y
Chrobáčikovia III.
Otecko s Chrobáčikom pristavovali na dvore peknú izbičku a krstný im pomáhal. \"Tam budeme bývať s oteckom,\" povedala mamička. \"A ty, Chrobáčik, už nesmieš ženbu odkladať. Vidíš, aká som zoslabnutá. \"Ale Chrobáčik - nikoho nepozná. \"Ale poznáš, však Janinka ti povie.\"
Povedala mu o Lienke. \"Lienka? Tá sa mi vždy len smiala. Nemá ma rada. \"\" Akože by nemala. A je dobrá a poslušná. Všetci by sme boli radi, keby si si ju vzal. \"Chrobáčik teda druhý deň priletel skôr, pekne sa umyl a vykúpal a letel na pytačky.
Krstný ho videl cez okno a šiel mu naproti. Aj krstná ho pekne privítala. Krstný však povedal: \"Príď za týždeň. Musíme si to rozmyslieť. \"Za týždeň Chrobáčik počul:\" Bojíme sa, že budeš neposlušný a že by sa Lienka mala s tebou zle. Nemôžeme ti ju dať.\"
Chrobáčik u Janinky plakal: \"Oni mi ju nedajú!\" \"Neplač. Však ja sa s krstnou porozprávam. Janinka si raz počkala na krstnú pri ceste: \"Ak vy ste bol vždy poslušný, pozrite sa mi do očí.\" Krstný sa pozeral na zem. Chrobáčikovi odkázal, aby sa k nim prišiel zajtra pozrieť.
Vyšiel mu naproti: \"Vítam ťa, Chrobáčik. Spýtaj sa Lienky, ak si chce ťa vziať. \"Lienka varila v kuchynke. Bola taká silná a krásna. \"Rozmyslím si to. Príď zajtra. \"Chrobáčik odišiel a krstný jej tak vynadal, že celú noc plakala. Druhý deň vzala Chrobáčika okolo krku: \"Odpusť, že som si to chcela premyslieť.\"
Svadbu neodkladali. Napiekli koláčov, že sa na dosky v komore nevošli. Od Janinky priviezol na kolieskach čierny chrobák kováčik tri zrnká vína, krásne modré až do červena. Janinka mu zaplatila a krstná mu ešte dala trochu múky a krupice a iskričku masla a tri dosť veľké koláče.
A bola svadba. Vonku pod dubom si Chrobáčik s Lienkou podali ruky a sľúbili si, že sa budú mať vždy radi. Všetci potom v chalúpke jedli, pili a spievali. Chrobáčik uvidel cez okno na medzi zlatohlávka. Vzal dva koláče a zaniesol mu ich. Zlatohlávok bol rád a utekal domov.
Otecko a mamička sa odsťahovali do novej izbičky. Chrobáčik s oteckom svietili, Lienka hospodárila a mamička jej pomáhala. Raz pri raňajkách mamička spadla zo stoličky na zem a bolo po nej. Vykopali jej hrobček pri potoku pod jelšou. Tretí deň tam kvitla sedmokráska biela ako mlieko.
Tá sedmokráska vedľa nej je ockova. Moc si bral k srdcu, že mamička umrela. Krstného sedmokráska vykvitla v lese pod dubom. Krstný sa raz nevrátil domov. Hľadali ho, lietali, behali, volali a plakali - a krstného nikde. Zožrala ho žlna.
Chrobáčik svietil v záhrade. Elinka už bola veľká a krásna. Mávala bielu zásterku a pomáhala v kuchyni. Jej mamička sedávala v izbe pri stole a písavala dlhé listy. Paľka Chrobáčik nevidel, bol niekde na štúdiách.
Prišla jeseň. Chrobáčiky sa zišli u krstnej. Spomínali na mamičku, na otecka a na krstného. Chrobáčik s Lienkou potom pomohli krstnej aj Janinke. Doma si všetko zaniesli do kuchynky, zavreli dvere na závoru, dvere i okná upchali machom a ľahli si a spali a spali a spali.
Prišla jar, ale krstná o nej nevedela. Bola bez seba. Chrobáčik s Lienkou ju vyniesli na slniečko. Otvorila oči, pozrela sa na ne a bolo po nej. Plakali a zaniesli ju do lesa pod dub. Tretí deň vedľa krstného sedmokrásky vykvitla jej. A do jej chalúpky sa nasťahovali chrobáčiky z húštiny.
V záhrade sa prechádzal Ferko s mamičkou. Mal červený vojenský kabát so zlatým golierom. Elinka sa prechádzala s iným krásnym vojakom. Nech. Chrobáčik si ich nevšímal. Doma sa na Lienku mračil: \"Tí z húštiny už majú dvoch chrobáčikov a my sme stále sami!\" Lienke padali z očí slzy ako hrach.
Raz sa Chrobáčik vracal domov. Za potokom počuje: \"Ocko! otecko! \"A malinký rozkošný chrobáčik sa mu batolil naproti. \"Ja som váš Chorbáčiček!\" Otecko si sadol, vzal Chrobáčička na kolená: \"Oj ty môj Chrobáčiček!\" Lienka stála vo dverách chalúpky radostne sa smiala.
Dlho to netrvalo - a Chrobáčiček pribehol oproti: \"Otecko, máme malinkého Chrobáčulienka. Vidíte, ide vám naproti! \"Otecko ho zdvihol do povetria a Lienka stála vo dverách chalúpky a srdce jej plesalo. Mali sa radi. Otecko svietil, mamička hospodárila a chrobáčiky si hrali pred chalúpkou.
A dlho to netrvalo a oteckovi bežal naproti Chrobáčiček a Chrobáčulienok: \"Otecko, máme Lienočku!\" Išla tiež naproti. \"Och ty moja zlatá Lienočka! Musíme ťa volať Janinka, máš očká a noštek a všetko presne ako Janinka!\"
A dlho to netrvalo a zas mali malé chrobáčiky a lienky. Mali sedem chrobáčikov a tri lienky. Ale Lienočka bola na jednu nôžku chromá. Chrobáčiky ju brali na ramená a pekne ju nosili. Otecko svietil, mamička hospodárila a všetkých desať chrobáčikov behávalo pokope.
Chrobáčikovia sa učili lietať: zo striešky na lúčku a cez lúčku k dubu a zase späť. Lienky sa dívali, ktorý doletí ďalej. Všetci mávali veľký hlad. Malé hrnčeky na varenie mamičke nestačili, musela kúpiť veľké. Lienky jej v kuchyni pomáhali a keď sekala drevo, pomáhali všetci.
Raz videli chrobáčiky na papradí červeného chrobáčika so siedmimi bodkami. \"Vy ste svätojánci. Otecko povedal, že ste dobrí. \"\" A kto si ty? \"\" Lienik a ešte máme Lienočku. Poďte k nám. \"\" Ty máš očká ako otecko! \"Priletel Lienik-otecko a povedal chrobáčikom:\" Pekne doma pozdravujte!\"
Chrobáčiky však zabudli za figy poďakovať. Janinka im dala pre Lienika a Lienočku kúsok medu: \"Zaneste im to, poďakujte a že ich všetci pozdravujeme.\" Chrobáčiky to pekne vybavili. - A bola jeseň. Chrobáčiky sa ešte zišli u Janinky. Doma si všetko nachystali a potom spali a spali a spali.
Bola jar. Chrobáčiky nemali pokoj. Vznášali sa do povetria jeden vyššie ako druhý. Mamička s Janinkou a lienkami leteli nízko a pomaly na vrch a za potok. Potom sa vrátili domov a chrobáčiky leteli ďaleko do šíreho sveta. Otecko uprostred a chrobáčiky okolo neho.
Celú noc krásne svietili a keď kohúti kikiríkali a nebo sa červenalo leteli domov. Však už na nich doma čakali. \"Vítame vás! Akože ste sa mali? \" \"Oj dobre sme sa mali, mamička. Ale máme hlad! \"Navečerali sa a išli si ľahnúť. Sotva si ľahli, už spali a spali.
Janinka odkázala, aby k nej všetci prišli. Dvanásť stoličiek stálo okolo lôžka. Na ňom ležala Janinka a lúčila sa s chrobáčikmi. Všetkým podala ruku a Lienočke s chromou nožičkou odkázala svoju chalúpku. Potom zavrela oči a už ich neotvorila. Pochovali ju do machu pred oknami. Tretí deň tam kvitla sedmokráska s červeným okrajom.
Raz bol v záhrade zhon. \"Elinka má svadbu,\" povedal chrobáčikom zlatohlávok. Videli tam Ferka aj Paľka; boli veľkí. - Prišla zlá zima. Potoky zamrzli do hĺbky a vtáky padali z povetria. Na jar tam pod borievkou kvitlo dvanásť sedmokrások, deväť bielych a tri s červeným okrajom. Však tam kvitnú dodnes.
