y
Snehuľka a sedem trpaslíkov
V jednom kráľovstve kedysi dávno žil kráľ s kráľovnou. Po čase narodilo sa im prekrásne dievčatko.
Keď prišlo na svet, husto snežilo, i pokrstili ju menom Snehuľka. Čielko sa jej belelo ako čerstvý sneh, oči mala modré ako obloha, vlasy čierne ako noc, líčka červené ako ranné zore. Princezná rástla, mala dobré srdce; so všetkým by sa bola rozdelila. Neublížila ani pavúčikovi, kvitok ani za nič by nebola zašliapla; milovala celý svet. Preto ju aj mal každý rád. Ale šťastie netrvalo dlho. Kráľovna ochorela na zlú chorobu a zomrela. Onedľho kráľ sa znovu oženil.
Nová kráľovná bola síce krásna, ale zlá, najmä nenávidela úbohú Snehuľku. Vedela čariť a keď celý hrad spal, pozerala sa do svojho čarovného zrkadla a pýtala sa: „Povedz mi zrkadlo, kto je na svete najkrajší?“ A zrkadlo jej odpovedalo: „Ty si najspanilejšia.“ Čas sa miňal a Snehuľka vyrástla v prekrásnu pannu. Bola pracovitá a skromná ako lúčne kvetinky. Kráľovná sa rozzúrila, keď jej raz zrkadlo povedalo: „Si krásna, kráľovná, ale nie si najkrajšia. 6ije ešte spanilejšia krása.“ A v zrcadle sa zjavila tvár Snehuľky.
Kráľovná sa zaprisahala, že sa musí Snehuľky zbaviť. Zavolala starého služobníka, rozkázala mu, aby odviedol Snehuľku hlboko do lesa a tam ju zabil. Ak vraj nevykoná jej rozkaz, bude o hlavu kratší. Snehuľka sa veľmi zaradovala, keď dopočula, že pôjde do lesa. Vzala džbánok na jahody a šli. Ale služobnému bolo preťažko a netrúfaj si vykonať taký hromy čin. Keď došli do lesa, Snehuľke všetko povedal, poprosil ju za odpustenie a nechal ju v lese.
Úzkosť zaľahla na princeznú v nočnej tme. Ustatá, hladná, s doškriabanými nohami spadla do machu a plakala, až umorená zaspala. Ráno otvorí oči a vidí okolo seba zajačiky, veveričky a vtáčiky, myšky, srnku a plachú lanku. Všetky zvieratká sa zvedavo dívali, kto sa to v lese objavil. Ale cítili, že im Snehuľka neublíži.
Zvieratká viedli Snehuľku lesom, až došli na čistinku, kde stála malá chalúpka. Prekvapená Snehuľka chcela nakuknúť oblôčkom, kto tam býva, ale sklo bolo také špinavé, že dovnútra nebolo vidieť. Na šťastie dvere boli otvorené, nuž vošla, ale tu vám bolo hotové božie dopustenie. Na stole sedem špinavých hrnčekov, pri umyváku hŕba neumytého riadu, dlážka čierna a všade plno pavučín. Vedľa v komôrke bolo sedem malých rozhádzaných postieľok, ale nikde živej duše.
Nad týmto neporiadkom Snehuľke sa skoro hlava zakrútila. Ale dlho nerozmýšľala. Priam sa pustila i so zvieratkami do roboty. večer chalúpka až sa svietila čistotou. pavučiny vymietla, oblôčky umyla, záclonky vyprala, dlážku vydrhla a na večeru uvarila výbornú hubovú polievku. Ale potom Snehuľka bola už taká ustatá, že zaspala v jednej z malých postieločiek.
Večer obyvatelia chalúpky sa vracali z roboty domov. Bolo vám to sedem veselých trpaslíčkov. Svoju chalúpku nemohli ani poznať. Ich údivu nebolo konca-kraja. Všetko čisté; na stole sedem čistých tanierkov, kytica záružlia a vôkol plno príjemnej vône ich obľúbenej polievočky. Nie div, že sa začali olizovať. Kto to len tu všetko mohol porobiť?
Hádali, hľadali, konečne našli spiacu Snehuľku. Snehuľka sa potešila, že môže u nich zostať, a trpaslíci boli radi, že sa bude mať kto o nich starať. A tak im Snehuľka gazdovala a všetci boli spokojní dotiaľ, kým zlá kráľovná - čarodejnica nepristúpila k svojmu zrkadlu, a to jej nepovedalo: „Si krásna, kráľovná, ale nie si najkrajšia.\" V lese žije ešte spanilejšia krása.\" A v zrkadle sa objavila chalúpka a v jej oblôčku Snehuľka.
Kráľovná od zlosti zostala celá bez seba a hneď začala čariť. Premenila sa na starenu, vzala otrávené jabĺčko a vydala sa do lesa hľadať chalúpku. Snehuľka nemala ani tušenia o blížiacom sa nebezpečenstve. Práve bola v najusilovnejšej robote, piekla čučoriedkové koláče, keď začula ľudský hlas.
Celá rozpálená vykukla z oblôčka, kto to volá, a vidí zhrbenú starenku. Vo svojej dobrote priam ju pozvala ďalej, aby si oddýchla, a ponúkla ju koláčmi. Starenka - čarodejnica pri odchode dala Snehuľke krásne červené jabľčko, by sa jej odmenila. Snehuľka poďakovala a s chuťou do jabĺčka zahryzla. No vtom ako mŕtva opadla na zem.
Bolo vám do plaču a náreku, keď sa večer trpaslíci vrátili domov a našli svoju milovanú Snehuľku mŕtvu. Keď ju ukladali do sklenenej rakvy, pre slzy ani nevideli. Bola stále krásna, len líčka jej pobledli. Nosili jej čerstvé kvety a chodili si k nej aj so zvieratkami poplakať a pospomínať. Len raz išiel tade rytier, ktorý v lesoch zablúdil, a došiel až k Snehuľke.
Hneď zazrel čarokrásnu dievčinu, ozdobenú stokráskami. Pobozkal ju — a tu div divúci — čaro jabľčka prestalo pôsobiť. Snehuľka otvorila očí a ďakovala svojmu záchrancovi. Potom sa pýtala, kde sú trpaslíci. A tí práve prichádzali. Keď videli, Že Snehuľka je zase živá a zdravá, nastala preveľká radosť. Jedli, pili, tancovali, až sa oblôčky triasli. A zlá kráľovná, keď vo svojom zrkadle zazrela živú Snehuľku, od zlosti rozbila zrkadlo a premenila sa na netopiera, ktorý vyletel komínom paláca a nikdy viac sa tam nevrátil.
No v chalúpke potom nastalo smutné lúčenie. Snehuľky s trpaslíkmi. Keď s rytierom odchádzala na hrad, trpaslíci aj so zvieratkami hodný kus cesty išli ju odprevadiť a dlho, dlho kývali. Snehuľka im sľúbila, že čoskoro príde s rytierom do chalúpky na návštevu.
V paláci nastala veľká radosť. Starý kráľ s radosťou privítal svoju Snehuľku i s jej záchrancom. Vystrojil in slávnu svadbu a potom odovzdal kráľovstvo mladým, ktorí svojmu ľudu spravodlivo a múdro vládli.
Koniec.
