y
Prečo modry zvonček prestal plakat
Na upätí krásne) hory rozprestiera sa zelená lúka Vychádzajúce slnko poláská svo|imi lúčmi trávu poteíi sa na farebných kvietkoch ktoré sa v letnom ráne zobúdzajú veselým smiechom.
V jedno letné ráno sa lúka opät zajagala v slnečnom jase. Slniečko ako zlatý dukát vyskočilo nad horu a s úsmevom zvolalo ..Dobré ráno kvietky! Vstávajte! Ukážte svoje farebné líčka, nech ich pobozkám! A čo robí potešenie mojich očí, utešená nevädza? Nevädza sa pyšne natiahla na svojej jedinej nôžke a niekoľkokrát sa poklonila slnku.
„Len sa toľko nevykrúca,“ ozvala sa žihľava. „Keby si videla, aká si strapatá, hneď by ťa pýcha prešla. „Z teba hovorí závisť že slnko nechváli teba,“ nedala sa nevädza. „Prečo závisť?“ neustúpila žihľava. „Nie som síce krásna ale užitočná. Patrím k najstarším pomocníkom ľudí. Pomáham im, keď ich trápi reuma. A z mojich lístkov sa dá pripraviť aj chutný špenát, bohatý na vitamíny.“
„Ach, bodajže vás, musíte tak zavčasu buntošiť?“ vyťahuje sa spod kríčka nevyspatý zajac Ušiak. „Ale o tej reume, to aj mňa zaujíma. Neraz som si v žihľavovom lístí labky precvičil.“
Ušiak sa uvelebil pod šípkovým kríčkom. „Vidíte,“ hovorí, žijem si tu s vámi, a len teraz sa dozvedám čo všetko sa vo vás skrýva. Len sa vyvravte, rastlinky, nech sa moje uši čím viac dozvedia. Čo ty na to, môj kríček?“
„Moja susedka má pravdu,“ ozve sa šípkový kríček. „Aj keď sú moje kvety ozdobou tejto lúky a moje plody najhľadanejším zdrojom vitaminu, ktorý ľudia pijú v čaji pri prechladnutí, vážim si žihľavu pre jej liečivu moc.“
„Ani ja nie som krásavica,“ prerečie skromne hluchavka biela ináč nazývaná aj bielou pŕhľavou, „ale odvar mojich listov už mnohým ľuďom vyliečil bolesti hrdla a pľúc.“
Čo sa týka tíšema bolesti môžem potvrdit, že ľudia najviac chvália mňa,“ hrdo sa prihlásila palina. „Som sice horká až strach, no môj čaj tak vylieči skazený žalúdok, že mi právom patrí prvenstvo medzi liečivými rostlinami!“
„Dovoľ, aby som sa ohradila!“ energicky preruší palinu púpava. „Liečivé účinky ako mám ja, na tejto luke ešte nik nespomenul. Okrem toho koľko len deti napletú vencov z mojich kvetov.“
„Vidím, že tu máte prehliadku krásy,“ zapišťala vypasená myš a sadla si na prázdnu konzervovú škatuľu. „Ale ja nestojím o vaše služby, mňa v lete vychovajú turisti všakovakými dobrotami, čo rozhádžu širinou. Ak by sa mi však pokazil žalúdok, prihlásim sa u vás.“ „Nechajte to, pani susedka,“ zahriakol myš Ušiak. „Vari ešte aj rumanček povie niečo o sebe?“
„Akoby nie! Len si všimnite ako ma ľudia usilovne zbierajú. Môj odvar pomáha pri črevných a srdcových bolestiach. V obkladoch si ma prikladajú aj na rany a boľavé oči. A ako príjemne voniam!“
„Ja som voňavejšia,“ nevydržala levanduľa lekárska, „drogérie sú plné levandulových voňaviek.“
Myške a Ušiakovi sa to už videlo priveľa. Práve sa hotovali do skoku na odchod, vtom však zajac natrčil tenké uši a labkou štuchol do myšky. „Ak sa nemýlim, niekto tu plače...“ To som ja, modrý zvonček. Veľmi mi je ľúto keď to tu všetko počúvam. Aj ja by som sa rád pochváliť, ževiem dačo liečiť. No, neviem nič. Iba vyzváňam vo vetre bim-bam, bim-bam. To sú všetky moje schopnosti. Ach aký som nešťastný. Nič ma neteší.“
„Neplač, zvonček, nenariekaj, my ťa máme aj tak rady,“ potešovali rastlinky zvonček. „Bez tvojho zvonenia by nám bolo smutno.“ A myške vypadli do konzervy dve veľke slzy.
Práve vtedy celkom blízko ozvali sa detské hlasy. Na lúku pribehla tmavovlasá Zuzka a světlovlasá Katka. Každá držala v ruke kyticu modrých zvončekov. „Pozri, Katka, aj tu rastú!“ volala natešená Zuzka.
Katka sa zohla k tráve a uplakaný zvonček sa dostal v okamihu do veľkel kytice. Iba čo stačil rastlinkám zavolať: „Dovidenia!“
„Aaaách,“ preletela lúkou otázka s bôľnym vzdychom. Kam ho tie dievčatá odnesú? Iste kytice cestou odhodia a zvonček bez vody zahynie.“ Rozľútoslil sa aj náš Ušiak.
„Mám nápad,“ zašvitoril spevavým hláskom škovránok, ktorý všetko pozoroval z výšky. „Poletím za ním!“ „A ak niečo zjistíš, priď nám povedať,“ zaprosíkali všetky rastlinky i obe zvieratká.
A Zuzka s Katkou zatiaľ bežali kľukatým chodníčkom. Blízko bieleho domu na pokraji dediny zastali, aby sI upravili kytičky. „Mamička, pozri, čo sme ti priniesli,“ volali deti a bežali k posteli, kde ležala ich chorá mamička. „Krásne zvončeky, , ďakujem vám veľmi ste ma potešili. Modré zvončeky sú moje najmilšie lúčne kvety. Dajte ich do vázy a postavte na stôl. Pri pohľade na ne hneď mi je lepšie.
Zvončeky sú už vo váze na stole. Vtom na obloku čosi tiško zaťuká a ozve sa hlások škovránka: „Zvonček, počuješ ma? Čo odkážeš svojim kamarátom na zelenej lúke?“ „Ach, škovránok, ako som rád, že ta počujem. Zaleť, prosím, na lúku a odkáž, že už neplačem. A že som šťastný. Aj ja som už objavil svoju liečivu moc viem potešiť ľudské srdce.“ Potom modrý zvonček otočil hlávku do kytice. Bol naozaj šťastný. Škovránok to vycítil a rychle letel s odkazom, aby na luke dlho nečakali.
