Nad šantiace deťúrence, roj bubliniek smeruje. Medzi deťmi pobehuje a za loptou vyskakuje, Zahraj psíček ihravý, skáče zrovná do trávy. Ako sa v nej vyvaľuje, tu očami spozoruje, že vo vzduchu niečo trčí, vyskakuje a hneď vrčí.
Čože to len môže byť, čo Zahraj a mohlo vyrušiť? - Uvažujú detičky, Potom svoje tváričky obracajú do výšky. Aká krása, zhíknu razom, naťahujú ručičky na priesvitné loptičky. Jedna, druhá, tretia, štvrtá, od veľkého hurhaju nad trávnikom pukajú. Len jedna to vydržala a hneď sa na dlhú cestu dala.
Letí, letí, poletuje, nikto nevie, kde smeruje. Keď už bola za sídliskom vedľa trati, zmyslela si, že sa vráti. Náhle sa však rozhoduje, lebo dolu spozoruje žltú Slamku vystretú, chládkom kríkov odetú. Za pomoci dáždnika, spúšťa sa do zeleného trávnika.
Pomóóóc! Jaj to bolí - s plačom kričí Bublinka. Leží v tráve, lamentuje a drží sa kolienka. Počkaj, počkaj, hneď to bude, pomôžem ti maličká - odpovedá Slamka chvatom. Obviažem ti kolienko a pobozkám na líčka.
Slamka rýchlo vyskakuje a v behu sa pripravuje. Potom zručne, ako dobrá mať kolienko musela rýchlo obviazať. Keď bolesti ustúpili, spoločne sa poradili.
Na druhý deň na svitaní, vybrali sa do sveta. Idú cestou, stráňou, peľom, až prišli ku veľkým lemom. Slnko hreje, páli, žiari, pot sa leje po ich tvári. Z diaľky počuť vláčik malý, nafukovať sa od pary. Hneď ich prešla únava, pobrali sa tým smerom, odkiaľ išla kúrňava.
Dym sa valí z komína, ktorý chŕli mašina. Odfukuje a rýchlo sa približuje. Už je tu, hrmot vláčka, sykot pary, kúdol dymu veliký a v tom dyme stovky iskier ako roje letia vzduchom do výšky.
Na ich tvárach sa veľké prekvapenie zračí, leto z dymu ako strela odrazu len vyskočí priateľ Uhlík žeravý, ruky, nohy roztiahnuté, padá náhla do trávy.
Pomóóóc! Pomóóóc priatelia! Zhasínam tu povedľa - kričí Uhlík žeravým Nemôžem sa hnúť z trávy. Zapálim ju, bude zle, nebude nič v stodole.
Slamka prvá pribehla a hneď vedu naň liala, aby tele sčernelo a nič horšie sa nestále. Uhlík vodu pohlcuje, svoje telo ochladzuje. Bublinka div divúci, asistuje pri pomoci.
Zachránený Uhlík vstáva, od radosti rukou máva. Nakoniec sa smejú, poskakujú do kola, pod krídlami letiaceho sokola. Prijali ho k sebe potom, že v trojici poputujú svetom.
Vpredu Slamka popiskuje, za ňou Uhlík vykračuje a Bublinku povzbudzuje, ktorá z veľkej námahy už nevládze na nohy. Aby sa im lepšie išlo, slniečko za mrak sa skrylo. Keď boli na lesnom chodníčku, zanôtili si pesničku. Tu zver nimi vyplašená, hore stráňou do lesa, dlhými skokmi nesie sa.
Sinke zapadla, schladilo sa. Sova húkla, zotmela sa. Je na čase, budeme tu nocovať! - vraví Slamka Uhlíkoví. Treba dreva prichystať! Slamka sa hneď uložila do machu a Bublinka vedľa nej, trasúca sa od strachu.
Uhlík chlapík nebojácny. Z úcty k svojím priateľom, celú noc je na nohách. Zbiera drevo po lese, prikladá na oheň a nemá strach. Slamka spí a ticho odfukuje, len Bublinka zo sna občas pokrikuje. Na haluzu tíško sedí sova ušatá, pozoruje Uhlíka, ak. drevo na vatru prikladá.
Slamka a Bublinka ráno svieže vstávajú. Veselo si pospevujú, keď po ceste vykračujú. Uhlík sa za nimi vlečie, ani slovka neprerečie. Zíva, zíva, ústa otvára a prebdelú noc cestou dospáva. Keď chodníčkom odbočili na lavičku cez vodu, uvideli v diaľke strachu, na nej komín veľký stáť.
Pri ohrade zmeraveli a zastali náhle stáť. Proti ním sa vyrútila naježená obluda. Začala sa približovať, ich životy ohrozovať. Pomóóóc!!! Utekajme!! Rýchlo sa schovajme! - kričí strachom Bublinka. Ako strely utekajú, na ohradu vyskakujú. Dunčo vrčí, očami blýska a vyceruje zubiská. Uhlíka ta načertila a vo vnútri rozpálila. Pripravený vyčkáva, útočníka odraziť a priateľov zachrániť.
Dunča vrčí a srsť sa mu stále ježí. Pomaly sa približuje a na útek pripravuje. Náhle Uhlík Dunčavi, fúkal plameň do tlamy. Tak zachránil kamarátov ad istej už pohromy. Dunča kňučiac, veľkým skokom zamieril do hory nad potokom.
Slamka prvá skáče z plota, uteká k hrdinovi a ďakuje za záchranu nebojácnemu Uhlíkovi. Bublinke ta išla horšie, pokiaľ sa z plota dostala nižšie, potom s troškou odvahy skáče rovno na nohy. Od radosti vyskakuje a Uhlíkovi ďakuje.
Slnka vyšlo spoza mrakov, keď zastali pred prekážkou. V širákom koryte veľká voda sa valila, ozrutánske vlny robila. Radili sa radili, ako by cez vodu brodili. Nie pomoci, iba tak vodu treba preplávať! ozval sa hlas Bublinky. Ale ako? To bych rád - vraví Uhlík kamarát. Neviem plávať Bublinka - porozmýšľaj trošinka. Veda je tu hlboká a nedá sa prebrodiť, treba plávať - iné neviem neradiť! odvrkla Bublinka. A už skáče nohami do spenenej vedy vlnami.
Slamke sa rozhodnutie Bublinky neľúbilo, videla, že to Uhlíka zarmútilo. Nafúkaná Bublinka nepomohla priateľom dostať sa na druhý breh člnom. A ak ich len provokuje, keď na druhom brehu už vyskakuje. Uhlík mlčí, potichu sa nafukuje a vo vnútri rozpaľuje. Slamka Uhlíka ľutuje a preto mu navrhuje. Sadneš si do stredu môjho chrbáta, budeš sa dobre držať kabáta. Spoločnými silami, poplujeme vlnami. Bublinka ich pozoruje, od pýchy sa nafukuje, rastie, rastie do veľkosti, skáče, skáče od radosti.
Slamka pláva vo vode, unášaná vlnami, by šetrila silami. Bublinka len ďalej poskakuje a Uhlíka to rozpaľuje. Žiari, blčí to v ňom, ani si neuvedomuje, že prepaľuje chrbát Slamky plameňom. Slamka kričí, volá o pomoc, máva rukami, no v momente je zaliata vlnami. Ani uhlík nemal čas o pomoc zakričať, lebo prišla ďalšia vlna a stačil len zasyčať. Smutnú pieseň hudú vlnky, niet Uhlíka, niet už Slamky.
Len Bublinka zostala a z nešťastia priateľov sa kochala. Od pýchy a radosti rástla, rástla do veľkosti, až jej z toho praskli kosti. Načisto sa rozpadla.
y
