Úspechy Edka Baletka ťažko znášal Lojzo Krupica. Chcel sa Edkovi vyrovnať a prevýšiť ho v počte nastrieľaných gólov. - Počkaj, veď ti ja ukážem, - povedal si raz len tak pre seba a začal kuť plány.
Čoskoro sa ukázal na ihrisku v parádnom úbore. Kamaráti ho takmer nepoznali. Obuté mal nové trampky, na lýtkach pásikavé chránidlá, červené trenírky a na tričku sa skvel nápis REAL. Ale všetko bolo málo platné. Lojzo zostal najslabším hráčom. Keby sa nebolo hralo s jeho loptou, boli by ho spoluhráči dávno vyradili z hry.
Prvý neúspech Lojza neodradil. Kdesi počul, že výkon futbalistu závisí od toho, čo futbalista jedáva. Bol presvedčený, že veľa gólov dá vtedy, ak sa naje nejakých dobrôt. Hneď sa aj rozhodol, že to skúsi s cukríkmi. Zjedol ich za vrecko pred zápasom a z druhého vrecka sa posilňoval ďalej počas hry. No na gól nemal ani tak šťastie. Raz bol v takom výhodnom postavení, ale cukrík mu zaškrípal medzi deravými zubmi a v strašných bolestiach vysoko prestrelil bránku.
- Skúsim to radšej so zmrzlinou, - pomyslel si. Pred najbližším zápasom si dal niekoľko veľkých dávok. Veril, že ho bude príjemne chladiť. - Zatiaľ čo sa ostatní budú potiť, utečiem súperovi a gólov bude ako maku. - Horkýže utiekol! Len čo začali hrať, Lojzo, dostal žalúdočné kŕče a kým iní hrali, skrúcal sa v bolestiach pod vŕbou.
- Že by azda tú moc mal melón? - myslel si. - Je sladký a okrúhly, ak sa ho pred zápasom najem, všetko sa bude gúľať priamo do bránky. - Mali ste ho však vidieť! Lojzo stál uprostred ihriska ako nejaký súdok. Pohyboval sa nemotorne ako slon na bicykli. Všetci sa šli na ňom od smiechu popučiť.
Posmech a hanba Lojza nezlomili. Začal skúšať ináč. - Čo, keby nejako odstavil najlepších hráčov? Kto bude potom kráľom strelcov? Ja! - Podvečer sa stretol za domom s neobľúbeným zapáračom Bercom Kulifajom. Niečo si medzi sebou dlho šuškali. Nakoniec Kulifaj súhlasil s Lojzom a šuchol si do vrecka podávanú tabličku čokolády. - Dobre, dohodnuté!
Najbližší zápas všetko prezradil. Kulifaj sústavne sledoval Edka Baletka a podrážal mu nohy. Edko, pravda, zakaždým prekážku hravo preskočil. Len raz sa oneskoril. Potkol sa na nohe Kulifaja a vo vzduchu stratil rovnováhu. Pružne však dopadol na zem a spravil kotrmelec. - Nieč sa nestalo, - uspokojoval usmiaty Edko rozpačitého Kulifaja.
Kulifaj si ešte dva razy zarobil čokoládu. Nasypal Edkovi piesku do topánok, keď ich mal cez polčas odložené. Inokedy vytiahol kráľ strelcov z obuvi ostrý klinec. Len vďaka svojej rozvážnosti a obozretnosti mohol góly strieľať veselo ďalej.
Úlisný Lojzo sa presvedčil, že s Edkom bude musieť predsa len ináč. Rozhodol sa, že aj jemu ponúkne čokoládu. Požiada ho, aby mu pred bránkou nahrával a sám. už lähko dotisne loptu za čiaru. Alebo odkúpi od neho návod na góly? To je ono! - Za čo predáš, Edko?
Edko Baletko nechcel o peniazoch ani počuť. Kto to kedy videl, kamarátovi návod na góly predávať? Nikdy nepredá! - Ak by si však, Lojzo, chcel, - ponúkol mu riešenie, - rád ťa naučím celému umeniu. - Lojzo, zažiaril a vďačne prisľúbil, že sa dobrovoľne podriadi vo všetko Edkovmu tréningu.
Toho týždňa mali chlapci vyučovanie popoludní, mohli začať teda hneď na druhé ráno. Poumývali sa do pása a pridali päťminútku prostných cvikov. - Predpažiť, upažiť, - velil usilovne Edko a vôbec si nevšímal Lojzove protesty, čo majú vraj tieto cviky spoločné s futbalom.
Tréner odviedol Lojza do záhrady, kde začali cvičiť skoky do výšky. To už bolo zaujímavejšie. Aj psík zahraj s mačkou Nosaňou prejavili o vec záujem. Zvedavo sa našim cvičencom prizerali.
Štvorhohým divákom sa najväčšmi páčilo cvičenie pádov. Výskoky chlapcov a kotrmelce sa, pravda, mačke nezdali najšikovnejšie. Sama sa rozhodla ukázať na plote tiež svoje umenie. Lenže chlapci boli svojím tréningom tak zaujatí, že si konkurenciu vôbec nevšímali.
- Už by sme konečne mohli trošku aj s loptou, - zažobronil Lojzo. - Kdeže, s loptou! - zahriakol ho Edko. - Chcem mať najprv úlohy v poriadku. - Sadol si za stolík a sústredene sa dal do práce. Lojzo div nepukol od jedu, že to Edko stále preťahuje. Nádej na góly velila však vydržať. Čo mal robiť? Napísal si teda úlohu aj on.
- A teraz, družstvo, za mnou, - zavelil tréner, - Nachystáme mamke vody a nanosíme uhlia. Poriadni futbalisti si radi pochutia na dobrom obede. - Lojzo škrípal zubami, bledol i červenel. S neveľkou chuťou nasledoval Edka. Unavené nohy i ruky udržiavala v pohybe iba vidina presných striel, zakončených gólmi.
- Zdá sa mi, že si už nabral dosť formy, začal zrazu Edko hodnotiť Lojza. - Ešte si usporiadame menší kontrolný šprint. Prinesieme mamke z obchodu nejaké drobnosti. Máš ty nejaké svedomie, - protestovala nádejná futbalová hviezda, - veď sme z futbalu neprebrali nič. Ako strieľať ľavou, alebo pravou, ako hlavičkovať? Toto nebol nijaký tréning!
- Ty vieš toho, chlapče, ešte málo, ako sa má správne športovať, - vysvetľoval mu Edko. - Pozri do tejto knižočky. Je tu písané o slávnom brankárovi Pláničkovi, o veľkom bežcovi Zátopkovi a o iných športovcoch. A všetci hovorili, že najdôležitejšie je vytrénovať si najprv pevnú vôľu, ostatné už príde na ihrisku samo!
A naozaj! Po niekoľkých tréningoch sa Lojzo uspokojil, i vo futbale sa začal meniť. Šikovnejšie skákal, rýchlejšie pobehoval, presnejšie prihrával. Kedy - tedy sa mu podarilo aj gól streliť. Ale o tie góly ani tak nešlo. Radosť mal z každého výskoku, z každého pohybu na zelenej tráve a na sviežom, zdravom vzduchu.
Povesť o týchto tréningových postupoch sa rozšírila široko-ďaleko. Dozvedeli sa o nich nielen na okolí, ale aj v novinách. Ba raz prišli na lúku filmári a priebeh tréningu a hry sfilmovali. Zábery z filmu sme práve videli. A tu máme ešte pamätný obrázok oboch družstiev s kapitánmi Edkom Baletkom a Lojzom Krupicom.
y
