y
Ivanko cestuje do Bratislavy
Ivanko so svojím oteckom boli veľkí kamaráti. Chodievali často spolu na prechádzku a otecko mu všeličo zaujímavého rozprával. Takéto vychádzky mal Ivanko veľmi rád, lebo sa vždy niečo nového dozvedel. Raz mu otecko prisľúbil, že si urobia výlet a navštívia Bratislavu. Tešil sa Ivanko a nevedel sa dočkať tej chvíle.
Na cestu sa vybrali skoro ráno, rozlúčili sa s mamičkou, nastúpili do autobusu, ktorý ich viezol na stanicu. Otecko kúpil lístky a poukazoval Ivankovi koľajnice, po ktorých chodieva vlak.
Joj, bolo že to radosti, keď už sedeli i vo vlaku! Ivankovi sa zdalo, že stromy, telefónne drôty utekajú s rýchlikom opreteky.
Rýchlik niekoľkokrát zastavil a Ivko sa ani nenazdal, a už boli v Bratislave. Vlak vchádzal na hlavnú stanicu. Bolo tu naozaj čo pozerať\' Ľudia vystupovali a nastupovali na niekoľkých nástupištiach, všade bolo rušno a hlučno.
Podjazdom prešli pred stanicu, kde už cestujúci čakali na električky, trolejbusy a autá. Do jednej električky nastúpili aj oni. Električku riadil ujo vodič a sprievodca predával lístky.
Z okna bolo vidieť veľké poschodové domy, parky plné kvetov, široké ulice, po obidvoch stranách chodníky, po ktorých kráčalo veľa ľudí a prostriedkom ulice bežala po koľajniciach električka.
Potom vystúpili na námestí. Ivanko držal otecka za ruku, aby sa v tej trme-vrme nestratil. V meste musia chodiť ľudia opatrne, aby neprišli k úrazu. Deťom sa tu horšie býva ako na dedine. ,,Na ulici sa nesmú hrať, ihriská sú vyhradené v parku,“ hovorí otec Ivankovi.
,,Takto vyzerá rušná križovatka v meste,“ ukazuje otecko Ivkovi a chvíľu sa pozerali, ako tu hore-dole premávajú električky, motorky, autá a medzi tým všetkým ľudia. Len sa to tak hemžilo ako na veľkom mravenisku.
Odtiaľ sa zaviezli na hrad. Prešli veľkou bránou, pozreli sa na Bratislavu zhora.
Z hradu bol prekrásny výhľad. Pred nimi ležalo skoro celé mesto ako na dlani. Veľké poschodové domy, komíny, veže. Ivanko ešte toľko domov nikdy nevidel.
Na pravej strane tečie Dunaj, aj lode plávajú na ňom. Cez Dunaj vedie veľký železný most, po ktorom prechádzajú ľudia, autá aj vlaky.
Potom zbehli z hradu dolu a zastavili sa pri Národnom divadle.
Potom zišli k Dunaju, a keďže Ivanko Dunaj zblízka nevidel, sľúbil mu otecko, že sa prevezú propelerom na druhú stranu do Petržalky
Tam je zábavný park pre deti a pre dospelých. Povozil sa Ivanko na kolotoči =a so záujmu, n si prezrel aj detský vláčik.
Keď sa do sýtosti pobavili, nastúpili do autobusu a zaviezli sa na letisko. Motory tak mocne hučali, že si Ivanko musel uši zapchávať. K lietadlu prisunuli schody, aby cestujúci mohli vystupovať. Ivankovi sa tu veľmi páčilo, no bol ešte zvedavý, ako vyzerá lietadlo vnútri.
Otecko preto poprosil uja pilota, aby im ho ukázal. Ujo pilot ich zaviedol aj do svojej kabíny, odkiaľ riadi lietadlo, a posadil Ivanka na svoje sedadlo. Bok tam tak veľa pák a koliesok, že ani nevedel, na čo sa má skôr pozerať.
Radosti nebolo konca-kraja, keď mu ujo pilot poukazoval aj hangáre. To sú garáže pre lietadlá. Bola tam aj helikoptéra, ktorá namiesto krídel má vrtuľu, preto sa volá vrtuľník.
Unavený, ale plný dojmov vrátil sa Ivanko s oteckom večer späť domov k svojej mamičke.
Doma porozprávali mamičke všetko, čo v Bratislave videli a zažili.
Ivanko leží už vo svojej postieľke a očká mu pomaly sníček zatvára. Dozaista sa mu snivá, že je veľký ako ujo pilot a riadi veľkú kozmickú loď, ktorá letí na Mesiac. No nie je to krásne? Povedzte, deti!
Križovatka bola vyznačená bielymi čiarami, kde prechádzali ľudia. „Pozri sa, Ivanko, aký je na križovatke poriadok, dopravu tu riadi ujo strážnik. Dáva rukami znamenie a ukazuje, ktorým smerom môžu ľudia a vozidlá prechádzať.“
Prešli ďalej niekoľko ulíc a zastali na ďalšej križovatke, kde sa premávka riadi svetelnými signálmi. Tam už nestál ujo strážnik. Keď zasvietilo červené svetlo, cez cestu nesmie prechádzať nik. Všetko musí stáť. Keď zasvieti oranžové svetlo, treba sa ľuďom aj vozidlám pripraviť, a keď zasvieti zelené svetlo, prechod na druhú stranu je voľný. ,,Signály platia aj pre vozidlá aj pre ľudí rovnako,“ vysvetľuje otecko.
Ruch veľkomesta Ivanka trochu unavil, preto sa posadili do trolejbusu a zaviezli sa na Slavín, veľký pamätník na znak vďaky našim osloboditeľom.
