Na poludnie prišla babička a volala: „Špalíček, chlapček, obráť svoju lodičku, nesiem ti v košíčku medovú kašičku, nesiem ti pirôžky, biele ako ovečky.“ A Špalíček obrátil svoju zlatú lodičku a vesloval ku brehu. Babička vytiahla z košíka obed, chlapček sa najedol, dal babičke všetko, čo od rána nalovil a zasa sa pustil s člnkom na vodu.
Ale daleko na druhom břehu bývala zlá ježibaba. Tá vedela o Špalíčkovi všetko. „Takého synka mať! Ten by mi nalovil rýb. Mala by som mäso každý deň a nič by som nemusela robiť,“ hovorila si a striehla na Špalíčka.
Špalíček to vedel a k druhému brehu nikdy neplával. A tak ježibaba preplávala sama na druhý breh, postavila se pod vŕbu, kde čakávala s obedom babička a zavolala: „Špalíček, chlapček, obráť svoju lodičku, nesiem ti v košíčku medovú kasičku, nesiem ti pirožky, biele ako ovečky.“
Ale mala hrubý hlas, Špalíček hned poznal, že to nie je babička. Ježibaba však poznala rôzne bylinky, uvarila si čaj, ktorý zjemňuje hlas a druhý deň zasa preplávala rieku a zavolala: „Špalíček, chlapček, obrat svoju lodičku, nesiem ti v košíčku medovú kašičku, nesiem ti pirôžky, biele ako ovečky.“
Tentoraz Špalíček ježibabu nepoznal. Keď priplával, baba si loďku pritiahla palicou, Špalíčka chytila a odniesla ho domov.
Doma ho zavrela do komory a povedala mu: „Zajtra budeš chytať ryby pre mňa. Nemysli si, že mi utečieš. Tvoju loďku priviažem na motúz.“ Potom ježibaba odišla a komoru zamkla.
Špalíček však vyliezol oknom a pretože ježibaba práve vyšla, rýchlo sa vyškribala na vysoký javor, ktorý rástol pri domku. Baba ho uvidela a kričala: „Veď ja ťa chytím.“
Rýchlo utekala pre pilu, že javor podreže. Špalíček sedí na najvyššom konári a počúva, ako píla škrípe. Utiecť nemôže.
A tu nad domčekom letia divoké husi. Špalíček sa zaradoval a volá: „Husi biele, zleťte dolu, zoberte ma zo sebou domov.“ Ale husi kričia: „Nemáme čas. Nemôžeme sa zastaviť. Nech ťa zoberú tie, ktoré letia za nami.“
Píla škrípe, javor sa trasie. A tu už letí druhý kŕdel husí. „Husi biele, zleťte dolu, zoberte ma zo sebou domov,“ - volá Špalíček, ale husi letia ďalej. „Nemôžeme sa zastaviť, nemáme čas. Nech ta zoberú tie, ktoré letia za nami.“
Píla škrípe, javor sa nakláňa. Ježibaba sa smeje. „Už mi neutečieš.“ Špalíček sa drží naj- hornejšieho konára a s úzkosťou hladí k oblohe. Nič neletí, nič.
A teraz - konečne - zasa kŕdel husí a Špalíček volá: „Husi biele, zleťte dolu, zoberte ma zo sebou domov.“ Ale husi ani neodpovedali a ztratili sa v oblakoch. Javor sa už rúti k zemi, už padá.
A tu zrazu sa nad javorom objavila jedna, jediná husička. Zostala pozadu, má poranené krídlo a letí sa jej veľmi ťažko. Keď však počula Špalíčkovo volanie, znesie sa nižšie a volá: „Chyť sa ma!“
Špalíček sa jej chytil okolo šíje a len čo sa vetve pustil, javor padá. Ježibaba skáče, má radosť, že už Špalíčka dostane.
Ale javor bac! priamo babe na chalupu. Celú rozbúral. A baba Špalíčka hľadá nadarmo. Nemá ani chalupu, ani Špalíčka.
Ten už sedí na huse ako na koni a vznáša sa v oblakoch, letí k domovu. Však už je vidieť blížiaci sa ich domček.
Dedko s babičkou sedia u stolu pred misou pirôžkov a nariekajú: „Kdeže je asi náš Špalíček? Čože robí? Kdeže sa nám stratil? Pirôžky mal tak rád.“
„Čo sa dá robiť, musíme jest sami,“ hovorí babička a začne pirôžky deliť. „Ten je tvoj, deduško, ten môj - „
Špalíček už stojí pod oblokoní a pozerá sa do izby. „Ten je tvoj, deduško,“ hovorí zasa babka a počítá pirôžky, „ten je moj - „ „A mne nič?“ povie Špalíček pod oknom a deduško s babičkou sa rýchlo obzrú.
To bolo radosti, keď videli Špalíčka zdravého a veselého. Poranenú-4yasičku si nechali a mali ju všetci radi, zato, že zachránila Špalíčka.
y
