Keď ráno odchádzali, dala mu peknú opletenú čutoru: \"Tú máš, aby si na mňa spomínal. Zostane naveky plná, nech z nej piješ koľko chceš. \"Peťko dobrej krčmárke poďakoval a išiel s bratmi ďalej.
V čutore bolo najvzácnejšie víno. Peťko s bratmi pili do sýtosti a predsa z nej neubúdalo. Veľmi sa tešil z tohto daru. Bratia mu ho závideli, ale keď na Peťka pozreli, nemohli mu ublížiť.
Na ďalšiu noc prišli do veľkého gazdovstva. Princovia vpredu Peťko pozadu. Keď si tiež prisadol k stolu, gazdiná sa rozhnevala: \"Ako sa opovažuješ, ty trhan!\" Vtom naňho pozrela a bolo po hneve. modré z neba by mu bola zniesla.
Ráno mu dala obrúsok: \"Tú máš odo mňa na pamiatku. Kedykoľvek obrúsok prestrieš, budeš mať na ňom jedlá, aké si len budeš priať. \"Peťko gazdinej pekne krásne poďakoval a odišiel s bratmi ďalej. Nemuseli hľadať krčmy: obrúsok im dával najlepšie jedlá a čutora najvzácnejšie víno.
Večer prišli k jednému zámku, kde princov vľúdne prijali, ale o Peťka sa nestarali. Nič si z toho nerobil a chodil si po dvore. Keď vošiel do izby, pani vyskočila, že ho dá vyhnať. Pozrela však na Peťka - a hneď mu dala obliecť krásne šaty a posadila ho za vrch stola.
Ráno dostal od pani klobúčik s tromi rožkami. Povedala: \"Keď si klobúčik nasadíš na ľavé ucho, bude zo všetkých troch rožkov strieľať. Keď na pravé, bude hrať pekná muzika. \"Peťko pani čo najkrajšie poďakoval, klobúčik schoval a pobral sa s bratmi ďalej.
Prišli do veľkého mesta. Žil v ňom kráľ s krásnou dcérou. Kráľ by bol rád, keby sa už vydala. Ale princezná nechcela žiadneho zo ženíchov ani vidieť. Vyžiadala si od otca, aby každého, kto sa bude o ňu uchádzať, smela dať zavrieť do väzenia a moriť ho tam hladom a smädom.
Traja bratia - princovia sa napriek tomu vybrali do zámku na pytačky. Princezná ich videla prichádzať a hneď rozkázala, aby ich chytili a zavreli do väzenia.
Peťko vytiahol čutoru: \"Čo na tom kamaráti, že nás zavreli! Napite sa a buďme veselí! \"Zavolal stráž, aby sa tiež napila, stráž privolala druhú, tá tretiu, a všetci pili, spievali a výskali. Počul ich kráľ a dozvedel sa o podivnej čutore.
Odkázal Peťkovi, aby mu ju dal. Peťko - že dá, keď mu kráľ dovolí celú noc stáť pri princezninom lôžku. Princezná k tomu privolila, až keď jej kráľ povedal, že dá do jej izby stráž.
Večer doviedli Peťka z väzenia. V izbe už strážilo dvanásť mužov. Princezná ležala celá zakrytá a na tvári mala hustý závoj. Peťko nepohnute stál pri jej lôžku, ale nevidel ani princeznin prst.
Keď ho ráno odviedli do väzenia, naplnil si niekoľko nádob vínom a potom odovzdal čutoru kráľovi. Bratia ho za to hrešili, báli sa smädu. Peťko ich utešoval: \"Nebojte sa, máme ešte dosť čo piť a jesť, len hodujme!\"
Prestrel obrúsok a prichystal skvostnú hostinu. Jedli, pili, a kto prišiel, ušlo sa mu do vôle. Ľudia sa zbiehali zo všetkých strán. Kráľovi sa zachcelo mať aj divotvorný obrúsok. Peťko kráľovi odkázal, že mu ho dá, ak ho nechá zase cez noc stáť pri princezninom lôžku.
Na noc ho teda zas odviedli k princeznej, u ktorej už stála stráž. Aj druhú noc stál Peťko u princeznej, ale nevidel ani jej prst. Ráno si vo väzení urobil zásobu jedál a potom poslal obrúsok kráľovi. Bratia ho ešte viac hrešili, vedeli, že až sami nebudú mať nič, čaká ich hlad.
Peťko sa však smial: \"Aj keby sme nemali čo jesť a piť, máme streľbu a muziku!\" Posadil si klobúčik na pravé ucho a ozvala sa tak ľúbezná hudba, že ľudia zabúdali na jedlo, na pitie a len počúvali a pri veselej hre sa púšťali do tanca. Aj ku kráľovi hudba doľahla, nevedel však odkiaľ prichádza.
\"A teraz si urobíme inú zábavu!\" Povedal Peťko a posadil si klobúčik na ľavé ucho. Okamžite sa strhla taká streľba, až sa zámok otriasal. Ľudia utekali, aj kráľ zdesene vybehol von. Myslel, že zámok dobýva nepriateľské vojsko. Jeden sluha mu povedal o divotvornom klobúčiku. Kráľ hneď rozkázal Peťkovi, aby mu ho dal.
Peťko kráľovi odkázal, že mu dá klobúčik len vtedy, ak ho nechá celú noc kľačať pri princezniných nohách. Princezná dlho nechcela privoliť. Kráľ jej musel sľúbiť, že ju nechá strážiť dvadsať štyrmi mužmi. Peťko si kľakol a nepohnute sa pozeral na princeznú.
Ležala ako vytesaná z kameňa so závojom na tvári. Ale nedalo jej to. Rada by videla, kto je ten, ktorý za jediný jej pohľad dal svoje najväčšie bohatstvo. Pomaličky odhrnula závoj, aby na neho aspoň pol očkom pozrela.
Nevedela, čo ju čaká! Sotva na Peťka pozrela, hneď sa jej zapáčil. Otcovi povedala, že nechce nikoho iného než Peťka. Kráľ im dal svoje požehnanie.
Princov hneď prepustili z väzenia a slávila sa veselá svadba. Potom sa Peťkovi bratia vrátili do svojich kráľovstiev a ľutovali, že si nevyžiadali od otca také dedičstvo ako Peťko: Každý ho mal rád kto sa na neho pozrel, mal vzácne dary, krásnu ženu.
y
