y
O veľkej repe
Vrabec našiel semienko. Nebolo ani veľké ani malé, nebolo ani guľaté ani hranaté. Bolo tiež aj onaké. Vrabec vzal semienko do zobáčika, a že sa spýta deda záhradníka, aká rastlinka z neho vyrastie.
Dedo práve hrabal na záhone, keď tu k nemu priletel vtáčí kamarát. Ten hneď spustil zvedavé štebotanie o neznámom semienku.
Dedo prevaľoval semienko v dlani. Myslel, premýšľal, uvažoval. Potom mávol rukou. „Ej čo, hlavu si s tým lámať nebudeme, semienko zasejeme, skoro sa ukáže, čo z neho vzíde.“
Vrabec súhlasne pípol a veselo sa pustil pomáhať.
Dedo záhradník urobil do hliny jamku. Vrabec do nej vypustil semienko. Dedo jamku zasypal, zalial vodou a vrabček zatrilkoval vtáčiu pesničku: „Čo nám vzíde zo semienka? Čo to asi bude? Mrkva, kel, rozmarín? Necháme sa prekvapiť.“
Ale semienku sa na svet nechcelo. Pod perinou z hliny mu bolo dobre. A tak vrabec vzlietol k slniečku, aby viac hrialo a semienko k životu prebudilo.
Slniečko lúčmi pohladilo záhon. Kuk. Kuk. Z hliny vykukli dva zelené lístky.
Vrabček sa zaradoval. Dedo lístky pozorne prezeral. Dumal, či zo semienka nevzišla burina.
Lístky povyrástli. A už sa raduje aj dedo záhradník. „Je to repa! Zasiali sme repu.“
Dedo zobral motyčku a malú repu okopal, aby lepšie rástla. Vtáčí pomocník mu k tomu zanôtil: „Obavy nech aj zmiznú, zasiali sme repu, repku. Vyrastie nám do nebies, možno zajtra, možno dnes.“
Kto vie, ako sa to stalo, že vtáčia pesnička bola kúzelná. Sotva vrabec dospieval, repa začala rásť. Rástla a rástla a rástla. Prestala rásť, až keď bola veľká ako obrovský chlap. Dedo si pochvaľoval, že vypestoval veľkú, preveľkú repu. Schmatol repu za listy, a že ju vytiahne.
Ťahá, ťahá, poťahuje, ale repu vytiahnuť nemôže.
Vrabec mu chcel pomôcť, ale vtáčia sila je ako keď fúkne vetrík.
„Ale, nechaj tak, vtáča,“ mávol naňho dedo záhradník. „Radšej zaleť za babičkou, a že ju prosím, nech mi pomôže so zberom.“
Vrabec letel za babičkou. Práve stála na priedomí domčeka, keď počula vtáčie švitorenie: „Ťahá dedo repu z hliny, je to ťažké, veľa driny. Kde nič jeden nezmôže, nech mu druhý pomôže.“
Babička sa ponáhľala do záhradky. Keď uvidela dedovu vypestovanú rastlinu, neveriacky zopla ruky. „Dedo, takú repu som nikdy v živote nevidela.“
„Ja viem, babička, ale poď mi ju pomôcť vytiahnuť, sám to nedokážem.“
Babička sa nenechala dvakrát prosiť. Pritisla sa k dedovi a chytila ho v páse. Dedo zachytil repu za listy a začali ťahať.
Ťahajú, ťahajú, poťahujú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
Nič sa nedalo robiť, museli si zavolať tretieho pomocníka. „Zaleť pre Aničku, že ju prosíme o pomoc s repou,“ povedala babička vrabčekovi.
Vrabec našiel Aničku, ako sa za chalúpkou hrá s loptou, a odkaz vybavil: „Starúškovia sú už slabí, veľmi ťa prosí dedko s babkou, pomôž im repu vytiahnuť, nemôžu s ňou ani pohnúť.“
Vnučka Anička bola dobrá. Akonáhle počula vtáčiu pesničku, nechala loptu loptou a bežala na záhradku, aby dedovi a babičke pomohla.
Keď videla starčeka a starenku, ako sa namáhajú, hneď im išla na pomoc. Chytila sa za babičku, babička chytila deda v páse za nohavice, dedko zachytil repu za listy a začali ťahať.
Ťahajú, ťahajú, poťahujú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
„Uf, dedko, babička, repa je veľmi veľká, sami s ňou nič nezmôžeme,“ vyhlásila vnučka, keď videla, že sa repa ani nepohla. „Zavoláme na Bročka, nech nám tiež pomôže.“
Tentokrát vrabec s hľadaním pomocníka otáľal. Poznal Bročka a poznal jeho zuby, ktoré strážny pes na nepozvaných návštevníkov rád ceril. A tak starý otec hvízdol a zvolal: „Bročko, k nohe!“
Hneď ako pes začul dedov hlas, prihnal sa do záhradky. Rozhliadol sa, štekol, že porozumel. Vedel, ako má pomôcť. Chňapol vnučku Aničku za sukňu, Anička sa chytila za babičku, babička chytila deda v páse za nohavice, dedko zachytil repu za listy a začali ťahať.
Ťahajú, ťahajú, poťahujú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
Všetko to snaženie pozorovala mačka Micka. Schovávala sa za plotom. Vrabec ju však videl a vyzval ju. „Neváhaj, maj sa k činu, potrebujeme tvoju silu. Nesmieš sa tu schovávať, keď máš iným pomáhať.“
Mačka Micka zamňaukala, zahanbila sa. Vrabec má pravdu. Dedo s babičkou sú dobrí hospodári, zaslúžia si, aby im pomohla.
Pretiahla sa dierou v plote a chytila sa psa. Pes Bročko chňapol vnučku Aničku za sukňu, Anička sa chytila za babičku, babička chytila dedka v páse za nohavice, dedko zachytil repu za listy a začali ťahať.
Ťahajú, ťahajú, poťahujú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
Pod záhonom bývala šedá myška. Veľmi sa jej nepáčilo, že je na záhradke toľko ľudí a zvierat. Chcela mať pokoj. Vykukla z myšej diery. Keď videla psa, mačku, vnučku, babičku a deda, ako sa márne snažia repu vytiahnuť, dala sa do smiechu.
Vrabec sa na myšku oboril: „Schovávaš sa vo svojej skrýši, pridaj sa k nám, šedá myš.“
A div sa svet. Myš neohrozene chytila mačku za chvostík, mačka Micka sa pridala za psíka Bročka. Bročko chňapol vnučku Aničku za sukňu, Anička sa chytila babičky, babička chytila deda v páse za nohavice, dedo schmatol repu za listy a začali ťahať.
Hej rup. Hej rup. Héééj… A bác…
Myška, mačka, pes, vnučka, babička, dedko aj s veľkou, preveľkou repou v rukách sa zvalili na jednu kopu.
Repa bola vonku.
Všetci zaradovali. Hurá. Sláva. Vytiahli sme repu.
Najviac zo všetkých sa potešil malý vrabec, ktorý semienko repy našiel a spoločne s dedkom ho do zeme zasiali. A že to bol vtáčí neposedník, hneď letel do sveta, aby rozprávku o veľkej repe vyštebotal všetkým dobrým a milým deťom.
