y
O koze, čo priveľa bľabotala
Bola raz koza, ktorá priveľa bľabotala, a nikoho nenechala na pokoji. Mala pekelnú radosť, keď mohla na dvore vyvolať zvadu a bitku.
—Napoleon, — pošepla raz koza psovi, — počula som akési nepekné reči. — Odpáľ! — odsekol jej pes. — Ale to hovorili o tebe! — Omne? A kto? — Kocúr o tebe hovori, že si nemehlo. Že by si poradil s piatimi takýmito psami. — Náš kocúr? Augustín? — Áno, on. Ale o tom, že som ti to povedala, ani muk. — Ani muk. Však ja mu ukážem! Vŕŕŕ!
Psovi nebolo viac treba. Nemal kocúra Augustína od nepamäti rád. Vrhol sa naňho bez vypovedania vojny. Vrčal, brechal a zubami škrípal: — Vŕŕŕ! Haf! Ja ťa roztrhám! — Prečo a začo, Napko? — Lebo si robíš zo mňa posmech! Vŕŕŕ! Haf — haf — haf!!! — Ja? — čudoval sa kocúr a vyskočil na neďaleký strom. — A kto ti to natáral? — istá vznešená pani. No zíď dolu, keď si taký silák! Ale kocúr nezliezol. Olizoval si na strome chvost, do ktorého sa mu pes Napoleon zahrýzol, a lámal si pritom hlavu, ktorá vznešená pani mohla psovi také pletky nahovoriť.
Na druhý deň prichytila koza kohúta a hučí doňho: — Počuj, Ignác, vieš, čo sa o tebe hovorí? — Čooo? — Že ti nefunguje v hlave budík! Že budíček kikiríkaš pred obedom a že máš hlas ako starý hrniec! — Ja? Veď môj hlas nahrali do rádia!!! A kto ti to povedal? — No kto? Kačka Cecília! A hovorila aj to, že takého vypíznutého kohúta, ako si ty, by nechcela za muža, aj keby bol jediný na svete! — To že povedala?! Veď ja sa s ňou porátam!
A kohút nie žeby sa najprv rozumne pozhováral s kačkou alebo šiel sa poradiť s advokátom, ale pustí sa rovno do bitky. Skočil za kačkou do mláky a ako ju gniavi, tak ju gniavi. — Nechaj ma! Nie som tvoja žena! — bráni sa kačka. — Nenechám ťa, lebo si ma ohovárala, ty potvora čaptavá! — Ja že som ťa ohovárala?! Ja že som potvora čaptavá?! Tu máš, ty hnusník! Kva-kva-kva, kvááá! — Jáj! Kikirík! Kačka bola silnejšia. Možno preto, že ju kohút napadol v mláke, možno preto, že je ťažšia. Pritlačila kohúta do špinavej vody a chcela ho utopiť. — Jááááj! Kikiríííík! — nabral kohút dych, keď sa mu po chvíli podarilo vyliezť z mláky, a hybaj do kurína!
O krátky čas prichytila koza sviňu a popichuje ju: — Vieš ty, krásavica, čo sa o tebe hovorí? — Čo? - Že si sa od jari nekúpala! - Ja? Veď ja sa tu v mláke kúpem každý deň a potom sa voňavkou vystriekam! A kto to povedal? - No oni. . . Naši spolubývajúci. — Veď ja im ukážem! A keď sviňa odbehla pobiť sa s ostatnými zvieratkami, koza od radosti podskočila a zabľačala: — Juj! To bude bitka! To bude vojna!
Sviňa vbehla medzi zvieratká ako tank a búch do nich rypákom a nadhadzuje ich do výšky a krochtá: — Kroch! Kroch! Kroch! Ja som slušne vychovaná, ale zlomyselné klebety nestrpím! Zvieratká sa po nečakanom útoku po chvíľke spamätali a začali údery odplácať údermi. Kohút bol najodvážnejší. Možno preto, že si chcel po neúspešnom boji s kačkou napraviť povesť. Vyskočil svini na hlavu a zaškrečal: — Povedz, Esmeralda, kto ti tie pletky nahovoril? — Nie, nepoviem. Zaviazala som sa čestným slovom. — Tak ti oko vykolem! A vzápätí ďobol kohút sviňu medzi oči. — Jáááj! Už som slepá! — Nie, ešte nie, ale o chvíľu budeš, keď nepovieš, kto ti tie klebety nahovoril! Koza videla, že sa to teraz proti nej obráti. Preskočila plot a ušla do poľa. — Určite to bola koza, — za- brechal pes. — Pozrite sa, ako uteká. Aj mňa podpichla proti kocúrovi Augustínovi. — Aj mňa proti kačke, — dodal kohút. — Áno, ona, — odpovedala sviňa. — Ale ja jej to odplatím!
— Za ňou! — zamraučal kocúr Augustín. — Ja ju zožeriem ako myš! — Za ňou! — opakovali ostatné zvieratká.
Náskok, ktorý koza získala, sa pomaly zmenšuje. Koza vidí, že je zle-nedobre. Vidí kôpku sena. Šup! — a už je v nej.
— Kde sa len mohla stratiť? — hútajú zvieratká. — Veď sa do zeme nemohla prepadnúť. Chodia, pobehujú okolo kôpky sena. Seno je voňavé. Až príliš voňavé. Jeho vôňa dráždi nos. — Nie, nekýchnem! — premáha sa koza v kôpke sena. Ale dlho sa nepremohla. — Hap-či! — Tu je! — zakrochtala sviňa a rozhádzala kôpku sena.
Koza podskočila a hybaj ďalej a ostatné zvieratá za ňou. Koza si v sene odpočinula a znovu získava náskok. Vidí v poli strašiaka a pomyslí si: — Veď ja vám prejdem cez rozum!
—Pozrite sa, — hovorí. pes ostatným, — tu sa končia jej stopy. Ja sa v tom vyznám. Mám policajný kurz. A zvieratá chodia okolo kozy a hľadajú ju. Tentoraz im pomohla vrana. Bradatý strašiak sa jej nepozdával. Sadne mu na hlavu a dumá nahlas: — Tak strašiaci nevyzerajú! Buď je to ten bláznivý maliar, alebo koza. Ďobnem ho, uvidím, kto sa ozve! A ozvala sa koza: — Bééééé! A kým sa zvieratká spamätali, trielila ďalej.
— Sláva! — zajasala koza, keď zazrela vysokú skalu, — tu za mnou neprídu. Pár skokov a už bola na skale.
Koza zabudla pritom, že medzi jej prenasledovateľmi je aj vták, ktorý vie obstojne lietať. Keby kohúta boli videli, ako sa po krátkych letoch postupne dostáva na skalu, riadne vtáky, určite by sa mu boli vysmiali. Ale jeho kamaráti ho pritom obdivovali. — Ty budík operný! — za- bľačala zlostne koza, keď jej kohút neustále na skale nedal pokoj a skočila dolu.
— Jáááj! Už to nevydržím! — bedákala koza a srdce jej pritom búšilo ako zvon. Na šťastie zazrela vtákov, ktorých trochu poznala, ktoré však nepoznali ju. Boli to bociany. Chystali sa práve do Afriky. Skočila do močiara a prosila ich: — Bociančeky, kamaráti, zachráňte ma! Tá nevychovaná háveď ma chce zničiť. — Dobre, — prikývli bociany, ale ako? A keď sa k močiaru začali približovať zvieratá, čo prenasledovali kozu, jeden z bocianov prehovoril: — Už som nato prišiel. Chyť sa tejto palice. Vezmi ju do papule v prostriedku. My chytíme do zobákov jej konce a odnesieme ťa. Ale počas letu nesmieš otvoriť papuľu, lebo. . .
— No počkaj, ty klebetnica! — volala za kozou sviňa, — my ti ukážeme, keď sa sa bocianmi vrátiš na jar! A koza jej chcela odpovedať: — Ja sa sem nevrátim! Budem žiť pod horúcim slnkom, kde rastú banány, figy, ananásy! Ja sa budem mať! Ale nepovedala to, lebo vedela, ako by sa to skončilo.
O chvíľku sa bociany dostali s kozou nad oblaky, kde stretli lietadlo. — Pozrite sa! — ozval sa v lietadle jeden z cestujúcich. — Lietajúca koza! — Chúďatká bociančeky, — ozval sa druhý. — Takú ťarchu nesú! Potom otvoril okno a zavolal na bociany: — Netrápte sa, bociančeky! Pusťte tú potvoru rohatú, dole! A koza mu chcela odpovedať: — Ty si potvora, plešatá! Keď buchnem do lietadla rohami, poletíš ty dolu s celou perepúťou! Ale napovedala mu to, lebo vedela, čo by nasledovalo.
Dlhým letom boli bociany unavené a klesali stále nižšie a nižšie. Keď leteli ponad akýmsi mestom, volali na nich ľudia: — Pusťte ju do niektorého komína, nech sa vyúdi! — Ja by som vás vyúdila, všetkých! — chcela im odpovedať koza, ale neodpovedala.
V tom meste bol cirkus. Chýr o slávnej lietajúcej koze sa doniesol aj do uší riaditeľa cirkusu. Vybehol von a volal na kozu: — A ja som si myslel, že kozy sú sprosté zvieratá, že nemôžu vystupovať v cirkuse. Poď dolu, budeš cirkusovou hviezdou, koza! Budeš žrať fajnové lopúchy! — Zožer si ich sám! Prečo by som žrala lopúchy, keď môžem žrať figy a ananásy! — chcela mu odpovedať koza, ale neodpovedala.
Bociany si za mestom odpočinuli a potom sa vydali na ďalší let cez more. Koze sa more veľmi páčilo. Bolo krásne modré a slnečné lúče sa neustále ihrali s jeho vlnami. Aj ryby sa čudovali, keď zazreli lietajúcu kozu. — To nie je možné! — zavolal na kozu obrovský žralok. — To určite nie je živá koza. To najskôr bude kozia múmia. Vracajú ju do Egypta!
—Ty si múmia, potvora zubatá! — odpovedala mu koza a pustila sa palice! — Mééééé! Tak bľačia múmieéééé?! A dosť neskoro, až keď bola v žralokovom bruchu, si uvedomila, že, kým bola hore, mala držať papuľu.
