y
O Červenej Karkuľke
Bolo raz malé dievčatko, ktoré mal každý rád.
Najradšej ju však mala babička. Raz jej dala k sviatku čiapočku, červenú karkuľku, ktorá jej veľmi pristala. A pretože ju rada nosila, nazývali dievčatko od tej doby Červenou Karkuľkou.
Jedného dňa mamička povedala: „Tu máš, Karkuľko, fľašu vína a bábovku. Zanesieš to babičke. Je nemocná a potrebuje sa posilniť. Cestou nebež a babičku pekne pozdrav.“
Dievčatko uložilo darčeky do košíka a išlo. V lese stretla starého vlka. Chcela sa mu vyhnúť, ale vlk k nej pristúpil a začal hovoriť.
„Dobrý deň, Karkuľka! Kdeže ideš?“ Karkulka odvetila: „K babičke. Nesiem jej niečo na posilnenie.“ Vlk sa spýtal: „A kde býva tvoja babička ?“ „Kúsok pod lesom, tam kde sú lipky a kde rastú lieskové oriešky.“
Vlk sa poškriabal na nose a povedal: „Rozhliadni sa, Karkuľka, okolo seba, aké krásne kvietočky tuná rastú. Mala by si babičke natrhať kytičku. To by jej určite urobilo radosť.“ Potom sa rozlúčil a odbehol do lesa.
Karkuľka mu bola za radu vďačná. Postavila svoj košíček na zem a natrhala peknú kytičku. Potom ju previazala stebielkom trávy a zasa sa vybrala na cestu.
Medzitým vlk pribehol k chalúpke a zabúchal na dvere. „Ktože je to?“ pýtala sa babička z postele. „To som ja, Červená Karkuľka. Nesiem ti bábovku a víno,“ riekol vlk.
„Som slabá a nemôžem z postele Stlač kľučku a vojdi,“ riekla babička. Vlk otvoril dvere, skočil do izby a babičku zhltol.
Potom si obliekol jej šaty, nasadil čepiec a pozrel sa do zrkadla. „Celá babička,“ povedal a položil sa pekne do postele.
Po pešinke z lesa už prichádzala Červená Karkuľka. Keď na lúčke pred sebou uvidela domček, vo ktorom bývala babička, rýchlo pridala do kroku.
Aké však bolo jej prekvapenie! Dvere otvorené, až sa zľakla. Opatrne vošla do izbičky a hneď na prahu pozdravila: „Dobré ráno, babička!“
Ale nikto jej neodpovedal, nikto ju nevítal. Pristúpila až k posteli a čo vidí?
Leží tam babička, čepiec hlboko stiahnutý do očú, ruka na perine. Ako zvláštne vyzerá. Až sa jej Karkuľka zľakla.
„Ale, stará mama, aké to máš veľké oči ?“ zvolala Karkuľka. „Aby som na teba lepšie videla!“ ozvalo sa hrubým hlasom z postele. „A babička, aké to máš veľké uši ?“ „Aby som ťa lepšie počula,“ odvetil zasa ten hrubý hlas.
Karkuľka sa zľakla a o krok cúvla. „Ale babička, aké to máš chlpaté ruky?“ udivila sa. „To aby som ťa mohla lepšie chytiť.“ „A babička, aké to máš hrozné ústa ?“ „To aby som ťa mohol lepšie zožrať!“
Len čo to vlk povedal, skočil z postele a spolkol Červenú Karkuľku aj s košíčkom, vínom a bábovkou. A nepohrdol ani kytičkou.
Napchatý až k prasknutiu si zasa ľahol spokojne do postele. A chrápal, až okna v chalúpke rinčali.
V tom išiel lesom horár, ktorý sa u babičky stavoval vždy na kus reči. Vedel, že je teraz chudinka nemocná a tak ju navštevoval denne.
Hneď vonku mu bolo hrozne čudné, že babička tak chrápe. A tiež to, že sú dokorán otvorené dvere. Vstúpil rázne dovnútra a čo vidí ?
Na posteli leží spokojne vlk a chrápe. Hneď skúseného horára napadlo, že babičku zjedol!
Prikročil k posteli, vytiahol z vrecka tesák a rozpáral vlkovi brucho. A z brucha vyskočila najskôr Karkuľka s bábovkou, vínom a kyticou, potom vyliezla aj babička.
,,Ach, to som sa bála,“ povedala Karkuľka ešte celá vydesená. „Ten vlk mal v bruchu takú veľkú tmu!“ Babička sa len usmievala, už sa zo zľaknutia spamätala. A hneď pripravovala pre všetkých hostinu.
Po hostine priniesli kamene a zašili ich vlkovi do brucha. Vlk sa prebudil a mal veľký smäd. Zašiel k potoku, aby sa napil, ale kamene ho tak prevážili, že spadol do vody a utopil sa.
