Ovečke uviazala na krk hrkálku, kačičke naliala naposledy vody, kohútikovi nasypala zrna, kocúrikovi dala mliečka a capkovi doniesla trochu čerstvého lístia. Najdlhšie sa maznala so psíkom Orieškom.
Oriešok bol náramne dôvtipný psíček a nechcel sa poddať. Najsamprv šiel ku koziemu chlieviku a zavolal capka Nebojsu. Potom štekol na kocúra Macka, priviedol ovečku, kohúta a kačku. Spolu si zasadli a dali hlavy dohromady.
To vám bolo náreku, že sa musia rozlúčiť s Vieročkou. To vám bolo starostí, ako s nimi bude nový gazda zaobchádzať. Zvieratká strácali hlavy, ale Oriešok vyhlásil, že on nijakému novému pánovi slúžiť nebude!
„Čo chceš podniknúť?“ spýtal sa capko. „Utečieme!“ odpovedal Oriešok. „Utečieme do hory!“ jasali svorne zvieratká.
I vydali sa do hory, Oriešok prvý, kocúr druhý, kohút za ním. Ostatní každú chvíľu pobehovali po hore a hľadali niečo pod zuby.
Vtom v diaľke zahrmelo a prihnala sa búrka. „Čo budeme robiť?“ lamentovala ovečka. Oriešok hovorí: „Kohútik, vyleť na strom a pozri sa, či nie je nablízku nejaký domček!“ A kohút vyletel na strom.
Obzerá sa po rúbaniskách, čistinách, díva sa cez hustú mladinu a zrazu radostne zakikiríka. „Kamaráti moji, vidím domček a v ňom svetielko.“ Potom hneď zlietol a vydali sa pekne v rade k tomuto domčeku.
Keď k nemu došli, boli zvedaví, ako to vo vnútri vyzerá a kto v domčeku býva. Ako dobrí priatelia znova sa spolu radili. A Oriešok navrhol: „Nech sa Nebojsa pekne natiahne na oblôčik a pozrie sa dovnútra.“
No a capko poslúchol. Postavil sa na zadné nohy a natiahol krk, ako len najviac mohol. ,,Čo tam vidíš?“ spytoval sa kohútik. „Stôl plný dukátov a vôkol stola sedia lúpežníci. Pijú, veselia sa, delia si lup a šantia ostopäť!“
A skutočne. V malej kuchyňke blízko pece stál dubový stôl a okolo neho hodovali lúpežníci, podarená partaj Petrovských. Jeden z nich práve hovorí: „Nech ma čert vezme, ak je to nie zlodejské delenie!“ Hromžil, lebo nebol spokojný so svojím podielom...
Ako pritom udrel päsťou na stôl, capko sa zľakol a vrazil do obloka, že sa sklo rozsypalo na márne kusy. A do kuchyne hľadí z obloka chlpatá tvár, dlhá brada, vyvalené oči a rohy. Naozaj hotový čert...
Lúpežníci nečakali, kým si čert po nich príde do kuchyne, ale stratili sa ako para.
Capko sa postavil zase na všetky štyri a ponáhľal sa oznámiť svojim kamarátom, čo videl v domčeku. Oriešok hovorí: „Keď sú preč, môžeme tam spokojne prenocovať.“
A šli dovnútra. Každý si našiel nejaké vhodné miestečko, kde by sa mu dobre spalo. Oriešok pod lavicou, Macko na lavici, kohútik na hambalku a tak ďalej...
No ale lúpežníci tiež nechceli prenocovať vonku v daždi. Zišli sa v rokline, dohovorili sa na pláne, ako čerta prekabátiť, a vracali sa do domčeka.
Ten, ktorého volali Jano, si prehodil na hlavu vrece a šiel. Po streche crkotal dážď, obločnice búchali, ale v domčeku bolo ticho a tma. A tak dvere opatrne otvoril a vstúpil dovnútra.
Len čo dvere vrzli, nastal tam taký hurhaj, že ste to ešte jakživ nevideli. Ako stupil ovečke na nohu, za- bľačala: „Bé, bé, bé, voľakto tu je!“
Jano od strachu skočil doprostred izby a tam zobudil kohúta. Ten hneď: „Kikirikí, zlodej si ty!“ A Oriešok sa pridal: „Hafy, hafy, haf, podaj mi ho, raf!“ A vtom všetkých šesť zvieratiek sa na zlodeja vrhlo. Tak ho tam doriadili, že ledva utiekol.
Zvieratká potom spokojne spali celú noc. Keď sa ráno lúpežníci neobjavili, pozbierali zvieratká dukáty a vrátili sa spokojne domov. To vám bol slávny návrat!
Chudobný domkár zaplatil všetky dlžoby a dane, zvieratká sa vrátili do dvorčeka a Vieročka celá šťastná držala okolo krku statočného Orieška. Vidíte, čo dokáže verné priateľstvo!
y
