtovým venečkom a s alabastrovou ručičkou. Už sa blížili ku kostolu, keď sa pred kočom objavil najchudobnejší človek z dediny, kde skôr bývali. Zuzanka ho pozvala do koča, ale on si tam za nič na svete nechcel sadnúť.
Zato si sadol do druhého koča, kde išli rodičia. Rozprával im o všetkom, čo sa v ich dedinke prihodilo a ako sa zo sveta stratil lakomý súsed. Po svadobnom obrade sa vrátil k nim a zostal u nich.
Potom si novomanželia vystavali blízko starého zámku nový dom a odsťahovali sa tam, odkiaľ Zuzanka so svojimi rodičmi pochádzala. Zuzankin otec podporoval všetkých chudobných v dedine a svedomite opatrovali svoj najvätší poklad, myrtový venček a alabastrovú ručičku.
