y
Kráľ času
V jednej dedine bývali dvaja bratia. Starší bol bohatý, ale pritom zlý a skúpy. Mladší brat bol zasa veľmi chudobný, ale predsa dobrý a statočný. Neraz prišiel k svojmu staršiemu bratovi prosiť, aby mu dal dačo zjesť, lebo už nemal čo do úst položiť. Bohatý mu však nikdy nič nedal a vystrčil ho von z domu, akoby mu ani bratom nebol.
Čo si mal chudák počať? Išiel do hory, natrhal si plánok a najedol sa, hoci boli kyslé. Potom si ľahol na zem a zaspal.
Kým spal, veľmi premrzol a keď sa prebudil, bol už večer a zima ho drvila.
- Ach, kdeže sa ja teraz zohrejem? - vravel si, - brat ma do svojho domu nepustí a moja chalupa už dávno ohňa nevidela. Ale pôjdem na Sklený vrch, tam vraj naveky oheň horieva, azda sa tam zohrejem. Pobral sa a šiel.
Zďaleka videl na Sklenom vrchu veľký oheň horieť a dvanásť ľudí okolo neho sedieť. Keď tých ľudí zazrel, stŕpol od strachu, ale potom predsa podišiel k nim. - Ach, dobrí ľudia, zmilujteže sa nado mnou! - poprosil. - Som chudobný, nemám ohňa, nikto sa o mňa neobzrie a strašnľ som premrzol. Dovoľte sa mi pri tom vašom ohni zohriať. Všetci dvanásti naňho pozreli a vážne preriekli: - Synak, sadni si medzi nás a zohrej sa od niektorého z nás.
Sadol si medzi nich. Všetci mlčali. I on sa mlčky prizeral, ako si všetci pri ohni miesta premieňajú. Tí dvanásti obišli oheň dookola a keď už každý bol zasa na svojom mieste, z horiaceho ohňa sa zdvihol starý človek s plešivou hlavou a šedivou bradou a takto k chudobnému človekovi prehovoril: - Človeče, nekráť si tu takto život, ale choď domov, pracuj a statočne sa stravuj! Naber si hocaj z toho uhlia, veď ho my aj tak všetko nestrovíme!
Tí dvanásti vstali, nasypali uhlia do hodného mecha a podali mu ho. Chudák sa im pekne poďakoval a šiel domov s plným mechom na pleci.
Prišiel domov a naradovaný, že už aspoň ohňa bude mať, začal ho naprostred ohniska vysýpať. Ako sa začudoval a zaradoval, keď videl, že každá iskrička, sotva na zem doletela, na zlatý peniaz sa premenila. Vysypal všetko uhlie a peňazí sa mu nakopila toľká hŕba, že ich ani porátať nemohol. Chcel ich premerať, ale merice nemal, nuž pobral sa k svojmu bohatému bratovi prosil ho, aby mu merice požičal.
- Načože ti je merica? - spýtal sa ho brat. - Čože ty, trhan, budeš s mezicou merať? A on len pokorne odpovedal: - Sused mi bol trocha žita dlžný, teraz mi ho vrátil, rád by som ho premerať.
Boháč mu neveril, bol by sa však rád dozvedel, čo bude naozaj merať, dno merice preto smolou pomazal. Keď mladší brat peniaze premeral, vzal mericu a zaniesol ju nazad. Nedbal, že sa na dno merice prilepilo niekoľko dukátov.
Starší brat ho zlostne okríkol: - Chcel si ma oklama´t, ale som ťa dostriehol. Povedz naskutku, kde si tie peniaze vzal, lebo ak nie, obžalujem ťa, že si ich ukradol. Čo si mal mladší brat počať? Vyjavil mu všetko a porozprával, kde tie peniaze vzal.
Už mal teraz aj madší dosť všetkého. Kúpil si role, pár volov a gazdoval si. Ale pri gazdovstve by sa mu aj gazdiná bola zišla: našiel si teda rúču dievčinu, oženil sa a žil s ňou statočne a spokojne. Hoci bol starší brat dosť bohatý, závidel peniaze mladšiemu, perto sa sám vybral na Sklený vrch a dúfal, že aj on tak dobre obíde ako jeho mladší brat.
Prišiel k ohňu k tým dvanástim, a takto sa im prihovoril: - Dobrí ľudia! Pekne vás prosím, nechajte ma, chudobného, pri tom vašom ohni, lebo ma nočná zima celkom zdrobila a už ďalej nevládzem. Ale jeden z dvanástich sa ohlásil: - Syn môj, ty si sa v šťastlivú hodinu narodil, máš bohatstva dosť, ale si zlý a skúpy. Pred nami luhať nesmieš – a za to, že si luhal, trest ťa neminie.
Keď si bohatý brat k ohňu sadol, už ani neškrkol. Chlapi si zas miesta popremieňali a keď už každý na svoje predošlé miesto prišiel, vyzdvihol sa z ohňa starý človek so šedivou bradou a plešivou hlavou a takto prehovoril: - Zle sa vodí ľuďom zlým. Ty si zlý a za to ťa trest neminie! Vtom zlostníka jeden z tých dvanástich schytil, posotil ho nemilosrdne, pohodil druhému, potom tretiemu, štvrtému a tak do konca a posledný ho podal šedivému starcovi, ktorý s ním zmizol v ohni.
Na druhý deň hľadali v dedine boháča, ale nikto nevedel, kde sa podel. Jeho brat to azda tušil, ale mlčal, akoby onemel. Nakoniec boli v dedine radi, že sa zbavili skúpeho zlostníka.
