Hopky, hopky z vetvičky na vetvu – zo stromu na strom – z kríka na krík. Z lesa odišli hluční ľudia. Les je náš. Celkom náš. Nájdem huby každému veverčiatku, trebárs desať alebo päťdesiat.
„Zelená žabka, rastú tuto pri potôčiku huby?“ – „Kvaky, kvák“, ozvala sa žabka, „rastú, veverička, malé, veľké, tlsté, tenké. Kvaky, kvák.“ A už skočila do potôčika.
Pozrime sa na čipernú veveričku. Našla. Chytro mala plný batoh. Veveričke ide zbieranie veľmi rýchlo, zbiera všetko – i prašivky. To bude niečo pre veveričatká!
Ako tak skáče po stromoch – čo to uvidela tam dole v tráve – pod krásnym, žltým kvetom? Čo to je? Veverička je nesmierne zvedavá – až do posledného chĺpka chvostíka. Prezerá, hlavičkou krúti... Je to niečo pod zúbok? Modré, červené, žlté... hm, hm, huba to nie je...
Cupital tadiaľ ježko, niesol ježíčatám krásne jabĺčko. „Čo myslíš, ježko,“ vraví veverička, bolo by to niečo na jedenie? Rozdelíme sa, ja mám veveríčatká a ty máš ježíčatá. Súhlasíš?“
Priplížili sa opatrne k záhrade... ježko zavetril do trávy, „čuchy, čuch, čo sa to tu povaľuje? Nikdy som to ešte nevidel.“ Cupi, cup... už boli celkom blízko. Nie je to veľké ani malé... ešte trošičku bližšie... ani to nemá vôňu, iba takú, takú nijakú. Čo to môže byť?
Veverička nechala huby hubami, ježko zložil z pichliačov jabĺčko – už ho ťažilo – i mravček by rád vedel, kto rozlúšti to tajomstvo. A jak bola veverička tak veľmi zvedavá, strčila do toho packu. Jejky!
Jak sa to prevrátilo, niečo v tom zahrkotalo – to sa naľakali. Ježko sa stočil do klbka a veverička šup! - pod papradie. Hm – ticho, nič sa nepohlo. Veveričke to nedalo – vykukla – aha jéj! Veď to nie je živé – čoho sa bojíme. „Ježko“ – vraví veverička – „už nerob klbko, neboj sa, poď sa taktiež pozrieť!“
Ježko vystrčil najprv jednu packu, potom druhú, i čumáčik a už okukuje s veveričkou. Naozaj, nič sa nehýbe – obmrkávali tú záhadu spredu – zozadu – zľava – sprava – nič, snáď to šušťanie niekam odišlo – myslí si veverička.“ Vy už iste viete, že to bola pohodená krabička zápaliek – ale tak chytrá nebola ani veverička, ani ježko – predsa to boli len zvieratká!
Našu zvedavú veveričku stále niečo nutkalo a nabádalo – čo len v tej krabičke môže byť? A pretože je veverička hravá ako opička, začala krabičku otáčať a obracať. A zase počuje niečo šušťať a hrkotať a zrazu – šššššššš...
Jéj!“ Z krabičky vyskočilo plno malých bielych paličiek – júj – to ich ale bolo. Všetky rovnaké – jedna ako druhá. Ježko až zažmurkal, ako mu očká prebehovali a veverička si od prekvapenia začala cmúľať palček! Paličky ležia ani sa nehnú a jejéj – dívajme sa! Majú takú malinkú hnedú hlavičku. Dumali, dumali – ... čo len to je?
„Poď, ježko, ochutnáme ich, trebárs je to niečo na jedenie. Ja na tej bielej strane“ – hovorí veverička – „a ty hnedú hlavičku“ ... Jéj, tí si dali. Bŕŕŕ – fuj, fuj, fuj ... až sa im žabka smiala jak prskali.
Jak sa tak dohadovali – začula ich líška - zlá, potmehútska líška. Robila, že nič nepočula a priplížila sa ticho ako tieň.
Hneď sa ich pýta: „Čo sa tu dohadujete? Čo tu mudrujete?“ Rozprávala veverička, rozprával i ježko – nevedia, na čo tie drievka sú – nepoznali, že čo má líška za lubom. „To sú predsa zápalky na zapaľovanie. Je vám poradím, ako si urobíte ohníček! Veverička si opečie huby – to je výborné! A ježko si opečie jablko! Len sa olížete – to bude – teda hej – náramné!“
Zvieratkám sa to zapáčilo. To bolo niečo. Hneď vyzvedali od líšky, ako majú ohníček zapáliť. Ach tá líška! Viete deti, že vôbec nepovedala zvieratkám, že majú byť opatrné, že oheň páli? Kdeže – no, bola zlá. Ukázala im, jak sa zápalka škrtne. Zapálila ihličie a nakázala, aby hodne prikladali, aby oheň nezhasol - a už po nej nebolo ani vidu ani sluchu...
Veveričke i ježkovi sa to páčilo. Prikladali suché vetvičky a neboli vôbec opatrní... Prikladali, prikladali, ani si nevšimli, že ohníček rastie, že už je z neho oheň, ktorý by mohol zapáliť les. Ohníčku už nestačila vetvička, olizoval horúcim jazykom i stromček, rástol a rástol a strašne pálil...
Veveričke spálil všetky huby, až sa dala do plaču... ježkovi spálil krásne jabĺčko a začal páliť pod kožúškom. Už sa začal ťahať i do lesa. Veverička si spomenula na veveríčatká a ježko na svoje ježíčatá. Oheň by ich všetky zjedol. Horí, horí! Pomóóóc!
Ešte že múdra sova nebola ďaleko a že volanie začula – dobre vedela, že oheň nemá rád vodu. Zavolala na pomoc chladný potôčik.
Začal veľký, strašný boj. Potôčik skákal vysoko a posielal na horúci oheň svoje chladné vlnky. Oheň sa nechcel dať. Syčal a hučal a chcel vysušiť chladný potôčik.
Veverička i ježko sa naľakali, čo zavinili, a začali potôčiku pomáhať. Veverička naberala vodu do zvončeka a hasila horúce plamene. Ježko naberal do žaluďa a nosil jeden za druhým, len aby oheň premohli.
Boj neustával. Oheň už dotieral i na vysoké stromy. Ježko hasil pri koreňoch, sova naberala do škrupinky a polievala oheň z vysokej vetvy. Oheň dotieral zle, až mu sily začali ochabovať... predsa len oheň spoločne uhasili.
Lesom sa tiahol už len dym... až teraz si všimla veverička, že jej oheň pripálil chvostík. I vtáčikovi jej ju bolo ľúto. Musela si ranu obviazať. Ale to nič, len že sa nič nestalo veveríčatám.
Ježko trošku kríval, oheň mu popálil zle nôžku, ale to sa zahojí. Len keď sú tri ježíčatká v poriadku. Všetko im potom od začiatku až do konca vyrozprával. Pozor na zápalky, ježíčatká, bolo by zle, veľmi zle!
Bolo zase ticho, vietor šumel vo vetvách. Múdra sova bola rada, že sa zachránil krásny, voňavý les. Prezerala si obhorenú zápalku a premýšľala. „Prečo len ľudia po sebe neodpratali krabičku? Veď sú rozumní, predsa vedia, že v zápalkách číha oheň! Poznajú jeho silu! Ľudia majú mať predsa rozum!“
Rozkladať oheň v lese je zakázané! Veverička už to dnes vie. Však ju ešte bolí chvostík – vie to i popálený ježko – teraz to iste viete, deti, aj vy.
Koniec.
y
