y
RAJ ŽABIEK ROSNIČIEK
V rybníku na širokých listoch bola škola zelených žabiek rosničiek. Chodili do nej pol roka len ich detičky - malé chvostnaté žubrienky. Ba zo začiatku ani nechodili, len priplávali, lebo nemali nôh. Mali len veľkú, múdru hlavu a akýsi rybí chvost. Nohy im len postupne narástli. Keď sa učili hrať na chytačku, narástli im zadné nohy. Neskôr, keď sa zasa učili písať, kresliť a čítať, narástli im aj predné nohy. Pravda, chvost sa postupne tratil, nech nezavadzia.
Vo vode sa mali žubrienky dobre. V rybníku bolo dosť zelených lístkov na špenát i kvetov na perinky pod hlavu. Ba i škola bola priam pod nosom. Len keby neviselo nad rybníkom to stále nebezpečenstvo, letná horúčosť a nuda. Vo výške neustále lietal pahltný bocian, pri brehu číhala vodná hydina, husi, kačky, ba i pažravé hady – užovky. Vo vode už bolo žubrienkam na nevydržanie. Na suchej zemi iste bude lepšie.
Na zlosť žubrienkam ešte i učiteľ v posledných týždňoch vyučovania rozprával len rozprávky o suchej zemi - rajskej záhrade rosničiek - kde odrastené žabky stanú sa dobrými lekármi stromov, zvierat i ľudí, záhradníkmi, slávnymi spevákmi, prorokmi počasia, chýrnymi letcami, či zlatovlasými princeznami. Preto vyspelejšie letné žubrienky čakali už len na okamih, keď sa po piatich mesiacoch od vyliahnutia konečne zázračne premenia na dospelé žabky. Vtedy celkom zmizne ten škaredý rybí chvost a budú mať všetky štyri nohy i pľúca. Potom budú môcť na vlastných nohách utiecť do sveta, lebo skončí sa vyučovanie. Bude koniec večnému špenátu z lístkov žaburinky a na suchej zemi budú jesť len mäsko: mušky, chrobáky, tučné húsenice a pavúky.
Dvaja najlepší žiaci zo školy žabiek rosničiek Rosomil a žabka-Rozálie - hneď po vychodení školy rozhodli sa vyhľadať tú ospevovanú rajskú záhradu na suchej zemi. Chcú tam súťažiť a byť naraz všetkým: záhradníkmi, lekármi, spevákmi, prorokmi počasia a azda i ľuďmi. Veď keď sa z chvostnatej potvory premenili na krásnu žabku s rukami i nohami, môžu sa stať i ľuďmi. Darmo ich učiteľ prehováral: "Rajská záhrada rosničiek je len v rozprávkach. Vedia o nej azda iba sťahovavé vtáky: rybár, škovránok, slávik, lastovička, ktoré popreletúvali celý svet. Azda tie vtáky im ho budú vedieť ukázať, ale teraz je už neskoro. Bude zima. Sťahovavé vtáky odletia a všetky žabky musia v zime spať v bahne vôd."
Mladé rosničky si však nedali povedať. Vydali sa na cestu. Len čo vyšli na breh rybníka, uvideli sťahovavého vtáka rybára a prosili: Braček rybár, ty poznáš svet. Kde je raj kvetov a žabiek? Ukáž nám ho!" „Raj žabiek môže byť len pri vode", povedal rybár. "Tu v parku pri rybníku. Pravda, musíte si ho urobiť samy: chytať tie prekliate komáre a striasať semienka kvetov, aby rástli nové kvietočky!" Mladé rosničky, Rosomil a Rozálie, dali sa hneď do práce: rozsievali semienka a na stromoch i kríčkoch chytali nebezpečné komáre, až sa vypásli ako guľky. Stále však boli len záhradníkmi a ochrancami zdravia. Slávnymi spevákmi a kŕkavými prorokmi počasia nemohli byť, lebo keby boli pípli, už by boli mali na krku bociana alebo užovku. Z takého raja je najlepšie utiecť.
Prišla jeseň. Park spustol. Do južných krajín odleteli i sťahovavé vodné vtáky. V bezlistých stromoch mladé rosničky nemohli nájsť hľadaný raj, nuž zašli za starým učiteľom, aby sa mu požalovali. Ten im ukázal cestu do vyhrabanej diery v brehu a povedal: "Choďte si po namáhavej práci odpočinúť, veď všetky žabky musia v bahne prespať celú zimu a z vody načerpať nové sily. Na jar dostanete od slniečka ešte krajší zelený kabátik a žlto striebornú košieľku na bruško, potom môžete znova hľadať kvetinový raj." Na radu učiteľa sa uložili do teplého bahna v diere a snívali o raji až do jari.
Nová jar prebudila žabky rosničky spevom škovránka, ktorý prišiel piť do rybníka vodu. Vtáčik volal "Vstávajte, žabky, už dávno je jar! Doniesol som vám pozdrav od slniečka z kvetinového raja. Neleňošte, poďte pracovať!" Keď dve mladé rosničky, Rosomil a Rozálie, počuli hovoriť o raji, hneď skackali za škovránkom do blízkej kvetinovej a zeleninovej záhrady. Nuž a tam bol ozajstný raj: fialky, sirôtky, nezábudky, narcisy a tulipány ... Na listoch burgyne, kukurice a kapusty chrobače, motýľov, húseníc a rastlinných vošiek do vôle, len sa napchávať. Mladé rosničky to aj z chuti robili: za slnečného dňa hore na listoch, za dažďa schované pod listami. Pridržiavali sa i dolu hlavou lepkavými poduštičkami na koncoch všetkých prstov. Len kŕkanie sa im nedarilo. Učiteľ im zabudol povedať, že samička nespieva a samček si až po do-vŕšení štvrtého roku kŕkaním privoláva nevestu.
Dlho si obidve rosničky žili v blahu a priateľstve, lebo ich hrialo slniečko a tešili kvety i spev škovránka. Raz sa však zatmela obloha, prišiel príval, ktorý všetko lámal a na záhradu valila sa strašná povodeň. Rosničky sa síce veselo plahočili v barinách, ale z raja a krásnych kvetov ostali len polámané metly a zablatený hnoj. Nad mŕtvymi mláďatkami škovránkov-speváčikov plakali nielen rodičia, ale i všetky zvieratká v záhrade. Po tomto nešťastí sa mladé rosničky rozhodli, že v budúcnosti sa nasťahujú len na stromy.
Keď po tretí raz slniečko prebudilo rosničky zo zimného spánku, prijali slávikovo pozvanie do ovocného sadu. "Ej, tam vám bude dobre,“ hovoril im. "Budete sa hojdať na rozkvitnutých konárikoch, kŕmiť sa, vyhrievať sa na slniečku, kúpať sa v rose a počúvať vtáčí spev. " No skutočnosť bola iná. Bolo treba vyničiť celú armádu húseníc, skákať po hmyze lietajúcom v závratnej výške a liezť po šmykľavých vetvičkách. Vďaka prísavným vankúšikom na každom prste sa im to darilo, ale bolo to nebezpečné. Aj nepriateľov bolo dosť: dravé jastraby, kane a sovy. Bolo treba kryť sa a kryť aj iných. Rosničky to výborne vedeli, veď mali farbu listov. Ak nejaký dravý vták krúžil nad krajinou, obidve rosničky vlastným telom prikryli slávičie hniezdo, privinuli sa k mladým vtáčatkám a hniezdo sa zdalo iba kôpkou zelených listov. Tak rástli drobné žabky na hrdinov.
Štvrtej jari zaklopala na dvere diery, kde rosničky zimovali, lastovička, keď si brala z bahna blato na hniezdo: "Vstávajte, spachtoši! Treba vás ako vody. V dedine sa veľmi rozmnožili muchy, komáre a pavúky. Tam vám bude! Poďte ľuďom pomáhať ničiť škodcov, lebo hmyz prenáša choroby!" Toto pozvanie prijal samček Rosomil s radosťou, veď od ľudí, domácich zvierat a lastovičiek sa mohol veľa poučiť v predpovedaní počasia i v hudbe. A hneď odskackal do dvora, kde mala lastovička hniezdo. Tam vyliezol na strom až k oknu, kde bolo najviac múch. Samička Rozálie ho nasledovala len do záhrady lebo ľuďom nedôverovala. Na vetvičke sa žabiak Rosomil hneď dal do chytania hmyzu. Hop, skočil po tučnej muche a už bol na plošine okna. Vtedy ho však deti, ktoré boli v izbe, zbadali a nešťastie bolo hotové.
Deti sa hneď vyrojili na dvor a za nimi dedko s pohárom od uhoriek. Kým sa splašený žabiak Rosomil spamätal, už bol na dne pohára. „Aká krásna zelená žabka,” volali deti. "Je to samček rosničky", poučoval ich dedko. "Má zelený fráčik s čiernou obrubou ako vodník, dolu zasa žltkastobielu košieľku s tmavším golierikom pod hrdlom ako parádnik. Bude nám predpovedať počasie. Keď bude často a hlasno kŕkať, príde dážď. Veľmi mu však neverte, ako kohútovi a husi. I tí proroci často veľmi škrečia, a predsa neprší. Žabiak zväčša kŕkaním volá samičku."
Samček rosničky mal svoju klietočku v uhorkovom pohári na zamrežovanom okne. Vystupoval po šikmej doštičke až po hrdlo pohára a obdivoval kvety na okne i muchy na skle. Časom si zvykol na deti, na hurhaj rádia, ba bral jedlo i z rúk detí. Nosili mu živé muchy, tmavé chrobáky múčiare z pivnice a tučné pavúky, lebo zdochnutý hmyz žrať nechcel. Len keď vonku slniečko ožiarilo kvety, smútkom potemneli vyvalené žabiakove oči. Túžil po slobode a záhradách, túžil po rybníku, kde boli jeho rodičia, bratia a sestry ... kde sa narodil.
V zime bol žabiak Rosomil nespokojný. Voľne behal po vykúrenej izbe, skackal po stoličkách a hral sa s deťmi, hľadal tmavé kúty a vlhké škáry. Raz zmizol a deti ho nijako nemohli nájsť. Až po dlhšom čase našla ho náhodou gazdiná pri upratovaní izby. Bol vopchaný vo vlhkom kúte za odstávajúcou latou dlážky: vyschnutý, nehybný a zdanlivo mŕtvy. "Zobudíme ho, živá voda ho vzkriesi," - žartovne poznamenal dedko a vstrčil nehybné zvieratko načas do misky vlažnej vody. Deti neverili, ale stal sa zázrak. Priateľ im vo vode ožil. Potom ho však ešte viac chránili a maznali. Priam ho prekrmovali.
A zasa tu bola rozkvitnutá jar. Jedného krásneho slnečného dňa odišli deti do školy a zabudli zavrieť okno. Uväzneného žabiaka Rosomila sa pri pohľade na rozkvitnuté stromy zmocnila túžba radovať sa, spievať a skákať. Nadul sa, až sa mu pod krkom vytvoril hrvoľ a zázrak zázrakov, po prvý raz hlasno zakŕkal. Zvonku sa ozvali podobné zvuky ako ozvena, ako volanie slobodných bratov ... Zrazu sa prehla rozkvitnutá vetvička pred oknom a rozospievaný žabiak uvidel na nej svoju priateľku a lásku - samičku Rozáliu. Už neodolal volaniu krásnej prírody. "Len si tu žite v teple, blahobyte a radosti za mrežami okien, ja idem do rajských záhrad a do rybníka, kde ma čaká sloboda a láska," zvolal a vyskočil von.
V rybníku, kde sa žabiak Rosomil narodil a rástol, slávil so svojou nevestou Rozáliou i svadbu, lebo na rodný kraj nemožno nikdy zabudnúť. Tri dni hrala muzika, tri dni žabky hodovali a tancovali v pároch, lebo svadba rosničiek vždy trvá toľko. Hneď potom objavila sa v tŕstí medzi kvetmi i kytica tmavých žabích vajíčok a skoro nato i armáda tmavých chvostnatých žubrienok. Boli to deti mladých rosničiek a bolo ich veľmi mnoho, lebo detičky - to je pravá radosť, pravý raj.
