y
Lomidrevo nebo Valibuk
Bola raz jedna matka, tá svojno syna trikrát sedem rokov nadájala, až bol tak silný, že vytrhol zo zeme mocný buk aj s koreňmi. Odvtedy ho volali Lomidrevom lebo Valibukom.
Lomidrevo chcel skúsiť sveta. Preto sa vystrojil na cestu. Rozlúčil sa s rodičmi, ktorým sľúbil, že sa vráti a na starosť ich opatrí.
Keď už prešiel poriadny kus cesty a nastal večer, zastavil sa v hostinci prenocovať. Tu sa zoznámil s dvoma mocnými šuhajmi. Jeden z jich bol taký silný, že vedel miesť železo. Preto ho volali Miesiželezom. Druhý, Valivrch, bol azda ešte mocnejší, lebo vedel vrchy prenášať. Skamarátili sa a zaránky sa pobrali všetci traja na cesty.
Onedlho sa stretli s furmanmi, čo viezli železo a ich vozy v hline zaviazli. Lomidrevo im sľúbil, že im vozy z blata vytiahnu, ak im dajú toľko železa, čo jeden z nich unesie. Keď mu to furmani sľúbili, kázal im kone vypriahnúť. Potom poľahky rad-radom všetky vozy z blala povyťahoval.
Odmenu vzal Valivrch. Furmani len oči otvárali, keď si naložil všetko železo na chrbát a eštľ sa ani len nezohol.
Tu sa ohlásil Miesiželezo: „Načo nám toľko železa! Viete čo? Ja z toho namiesim troje cepy a pôjdeme na mlatbu.“ Šúľkal železo ako cesto, až zlepil troje cepy.
Pobrali sa ďalej, až prišli k jednému pánovi. Ten mal veľké stohy pšenice, ale mlatcov nemohol nikde nájsť, lebo bol skúpy, až strach. Šuhaji sa s ním dohodli, že mu všetko obilie vymlátia, ak im ako odmenu dá toľko zrna, koľko sami unesú. Od rána do večera všetko vymlátili. Zrno dali do veľkej sypárne. Potom Valibuk objal sypáreň, vyložil si ju na plecia a išli.
Pána to hrozne mrzelo, preto rozkázal svojim sluhom, aby za šuhajmi pustili divého býka. Lomidrevo dočkal býka. Chytil ho za rohy a poľahky ho šibol o zem, že hneď bolo po ňom.
Keď to pán zo svojho hradu videl, pustil za nimi divého kanca. Ale aj toho Valibuk ľahko zahlušil.
Pán kázal sluhom zapriahať a už letel v koči za troma kamarátmi. Lomidrevo povytŕhal veľké duby a nimi cestu zatarasil. Potom už priatelia pokojne pokračovali v ceste. Svoj zárobok zaniesli rodičom a potom sa vybrali poznovu do sveta.
Po dlhom putovaní sa traja priatelia dostali do kráľovstva, v ktorom všetci smútnili, lebo tri draky uniesli tri kráľovej dcéry. Kráľ sľúbil šuhajom svoje dcéry za ženy, ak ich z moci drakov vyslobodia.
Vyžiadali si dlhý povraz a pobrali sa k dračej diere. Do hlbokej diery spustili Lomidreva.
Keď Lomidrevo dosiahlo dno hlbokej diery, zbadal v diaľke svetlo. To ho doviedlo ku krásnemu zámku. Pobral sa dnu a vo svetnici uvidel prvú kráľovu dcéru. Chcel ju hneď odviesť. Princezná ho však prosila, aby sa schoval do komory, lebo počula, ako sa drak vradia.
Strhol sa veľký hluk, lebo drak sa naozaj vracal domov a dopredu zahodil domov svoj stocentový budzogáň, aby ho nemusel nosiť. Lomidrevo zdvihol kyjak a zahodil ho drakovi naspäť. Ten si hneď pomyslel, že už dajakého gazdu musí v dome mať. Vrátil sa po kyjak a hundrúc, niesol si ho domov na pleci.
Keď sa drak vrátil domov, zaňuchal do všetkých kútov: „Fuj, človečeina smrdí!“ - Princezná sa zľakla a prosila draka, aby neubližoval človekovi, pretože je to jej brat, čo ju prišiel navštíviť. No Lomidrevo sa nezľakol a vyšiel z komory pred draka. Drak ho privítal a ponúkol mu olovený chlieb na olovrant. - „Ja tvoj chlieb jesť nebudem“ - riekol Lomidrevo - „ale predsa ti svoju silu ukážem.“ Keď sa drak nažral, vyzval Lomidreva na zápas. Vyšli na holohumnicu, ktorá bola namiesto hliny olovom zaliata. Tu zápasili tak, že jeden druhého vrážali do olova. Vyhral napokon Lomidrevo, ktorý vrazil draka tak hlboko do olova, že mu trčalo z neho iba šesť hláv. Tie potom budzogáňom na prach rozdrúzgal. Princezná sa mu nevedela dosťnaďakovať. „No“ - riekol Lomidrevo -, „zbaľ, čo môžeš z tohto zámku odniesť, ja idem zatiaľ ešte tvoje sestry oslobodiť.“
V druhom zámku sa všetko opakovalo. Ibaže drak mal deväť hláv, žral železný chlieb a zápas sa odohrával na železom zaliatej holohumnici. I keď drak najprv Lomidreva až po pás do železa zaboril, Lomidrevo z neho chytro vyskočil, až pol holohumnice vytrhol. Potom však Lomidrevo draka ulapil a vrazil ho do železa tak hlboko, že mu z neho len hlavy trčali. Potom draka budzogáňom zabil, a tak oslobodil aj druhú princeznú.
V treťom najkrajšom a najväčšom zámku býval dvanásťhlavý drak, ktorý žral oceľový chlieb a zápasil s Valibukom na oceľovej holohumnici. No aj toho Valibuk po urputnom boji premohol a zabil.
Tretia princezná od radosti objala a bozkala hrdinského šuhaja Lomidreva. Potom vzala zlatý prútik, pošibala ním bránu zámku a ten sa premenil na zlaté jablko, ktoré im potom svietilo na cestu. To isté urobili aj ostatné dve kráľovské dcéry. Keď napokon všetci prišli k diere, Lomidrevo zatiahol za povraz a jeho priatelia Miesiželezo a Valivrch ich všetkých vytiahli na svetlo.
Keď sa spolu vrátili do kráľovského zámku, kráľ dal vystrojiť veľkú hostinu. Tak ako sľúbil, dal svoje dcéry trom junákom za ženy.
Po svatbe sa kamaráti i s mladými ženami vybrali každý na druhý vrch a tam si z jabĺčok zasa zámky postavili. Pozvali si aj rodičov a nažívali si svorne v láske a pokoji.
