y
O zelenom domčeku
Kde bolo, tam bálo, bol raz jeden chlapček, .ktorý sa volal Paľko. Bol on celkom dobrý chlapec, iba jednu veľkú chybu mal - nechcel jedávať zeleninu. A práve preto, že nechcel jedávať mrkvu ,kapustu, paradajky a ostatnú zeleninu, bol Paľko stále veľmi bledý a chudý.
Mamička s oteckom sa preto veľmi trápili. Boli nešťastní a smutní. Núkali Paľka na desiatu maslovým chlebíkom s paprikou a paradajkami, na večeru zaprávanou mrkvičkou, ale on nechcel, a nechcel.
Raz pri večeri Paľko zase len nechcel jesť špenát. Mamička sa vtedy naňho už naozaj veľmi nahnevala a kálala mu ísť spať bez večere. Skôr než zaspal, ešte mu povedala: „Ja sa s tebou, Paľko, takto hnevať nebudem. Keď nechceš všetko jesť tak ako iné deti, ja ťa veru neľúbim. Tu som ti pripravila batôžtek a keď sa ráno zobudíš, pôjdeš do sveta.“
Paľkovi bolo veľmi smutno. Keď zaspal, prisnilo sa mu, že je ráno, vzal si teda batôžtek a šiel.
Ide on ide, cez hory a doly, už ho aj nohy začínali bolieť. Zrazu spoza kríčka vyskočil zajac. Paľko pobehol za ním, ale zajko vedel dobre utekať. Poskočil hop, hop... a už ho nebolo.
Ako sa Paľko za zajkom pozerá, zbadá na zemi niečo maličké, čo vyzeralo, ako pichľavá guľka. Čože to len môže byť, myslí si Paľko a ide bližšie. Jajaj, veď je to malý ježko. „Čože tu robíš\", pýta sa Paľko ježka. „Chorý som\", hovorí ježko, „oči ma bolia. Teraz čakám na mamu, pôjde so mnou k lekárovi.“
Paľko ježka poletoval, rozlúčil sa s ním a šiel. Pri potoku si sadol na peň. Z batôžteka si vybral chlieb s maslom, ale papriku a paradajky zase len nechal. Keď chlebík zjedol, pobral sa ďalej.
Keď slniečko zapadalo za hory, za doly, Paľko bol už veľmi ustatý. Rozmýšľal, kde sa uchýli na noc. Bolo mu veľmi ľúto za mamičkou, oteckom a jeho postieľkou. Obzerá sa on, obzerá a na šťastie na okraji lesa zbadá zelený domček.
Skúsil, či možno vojsť dnu. Potešil sa, lebo dvere neboli zamknuté.
V domčeku bola v debničkách a košoch poukladaná červená mrkva, zelené papriky, krásne žlté dyne, červené paradajky, kapusta a veľa inej zeleniny.
Batôžtek si odložil a obzeral sa, či bude mať kde spať. V kútiku zbadal debnu so suchým lístím. Tam si Paľko ľahol. Do domčeka svietil mesiac a naraz, čo len milý Paľko uvidel:
Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa zajko. Z debničky vybral hlávku kapusty, a ako ši z nej odhrýza, tak si odhrýza, kapusta mu chutí.
V tom bolo počuť vrznúť dvere. Vidí, že sa do domčeka teperí niečo veľké, chlpaté. Paľko sa zľakol. Čože sa to sem valí, ešte ma zadlávi, pomyslel si Paľko. Mal by som sa skryť. Keď sa však lepšie prizrel, videí, že je to dobrý medveď - Maco, práve taký istý ako v Paľkovej rozprávkovej knižke.
A Maco sa takto prihovára zajkovi: „Nože zajačik - ušiačik, daj mi trošku kapusty, mrkvy alebo inej zeleniny, vieš, ja ju veľmi ľúbim\". „Ale nech sa ti len páči,“ hovorí zajko. „To verím, že zeleninu ľúbiš, ktože by ju nemal rád? Len si zober a nech ti slúži na zdravie.\"
Ešte sa dvere za Macom ani nestačili zavrieť, keď si pre zajka zastala jež ková mama s nákupnou taškou. „Nože daj mi jednu - dve mrkvy pre malého chorého ježka,“ hovorí. „Bolia ho oči a ujo doktor mu kázal jesť mrkvu, od nej sa mu vyliečia.\"
„To je vážna vec,“ hovorí zajko. „Nože podaj tašku, naberieme do nej toľko mrkvy, koľko sa vmestí. A povedz, malému ježkovi, že mu prajem skoré uzdravenie.\" „Ďakujem ti zajko\", hovorí ježkova mama a ponáhľa sa domov.
Paľko by už bol i zaspal, keby sa do domčeka neboli nahrnuli štyri divé prasiatka. Skákali, výskali a tisli sa jedno cez druhé. „Čože robíte taký lomoz,\" okríkol ich zajko, „veď si vlastného slova nepočujem, čože sa sem toľko tlačíte?\"
„Tlačíme sa, tlačíme\", kričia prasiatka, „lebo chceme dyňu.\" A už si prvé prasiatko jednu krásnu žltú berie z koša. „A ja zase by som chcelo paradajky\", hovorí druhá. \"My paradajky veľmi ľúbime\", kričia všetky ostatné a do košíka ukladajú utešené červené paradajky.
„Nuž a teraz by ste sa, hádam, mali pobrať domov,\" hovorí zajko. „Ideme, ideme\", volajú prasiatka. „A nože dávajte pozor, aby ste z koša paradajky po ceste nevytratili,\" napomína ich zajko. „Dáme pozor,“ hovoria prasiatka.\" A ďakujeme ti, do videnia.“
Mesiac sa skryl za obláčik. Paľko si ľahol, zavrel oči a myslí si. Len čo sa rozvidnie, ja sa naskutku vrátim domov k mamičke a oteckovi a všetko im vyrozprávam.
Ešte ani nestačil domyslieť, keď počuje mamu: „Paľko, Paľko, vstávaj.“ Paľko otvoril oči a vidí, že neleží v zelenom domčeku v debničke s lístím, ale vo svojej postieľke, tak ako si tam večer ľahol.
Mamka ukazuje na batôžtek a hovorí: „Chytro sa poumývaj, naraňajkuj, batôžtek máš pripravený, pôjdeš do sveta.”
Ale Paľko sa na mamu usmieva a hovorí: „Ja som mamička, už bol vo svete všeličo som skúsil a videl, mne tam už teraz netreba ísť. Ja už viem, od čoho budem zdravý.
