Na druhý deň ráno, keď slniečko poslalo do izbietky, v ktorej spali osamelí manželia, prvý svoj lúč, stala sa čudná, neslýchaná vec. Lúč pošteklil zemiačik na hlávke a spýtal sa ho: - Chcel by si byť, zemiačik, chlapčekom? - Že ci! - odpovedal zemiačik a hneď mu narástli ústa. - Dobre teda - pokračoval zázračný lúč - spravím ťa chlapčekom. Pekným, milým, veselým. Nech obveselíš aspoň zvyšok života týchto smutných ľudí.
Len čo to zázračný lúč dopovedal, zemiačikova hlavička začala rýchlo dostávať ľudskú podobu. K ústam, ktoré zemiačik dostal skôr, pribudol noštek, ušká, očká, okrúhle výrastky zmenili sa na rúčky a nôžky, zo zemiačika sa stal pekný, malý chlapček. Posadil sa, odkopol perinku a zakričal na plné hrdlo: - Mamička, otecko, vstávajte! Mám hrozitánsky hlad, dajte mi niečo na raňajky. Detský hlások, o ktorom obaja manželia snívali už dlhé roky, im zaznel ako najkrajšia hudba. Manželia otvorili oči a pozreli sa ta, odkiaľ hlások vychádzal. - Nebojte sa ma! - volal ich drobný synček, keď videl, že od prekvapenia obaja znovu zatvorili oči, - to som ja, váš synček. Dajte mi, prosím, niečo pod zub, lebo som strašne hladný.
Otecko i mamička vyskočili z postele a obdivovali svojho malého jedináčika zblízka. Ach, či bol krásny! Držali ho na dlani, chvíľku jeden, chvíľku druhý a zabudli pritom na to, že chlapček má hlad. - Veď ja som úplne na tie raňajky zabudla! -chytila sa za hlavu mamička a utekala do kuchyne. Čochvíľa bola na stole dobrá, voňavá kukuričná kaša. Chlapček pochytil lyžicu do oboch rúk, papkal a chválil svoju mamičku, aká je dobrá gazdiná. Rodičia ho stále obdivovali a radili sa, ako ho budú volať. - Nevymýšľajte pre mňa nijaké parádne meno, -ozval sa chlapček, keď dojedol, - volajte ma po otcovi Mišom a po zemiačiku, z ktorého ma slnečný lúč na chlapčeka premenil, Zemiačikom. A to menu mu aj ostalo.
Miško Zemiačik si príliš dlho na svoj domov nezvykal. Poobzeral všetko hore i dolu, nazrel do sporáka, do otcovej topánky, do myšacej dierky a potom začal vyvádzať. Raz si sadol mačke na chrbát a nosil sa na nej ako na koni, ...
... inokedy sa po metle vyškriabal na závažie hodín a kolísal sa na ňom. Tých Miškových huncútstiev bolo strašne veľa. Ktože by si ich všetky zapamätal!
Rodičia malého chlapčeka boli veľmi šťastní. Každému sa chválili, aký je múdry a krásny. Chýr o Miškovi Zemiačikovi letel od úst k ústam, od uší k ušiam, až napokon sa dostal aj db uší ježibaby. Ježibaba bývala v starej ošarpanej chalupe v samom strede hlbokej hory. Deväť strák jej donášalo chýry z celého sveta a deväť diviakov strážilo jej chalupu. - Je to pravda, - spýtala sa ježibaba vody, ktorá vrela v starom kotlíku nad ohniskom, - že na svete je taký maličký chlapček, ako hovoria straky? - Pravda, pravda, svätá pravda, - brbľavo odpovedala vriaca voda. - A ako sa môžem zmocniť toho malého chlapčeka? - pýtala sa vody ježibaba. - Premeň sa na mačku, na takú istú, akú uvidíš v starom zrkadle. Na takej sa rád nosí Miško Zemiačik.
A ježibaba sa naozaj premenila na sivú mačku a utekala cez hory a doly, až dobehla k domčeku, v ktorom býval Miško Zemiačik so svojimi rodičmi. Miško bol doma len sám. Nebolo to prvý raz, čo ho rodičia nechali doma samého. Prikázali mu, aby nikomu neotvoril a Miško ich vždy poslúchol. - Miau, miau, - mraučala ježibaba, premenená .na mačku, keď dobehla k dverám. Miško Zemiačik, pusť ma dnu. Už som chytila tri myši a teraz sa chcem s tebou poihrať. Miško si myslel, že vonku je ozajstná mačka. Nevšimol si, že skutočná, mačka leží na prípecku a spí. Odchýlil dvere a vpustil ježibabu. - Sadni si na môj chrbát, - vábila Mišku ježibaba, - ponosím ťa ako inokedy. A Miško sa nedal dvakrát volať. Vyskočil na falošnú mačku, ktorá s nim najprv obehala celú izbu, potom vybehla do pitvora, z pitvora vybehla na dvor a ...
... tam sa premenila na vranu, ktorá s Miškom na chrbte odletela za hory, za doly.
Keď sa večer vrátili Miškovi rodičia domov, našli dvere na domčeku dokorán otvorené a Miška nebolo nikde. Ach, koľko sa ho navyvolávali, koľko sa naplakali, no Miška privolať nemohli.
Ako ich mohol Miško počuť, keď v tom čase bol už v ježibabinej chalupe. Ježibaba Miška vložila do zlatej klietky, privrela dvierka a so svojím mužom, jednookým čarodejníkom, nabádala Miška, aby im zaspieval. Miško sa pozeral prestrašene na svojich žalárnikov a od veľkého strachu nevydral sa mu z hrdla ani hlások.
Slnečný lúč, ktorý premenil zemiačik na Miška Zemiačika, nakukol občas do domčeka, kde žil Miško so svojimi rodičmi. Jedného rána, bolo to asi mesiac po Miškovom zmiznutí, našiel slnečný lúč Miškovu postieľku prázdnu. Keď zazrel pri postieľke Miškových smutných rodičov, hneď sa dovtípil, čo sa mohlo stať. Zlú ježibabu poznal slnečný lúč ako starý peniaz. Vedel, že Miško Zemiačik môže byť len u nej.
Z obložika skočil slnečný lúč k potôčiku, pri ktorom uvidel dievčatko, ktoré páslo kravičku. - Toto dievčatko mi určite pomôže, - pošeptal si dobrý lúč a premenil sa na stärčeka. Podišiel k dievčatku a spýtal sa ho: - Chcelo by si, dievčatko, letieť tak rýchlo, ako lieta svetlo? - Svetlo lieta strašne rýchlo, - odpovedalo dievča, ani jeden vták ho nedohoní. - Aj ty môžeš letieť tak rýchlo a nič sa ti nestane. Poletíš do domčeka uprostred hory, ktorej vrcholček vidno tam na východe. V tom domčeku je uväznený Miško Zemiačik. Poznáš ho? - Poznám, poznám, veľmi dobre ho poznám. Je to synček našich susedov. Veľmi rada by som ho vyslobodila. Pôjdem s tebou, ak ma k nemu zavedieš. Ale čo bude s kravičkou? - O kravičku sa neboj, - chlácholil dievčatko starček, - poletí s nami. Chceš?
A keď dievčatko prikývlo, slnečný lúč dostal novú podobu. Stal sa z neho okrídlený slniečkový kôň. Dievčatko vyskočilo na koníka a kravičku, ktorú držalo za povrázok, uviazaný okolo krku, sa tiež odpútala od zeme. Letela s nimi a radostne pritom mávala chvostom.
Slnečný koník bol v okamihu pri ježibabinej chalupe. Diviaky sa jeho svetla zľakli a zaliezli do dier. Koník zaželal dievčatku veľa úspechov a prijal svoju pravú podobu. Premenil sa na slnečný lúč a pridal sa k svojim bratom, ktorí tade leteli. Dievčatko, ktoré sa volalo Veronika, zaklopalo na roztrasené dvere ježibabinej chalupy. O chvíľku vykukla spoza nich ježibaba a spýtala sa: - Kto si a čo si želáš? - Som chudobné, opustené dievča, - odpovedala Veronika, - nemám na svete nikoho, len tú kravičku, s ktorou blúdim po svete. Nevzali by ste ma, stará mama, do služby? – Vezmem, vezmem, - odpovedala ježibaba a pomyslela si pritom, že sa jej to dievča naozaj zíde. Chalupu upratá a Miška rozveselí.
Veronika slúžila u ježibaby veľmi dlho. Upratávala chalupu, nosila raždie na kúrenie a obveseľovala Miška. - Neboj sa, Miško, prihovárala sa mu, keď boli sami, - pi ten zázračný nápoj, ktorý ti každý deň dávam, a uvidíš, aký z teba bude chlap. A Miško pil ten zázračný nápoj stále a stále rástol. Ked sa už nevmestil do klietky, Veronika tam dala namiesto neho zemiačik a Miška skryla v komôrke.
Jedného večera si ustlala Veronika ako inokedy na lavici, ale nemohla zaspať. No ježibaba s čarodejníkom si mysleli, že už spí. Začali sa radiť najprv šeptom a potom sa radili nahlas. - Vieš, čo som objavil? - hovoril ježibabe čarodejník, - nápoj, od ktorého sa človek zmenší na takého malého človiečika, ako je ten v klietke. Ale čo je s ním? Prečo sedí skrútený, ako by bol chorý. Pozorujem ho už dlhší čas a stále je taký. - Možno je naozaj chorý. Aj ty, hoci si čarodejník, občas ochorieš. Najmä vtedy si chorý, ked nechceš jesť korienky a listy, ktoré ti varím. Sú v nich vitamíny, ale ty o ne nestojíš. - Ten nápoj, čo som ti spomínal, by sme mohli dať do jedla Veronike. Bude od neho taká maličká ako Miško. Zavrieme ju k nemu do klietky a budu nám potom celé dni spievať. - Aj mne sa detský spev páči, hoci som stará ježibaba. A kde máš tu zmenšovaciu vodičku? - V baťohu, čo visí na klinci nad ohniskom. Veronika sa nemohla dočkať, kedy zaspí ježibaba s čarodejníkom. Ked už dlhšiu chvíľu chrápali, potichúčky vstala a prikradla sa k čarodejníkovmu baťohu. Vytiahla z neho fľaštičku so zmenšovacou vodičkou, vodičku preliala do inej nádoby a do fľaštičky naliala obyčajnú vodu.
Ráno sa ježibaba stále obšmietala okolo Veronikinho taniera. Ked Veronika prikladala do kozubu, vytiahla fľaštičku a naliala Veronike do taniera – obyčajnú vodu. Ej, keby ježibaba bola vedela, že Veronika jej a čarodejníkovi naliali do tanierov skutočnú zmenšovaciu vodičku, nebola by si tak od radosti šúchala ruky.
Keď Veronika dala do úst poslednú lyžičku polievky, ježibaba sa škodoradostne zasmiala. Jej smiech znel ako skuvíňanie víchra: - Páči sa ti tá klietka, Veronika? Určite sa ti páči, veď je zlatá. Dobre sa ti bude v nej bývať. - Mne? - začudovala sa Veronika. - Áno tebe. Čoskoro budeš taká maličká ako tvoj priateľ Miško Zemiačik. - Ale, ale, stará mama. Nasaďte si okuliare a pozrite sa, čo je v klietke. Je v nej skutočný zemiak. A Miško? Poď sem, Miško, a ukáž sa, ako vyzeráš!
Na komôrke vrzli dvierka a Miško, pekný, urastený chlapec, vyskočil spoza nich. - Toto že je Miško Zemiačik? - čudovala sa ježibaba. - Toto je ten zemiakový chlapček? -otváral okále čarodejník. - Ako vyrástol a ja som myslel, že v klietke bude Veronika s ním, ale teraz bude v klietke len sama Veronika. - Budeš v nej ty aj s ježibabou, - odpovedala Veronika. - Ja? My? A naozaj, len čo to dopovedala, nakukol do chatrče slnečný lúč a dvoch zlých starcov premenil na dve smiešne, drobné figurky. - Necháme ich tu? - spýtala sa Miška Veronika, - alebo ich vezmeme so sebou?- Len nás radšej dajte do klietky a vezmite so sebou, - prosila drobučká ježibaba, - tu v lese by nás zožrali divé svine alebo orly.
Z lesa vybehol pekný chlapec, zdravý, urastený a pekná dievčina. Je to Miško s Veronikou. Trošku sa natrápili, ale cestu z lesa predsa našli. Za nimi ide kravička. Občas poskočí, je rada, že sa vracajú domov. V klietke, ktorú nesie Miško, sa háda ježibaba s čarodejníkom. - To mám za to, - vyčítala mu, - že som si vzala teba, a nie vodníka, ktorý ma prišiel pýtať na koči, ktorý ťahali tri páry vodných koní. - Veronika, - prihovára sa Miško dievčaťu, ktoré ho vyslobodilo, - ešte si mi nepovedala, akým čarovným nápojom si ma nadájala. - Mliekom, - odpovedala veselo Veronika. - Mliekom? A kravička, veselo poskakujúc, opakovala: - Mliekom, mo-jím dob-rým mlie-e e e-kom!!
y
