I začali hľadať cestu naspäť. Chodili sem a tam, volali - nadarmo! Ocko sa neozýval. Do lesa pomaly padlo večerné šero. Teraz bola dobrá rada drahá. Kadiaľ z lesa von? ... Deti dostali strach.
Zatiaľ ich otec, celý ustaraný, kdejaký chodníček obehal, na všetky strany volal, kričal ... ale po Marienke a Jankovi ani stopy! Ako keby sa do húštin prepadli.
„Snáď šli napred!\" pomyslel si. Avšak skôr, než se domov rozbehol, priviazal na konár svoju ťažkú palicu, aby vo vetre do stromu tĺkla a deti na správnu cestu prilákala...
Lenže tie boli veľmi veľmi ďaleko. A počuli občas len sovu zahúkať, alebo vietor v korunách stromov zašumieť. Janko nariekal, že sa bojí a že chce ísť k maminke. Marienka bola staršia a múdrejšia. „Počkaj,\" tešila bračeka, „ja vyleziem na strom a pozriem sa, či sa odtiaľto predsa len nedostaneme...!\"
Ako povedala, tak učinila. A keď sa dookola rozhliadla, uvidela z ďiaľky pod kopcom zablýskať sa svetielko. S radosťou rýchlo rýchlo zliezla dolu a s Jankom sa v tú stranu vydala. „Už sa neboj!\" dohovárala mu. „Tam nám iste dajú nocľah a z lesa nás vyvedú!\"
A deti sa ponáhľali lesom, ako naj rýchlejšie mohli. Zrazu pred nimi v tráve niečo vyskočilo, a zas - a znova. Chvíľočku im trvalo, než sa prebrali z úľaku. Pri nohách sa im triasol celkom malý zajačik, cyhtený do pasce.
Marienka dlho nerozmýšľala. Ušiakovi nohu z oka vyslobodila a Janko ho aj po kožúšku pohladil. Ako ten zajačik bol rád! Už sa detí nepustil a poskakoval za nimi ako psík!
Konečne unavené a hladné deti zahliadli medzi stromami okienko plné svetla. Vybehli na širokú lúku - a uvideli peknú chalúpku. Bola celá - celučká z perníka!
Ale keď sa pozreli oknom dovnútra, zdesili sa! Pri peci stála škaredá babizňa a niečo v kotlíku varila. Najradšej by Marienka a Janko utiekli, ale hlad ich zadržal.
„Vieš čo...?\" šepkal chlapček sestričke. „Ja nalámem perník a najeme sa!\" Marienka sa strachovala, že baba na nich príde. Janko však už bol na streche. Odlomil prvý marcipán a hodil jej dolu.
Sotva na druhý siahol, bolo počuť, ako sa baba šuchtá na zápražie. Marienka taktak že sa skrčila aj so zajačikom za rohom chalúpky.
15. Babizňa vyliezla a zamrmlala: „Ktože to na mojej streche lúpe perníček ...?\" Janko tŕpol, či ho baba nájde, ale Marienka jej tenučkým hláskom odpovedala: „To nič, babička, to ja – vetríček!\"… škaredo sa Ježibaba zamračila. A pohrozila do tmy: „Nikoho tu nechcem! Ani vietor, ani človeka, ani vtáčika- živáčika! Hybaj odtiaľto!\" A Marienka ako prvýkrát potichučky povedala: „Ihneď - babička, ... len čo lúku preletím - a už sa nevrátim...!\" Ježibaba chvíľu počúvala - a pretože bolo všade ticho, uspokojila sa s tým a zašla do chalúpky. Janko si oddýchol. Na streche se mu zase celkom páčilo!
Myslel si, že práve teraz si môže nejaký pekný marcipán nalámať. Marienka mu šeptom prikázala, aby prestal! Aby radšej utiekli, než bude neskoro.
Ale kdeže Janko! Perník za perníkom sestričke hádzal - a ešte sa po krásnom gunárovi natiahol, keď sčista jasna sa pod ním kus strechy odtrhol - a na chlapca zdola zírala hnusná Ježibaba. Jankovi sa zatočila hlava...
... a nešťastie bolo hotové! Úbohá Marienka - ani úzkosťou nevykríkla, keď videla, ako braček zrazu v diere mizne...
Janko spadol priamo pred babu. Babizni sa zbiehali sliny na jazyku: toto bola pochúťka! Už sa tešila, ako si chalpčeka upečie a zje!
Chytila plačúceho Janka a viedla ho von: a tam ho so smiechom zavrela do chlievika. Netušila, že ju z úkrytu pozoruje Marienka.
Nemala o dievčatku ani tušenia. Keď za ňou zapadli dvere, Marienka chcela Janka dostať na slobodu. Ale zámok nepovolil a tak sľúbila Marienka bračekovi, že ho neopustí, že neďaleko so zajačikom prespí...
Ráno, keď sa rozodnilo, Ježibaba začala rozhárať pec. Marienka pochopila, prečo tie prípravy, i odplížila sa opatrne ku chlieviku...
23. - a prosila Janka, aby robil hlúpeho, aby babu v ničom neposlúchal. Že sa nesmie dať!!!
24. Ježibaba si po Janka došla a najskôr to skúšala po dobrom, že vraj synáčika na lopate povozí, aby si sadol... Janko div Ježibabe neuveril, spomenul si však na Marienku, čo mu hovorila, a roztiahol sa na lopate ako hotová žaba. Babizňa sa hnevala, ale zachovala na oko vľúdnu tvár. Skúsila ho lákať sladkosťami. „Keď ma poslúchneš,\" zaškriekala, „...dostaneš perníka a sladkostí, koľko budeš chcieť!\"
25. Janko sa na lopatu - akoby s najlepšou vôľou - driapal, ale schválne veľmi nešikovne - a spadol. Babica sa už klepala zlosťou. Začala chlapcovi radiť, ako sa najlepšie na lopate usadiť, aby sa mu vraj dobre jazdilo... Janko počúval. Potom všetko dôkladne plietol, lopatu prevracal, kĺzal po nej na zem, - nuž, hotové nemehlo!
„Tá lopata je príliš malá. Nevôjdem sa na ňu.\" schválne pofňukával, aby Ježibabu viac dopálil. „Čože...\" vrieskla babizňa. „Pusť ma! Takto musíš...! Pozri sa...!\"
A milá Ježibaba sama na lopatu hupsla, aby ten chlapec videl, ako sa na ňu sadá. Len na to číhala za dverami Marienka. Priskočila, spolu s Jankom lopatu chytila - a než sa baba spamätala...
... šups – bola v peci miesto Janka!!! A potom rýchlo, rýchlo preč!
Marienka schmatla bračeka za ruku. A utekali, čo mohli! A verný zajačik s nimi!
Ukázalo sa, ako je dobre, že s deťmi zostal. Teraz ich viedol von z čierneho lesa na slnečnú stranu...
... až k paseke, kde deti ocka opustili a kde visela jeho palica. Všade bolo plno kvetov, zvieratiek, radosti!!!
Odtiaľ deti potom ľahko našli cestu, medzi smrečinou presvitali polia. Marienka prvá spoznala záhradku, škridlovú strechu ich chalupy. Nezostávalo, než sa s milým zajačikom rozlúčiť. Za to, že bol dobrý, že ich neopustil, ani keď bolo najhoršie.
Za to mu deti dali marcipán, ten najsladší zo všetkých, ktoré si niesli. Dlho sa za mini ušiačik pozeral, kým nedobehli domov...
To bolo rozprávania, keď Marienka a Janko rozprávali o perníkovej chalúpke, o Ježibabe a o zajačikovi... Ocko s mamou sa len čudovali a hlavne boli radi, že sa im deti vrátili. Však museli sľúbiť, že už nikdy sa nikam nezatúlajú... A tak boli všetci šťastní!
A najšťastnejší zo všetkých bol snáď ten malý zajačik, ktorému perník veľmi veľmi chutil - až do úplného konca!
Koniec.