
y
Kto je hlúpejší?
Jeden želiar tak schudobnel, že mu zostala len sliepka. Poslal ženu, aby ju predala na trhu.
Žena vzala sliepku a išla.
Pri meste stretla sedliaka. Kričala na neho: \"sváko kúpte sliepku!\" Sedliak dal žene za sliepku groš.
Žena išla do mesta a kúpila za grajciar vrecúško, za grajciar povrázok; tretí grajciar dala do vrecka, vrecúško priviazala špagátom na palicu, palicu vzala na rameno a išla domov.
Želiar sa ukrutne hneval, keď mu žena priniesla za sliepku jediný grajciar. \"Pôjdem do sveta,\" povedal. \"Ak nenájdem hlúpejšieho človeka ako si ty, uvidíš, ako ťa zbijem.\"
V meste pred zámkom, z ktorého sa z okna pozerala pani, začal skákať a dvíhať k nebu hlavu aj ruky. Pani poslala sluhu, aby vyzvedel, čo ten človek robí.
\"Čo robím, chcem do neba. Driapal som sa tam s jedným kamarátom a on ma zrazil dole. A teraz nemôžem nájsť dieru do neba.\"
Sluha bežal naspäť a všetko pani povedal.
Pani si dala želiara zavolať a pýtala sa ho, či bol v nebi. \"Bol, a pôjdem tam zas.\" \"Nepoznáš tam môjho synčeka?\" \"Ako by som nepoznal, sedí tam na peci.\" A pani - aby vraj mu vzal tristo zlatých a plátno na šesť tenkých košieľ.
\"Rád všetko vybavím.\" Pani mu dala peniaze aj plátno a želiar išiel.
Za mestom si sadol pri plote a peniaze aj plátno schoval do nohavíc.
Sotva želiar odišiel, prišiel domov pán zámku. Pani mu rozprávala, čo poslala synáčikovi. \"Múdra šelma ťa okradla!\" Hneval sa pán. \"Kto to kedy počul, aby niekto spadol z neba, a keby spadol, aby sa tam zas dostal?\"
Pani povedala, ako ten človek vyzeral; pán sadol na koňa a uháňal za ním.
Želiar ešte sedel za mestom pri plote. Keď videl prichádzať pána, prikryl svojim širokánskym klobúkom suchú hrudu.
Pán sa ho spýtal: \"Nevideli ste ísť okolo nejakého človeka s vrecúškom?\"
\"Ba videl, milosťpán, ako len vládal tak utekal tamto k lesu. A čože urobil? \"Pán sa mu zveril a želiar nadával:\" prekliata šelma! Takto pani oklamať! \"
Ponúkol sa, že by sa sám za tým človekom pustil, len keby mu niekto postrážil vzácneho vtáka pod klobúkom; vtáka že nesie jednému pánovi do mesta.
\"Posedím tu,\" povedal pán. \"Keď toho zlodeja poznáte, ľahšie ho chytíte.\" Zliezol z koňa a podal ho želiarovi. \"Prosím vás, milosťpán, len nesiahajte pod klobúk, vták by mohol uletieť!\"
Pán si sadol ku klobúku a milý želiar vyskočil na koňa a s peniazmi aj s pekným plátnom uháňal domov.
Milosťpán sedel a čakal; čas utekal a ten človek sa nevracal. Vezmem vtáka s klobúkom domov, povedal si pán, však želiar si pre to môže do zámku prísť.
Zľahka nadvihol klobúk, strčil pod neho ruku -
- a lap! Vytiahne suchú hrudu.
Preklínal šibala a domov musel ísť pešo; dočkal sa tam len posmechu.
Želiar sa blížil k dedine a zďaleka kričal na svoju ženu: \"Nič sa neboj, nezbijem ťa! Našiel som ešte hlúpejší ľudí ako si ty!