y
Krajčír kráľom
Pred dávnymi rokmi žil v jednej dedinke chudobný krajčírik Tehlička. Nebol veľký ani silný a preto si hovoril; kde sila nestačí, musí múdra hlava pomáhať. A tú krajčírik mal a k tomu bol fiškus; počúvajte, čo sa o ňom rozpráva.
V izbe vždy mával plno múch. Jedného dňa, keď práve došíval rukáv ku svadobnému kabátu pre rychtárovho syna Janka, zabzučal mu okolo hlavy nový roj múch, a druhý, ešte väčší, sa posadil na jeho krejčírsku tabuľu. Tehlička tak hodil po muchách rukávom, že mnoho ich zostalo ležať. Pobité muchy si spočítal: „Dvesto . . . tristo!\"
Vtom mu niečo napadlo; odhodil náprstok, až rozrazil v okne tabuľu, schmatol svou čapicu a napísal na ňu: „Jednou ranou tristo zabil!\"
A ako keď mu hlavu zapáli, utekal z dediny do mestečka. Prechádzal sa námestím a ľudia sa pozerali na jeho čapicu, div si oči nevyočili.
Tu zarachotí na námestí bubon a dráb vyvoláva, že v jednom kráľovstve sa uhniezdil veľký drak. Kto toho draka zabije, bude panovať s kráľom a po jeho smrti bude kraľovať sám.
Milý Tehlička sa do toho kráľovstva vydal okamžite. Prešiel už pekný kus cesty. Slnko pálilo ako oheň; natiahol se teda do hebučkej trávy pod lipu a premýšľal, čo ďalej: Sedliakov napáliť, to je ľahké, ale drak je drak! Vtom zadrnčal na ceste krásny kočiar. Krajčírik zdvihol hlavu: Možno v ňom ide sám kráľ!
Kočiar zastavil a pán prikázal lokajovi: „Choď a pozri sa, čo to tam ten človek má na čapici!\"
Lokaj k Tehličkovi ani nedošiel; obrátil sa a celý vystrašený pribehol naspäť: „Milostivý kráľu, ten človek jednou ranou tristo zabil!\"
„Práve takého muža hľadám; choď a opýtaj sa ho, či chce mne poslúžiť!\" Lokajovi nebol kráľov rozkaz po chuti, pretože sa toho ľudobijca bál; blížil sa k nemu po špičkách.
Tehlička sa tváril, že spí; chrápal, čo mu len pľúca stačili. Lokaj sa zastavil niekoľko krokov od lipy a trasúcim sa hlasom zavolal: „Priateľu!\"
Tehlička si pretrel oči, narovnal si na hlave čapicu a nevrlo okríkol lokaja: „Čo chceš? Beda ti, ak si ma zabudil nadarmo!\" Lokaj mu s úzkosťou odovzdal kráľov odkaz. „Kde je tvoj kráľ?\" opýtal sa ho Tehlička zhurta.
Lokaj ukázal na kočiar. Krajčírik vstal a vážnym krokom šiel ku kráľovi. Kráľ opakoval svoju otázku; uvelebil sa vedľa kráľa v jeho kočiari.
Kráľ mu rozprával, ako drak sužuje jeho zem; všetok dobytok že je fuč, preto teraz príde rad na ľudí. „Kto zbaví moju zem toho netvora, bude mojím spoluvladárom a potom mojím nástupcom!\" „Počul som o tom, kráľu. Pre tvoje dobro a blaho tvého ľudu sa toho odvážim,\" odpovedal Tehlička vážne, pre seba sa ale potmehúdsky pousmial.
Prišli do zámku, kde to vyzeralo smutne ako na pohrebe. Dvorania chodili so zvesenými hlavami a ľud sa modlil; už pozajtra sa bude losovať, kto prvý musí do dračej jamy.
Medzitým prišiel do zámku silný obor; mohol skaly lámať a v lesoch duby vyvracať. Keď uvidel krajčírika, uškrnul sa: „Taký gombík že by tristo ľudí jednou ranou zabil?\" Krajčírik sa uštipačne usmial: „Skúsme teda, kto je silnejší a vrtkejší!\"
V kráľovskej záhrade stála vysokánska višňa. Tehlička navrhol: „Kto ju tak preskočí, aby sa konárov ani nedotkol?\" Obor sa rozbehol, v okamihu bol vo vzduchu, ale nohami sa zaplietol do konárov, takže višni ohol celú korunu.
Tehlička sa rýchlo tých konárov chytil, a keď sa z nich obor vymotal, vystrelili do výšky a krajčírik sa ako jablko váľal na druhej strane. Hneď skočil na nohy a obrovi se vysmieval.
18. Obor sa rozhorlil: „Veď sa pravda ukáže! Kto vyhodí vyššie túto guľu?\" Schmatol ohromnú guľu a už letela hore ako kamienok; keď za dlhú chvíľu dopadla na zem, vyryla v nej poriadnu jamu.
19. Krajčírik sa ku guli len zohol, vedel, že ju nedokáže rukami ani obchytiť. Zrazu obrátil oči k oblakom a kričal: „Kryštof! Kryštof! - Mám tam brata-kováča,\" vysvetlil obrovi, „chcem sa ho opýtať, či nepotrebuje železo. Vyhodil by som mu tú guľu nahor.\" „Nechaj to tak,\" červenal sa obor; nechcel o svoju guľu prísť.
Všetci sa krajčírikovi čudovali, kráľ ho chválil, obor však škrípal zubami. „A teraz poďme,\" povedal, „nech sa rozhodne, komu patrí česť a chvála.\" Celý kráľovský dvor ich vyprevádzal k dračiemu dúpäti.
Malo dve diery; jednou drak vychádzal, druhou sa vracal. „Ty vlezieš dolu, draka vyženieš a ja ho hore zabijem,\" povedal obor. „A o odmenu sa rozdelíme.\" Krajčírik súhlasil.
Z jamy sa ozval taký strašný ryk, až sa zem triasla. Sotva sa hore objavila dračia hlava a oči zasvietili a jazyk v tlame sa začervenal, rozohnal sa obor železnou palicou a pôda v momente sčernela jedovatou dračou krvou.
„Počkaj!\" kričal krajčírik. „Držal som draka za nohu, chcel som ho priviesť kráľovi živého!\" Obor zabručal: „Už je neskoro, mal si to povedať skôr.\" „Deliť sa ale nebudeme,\" povedal Tehlička, a tak aj bolo. Krajčírik panoval s kráľom a potom bol jeho nástupcom.
Všetok ľud krajčírika chválil a v jeho rodnej dedine zvonili všetkými zvonmi, keď sa tam prišiel pozrieť. Rychtárov Jano sa dosiaľ neoženil, pretože nemal nový kabát. Kráľ mu kúpil krásny, so striebornými gombičkami, a sám mu svadbu vystrojil. Bohato obdaroval nevestu a ženícha aj svojich známych z rokov núdze a chudoby.
