V tomto borovicovom lese neboli všetky stromy rovnaké. Niektoré boli mocné a štíhle. Iné zakrpateli, lebo nemali dosť miesta a svetla.
Raz prišli drevorubači. Vybrali krásny mohutný strom a zoťali ho.
Potom ho očistili od vetiev a kôry. A keď vyschol, napustili ho dechtom, aby drevo nezhnilo.
Spolu s inými ho odviezli na novú hradskú, kde už bola pripravená hlboká jama.
Tu ho postavili a namiesto vetiev mu dali železné ramená, na ktorých boli čudné porcelánové zvončeky.
Po celej hradskej, ďaleko od seba, bolo už veľa takých stĺpov. Ich biele zvončeky - izolátory spájali silné drôty.
Tak sa náš strom premenil na telefónny stĺp. No strom bol navyknutý na spoločnosť svojich bratov a sestier. Bolo mu to smutno, lebo jeho najbližší kamarát bol ďaleko.
Jeho nové železné vetvy boli nehybné a nešumeli ako kedysi jeho konáre, porastené nádhernými ihličkami, keď bol ešte stromom v lese. Nemý stĺp ešte drôtom nerozumel a nevedel, že ho spájajú s celým svetom, preto bol smutný.
Poľutovali ho zvieratká z poľa a lúky a potešovali ho. Priskočil čierny svrček a zacvrlikal.
O chvíľu prihopkala veľká žaba. „Kvak, kvak“, prihovorila sa mu.
I líška, ktorá pri ňom prebehla, ho súcitne pozdravila.
Povšimli si ho aj vtáci. Zbadali, že sa na jeho železných vetvách a drôtoch dobre a príjemne hojdá. Najprv doletela zvedavá hrdlička. Pyšno sa nadula a zahrkútala. Stĺp jej chcel odpovedať, no iba drevo žalostne zavŕzgalo.
Potom priletel celý kŕdeľ lastovičiek. Švitorivo mu vyrozprávali, že o chvíľu odletia do ďalekých krajín.
Podvečer priletel malý nenápadný vtáčik. Bol to slávik. Keď videl, aký je stĺp smutný, otvoril zobáčik a zaspieval pieseň, akú strom ešte nikdy nepočul.
Stĺp bol zarmútený, že nemôže ani hovoriť, ani spievať. Vystúpili mu veľké slzy zlatej živice. V noci sa mu prisnilo, že je zasa strmom v krásnom lese.
Ráno, keď sa slnko vrátilo do nášho kraja, videlo na stĺpe veľké stuhnuté kvapky sĺz. Zľutovalo sa nad ním a začalo ho hladkať svojimi hrejivými lúčmi. I vetrík ho poľutoval a ovieval jeho snom rozpálené líca.
Po druhý raz sa stĺpu vo sne zdalo, že je zasa v lese, kde vyrástol zo semiačka. Bol najprv malinký.
No rástol a rástol, až bol z neho veľký strom s dlhými vetvami a krásnymi ihličkami. Keď zavial vetrík, jeho vetvy šumeli.
V tom sa telefónny stĺp prebudil na vlastný zvuk. Zbadal, že zvučí a spieva novú pieseň, ktorá spája s celým svetom.
Po hradskej sa vracali deti zo školy. Malý Janko priložil ucho na stĺp a povedal: „Počujte, deti, ako krásne spieva!“ Deti sa pochytali za ruky a veselo poskakovali okolo stĺpa. Tu sa telefónny stĺp usmial a bol spokojný.
y
