y
Aladinova zázračná lampa
Za dávnych čias žil v Číne chudobný krajčír. Volali ho Mustafom. Mal ženu a syna Aladina. Aladin bol veľmi lenivý a neposlušný. Nepáčila sa mu nijaká robota. Bieda a neposlušný syn priviedli krajčíra predčasne do hrobu. Aladin sa však ani po otcovej smrti nepolepšil. Ustavične sa túlal po uliciach a vôbec ho nemrzelo, že ho živí stará, zodratá matka. Jedného dňa prišiel do mesta, v ktorom býval Aladin, akýsi čudný cudzinec. Prišiel k Aladinovi, ktorý sa ihral s menšími chlapcami na ulici, a povedal mu, že je jeho strýko. Hovoril, že už dávnejšie odišiel do sveta a teraz, keď sa po dlhých rokoch vrátil do rodnej krajiny, vraj sa dozvedel smutnú zvesť o smrti svojho brata Mustafu. Čudný muž, známy africký čarodejník, dal Aladinovi peniaze a požiadal ho, aby ich odovzdal matke. Odkázal jej tiež, že ju večer navštívi.
Večer čarodejník naozaj navštívil Aladinovu matku a nacigánil jej, že dlhé roky blúdil po svete. Hovoril, že mu je veľmi ľúto, že jeho milovaný brat Mustafa predčasne umrel. Aladinova matka z rozprávania nebohého muža vedela, že naozaj mal akéhosi brata, ktorý už pred rokmi odišiel do sveta. Preto čarodejníkovým klamstvám uverila. Potom sa požalovala čarodejníkovi, že Aladin je veľmi neposlušný, lenivý a že sa mu nepáči nijaké remeslo.
Čarodejník sa na Aladina blahovoľne usmial a ako dobrý strýko sa ho spýtal, či by sa nechcel učiť za obchodníka. On vraj by mu k tomu dopomohol. Aladin prisvedčil. Povedal, že by bol veľmi rád, keby sa mohol stať obchodníkom.
Na druhý deň kúpil dobrý strýko - čarodejník Aladinovi parádne šaty. Povodil ho po meste, zaviedol ho k mnohým bohatým obchodníkom a nazreli aj do sultánovho paláca.
A tak sa Aladin vybral s čarodejníkom do sveta. Čarodejník prisľúbil jeho starej matke, že ho vyučí za obchodníka. A hoci Aladin nebol najlepším synom, jeho úbohá matka ťažko sa s ním lúčila.
Bola to veľmi dlhá cesta. Aladinovi sa už zdalo, že nemá konca. Veľmi ho boleli nohy, a preto si chcel odpočinúť. Čarodejník však o odpočinku nechcel ani počuť.
Po dlhom putování došli k vysokému vrchu. - Sme na mieste, - povedal čarodejník a vysvetlil Aladinovi, že pomocou čarovnej obrúčky môže získať rozprávkové poklady. Poklady sú ukryté v podzemí. Stačí iba to, aby sa Aladin obrúčkou dotkol skaly a cesta do podzemia sa mu otvorí. Čarodejník bol veľmi skromný. Z pokladov nechcel nič. Chcel iba tú starú lampu, ktorá je uložená na slepom obloku podzemného paláca. Čarodejník potom nastokol Aladinovi na prst zázračný prsteň, o ktorom hovoril, že ho bude chrániť od všetkého zlého a že mu v núdzi pomôže.
V rozprávkovej podzemnej krajine boli krásne záhrady, na ktorých namiesto ovocia boli samé drahokamy. Bohatstvo tam bolo na každom kroku. Aladin si nabral drahokamov plné vrecká, napchal si ich aj za košeľu, a keď našiel starú lampu, o ktorej mu rozprával čarodejník, pobral sa von.
- Podaj mi tú lampu, - skríkol na Aladina čarodejník, keď ho uvidel vychádzať z podzemia. Aladin mu ju hneď nepodal. Nechcel porozsýpať drahokamy, ktorými bol celkom obložený. Okrem toho sa bál, že čarodejník, o ktorom už pred vchodom do podzemia prestal veriť, že je jeho strýko, po schmatnutí lampy ho zavrie do podzemia. Aladinova neochota čarodejníka hrozne nazlostila. Zašomral preto čarovné slová a skala sa pred Aladinom opäť zaverla.
Márne Aladin s plačom prosil čarodejník, aby mu otvoril. Čarodejník ho vôbec nepočúval. Odišiel späť ta, kde jeho čarodejnícke remeslo najlepšie prekvitalo, do Afriky. Aladin blúdil v podzemí tri dni. Potratil všetky drahokamy, mal už iba starú lampu, pre ktorú ho čarodejník zavrel do podzemia. Na tretí deň sa náhodou dotkol prsteňa, ktorý mu dal čarodejník. Po šuchnutí sa pred ním zjavil veľký duch, ktorý bol sluhom čarovného prsteňa. Spýtal sa Aladina, čo si želá. Aladin mu s veľkým strachom povedal, že by bol rád, keby sa mohol dostať von. Sotva vyslovil svoje želanie, skala sa otvorila a Aladin sa v okamihu ocitol pred kopcom. Duch zmizol a skala sa za Aladinom opäť zavrela. Aladin dlho nerozmýšľal, ktorým smerom sa má pobrať, ponáhľal sa domov k matke.
Ach, ako sa zlostila stará žena, keď sa dozvedela, že ju odporný africký čarodejník oklamal aj ju, aj jej syna! Bola však rada, že sa Aladin vrátil a že je zdravý. V ich malom domčeku zasa vládla bieda ako predtým. Jedného dňa ponúkol Aladin matke starú lampu, ktorú doniesol z podzemia, a poprosil ju, aby mu lampu predala. Dostane za ňu trošku peňazí, ktoré ich aspoň načas zachránia od hladu. Aladinova matka vzala lampu a chcela ju pekne očistiť, aby za ňu viac utržila. Sotva sa jej však dotkla, zjavil sa pred nimi veľký duch, ktorý bol sluhom lampy. Nebola to obyčajná lampa, ale čarovná. Duch sa spýtal, čo si želajú, a Aladin mu ihneď prikázal, aby im doniesol jedlá a nápoje.
Duch zmizol a čoskoro sa zjavil s veľkým množstvom vybraných jedál a nápojov.
Od tých čias nežil Aladin so svojou starou matkou najhoršie. Predával prekupníkovi strieborné taniere, ktoré im zostali po skvelej večeri. Za utŕžené peniaze kupoval chlieb a iné potraviny. Po čase, keď sa im taniere minuli, požiadal Aladin ducha, sluhu čarovnej lampy, aby im zasa pomohol. Duch jeho želania vždy splnil. Tak prežil Aladin niekoľko rokov. Vyrástol a zosilnel. Stal se z neho pekný mládenec.
Jedného dňa vydal sultán nariadenie, aby v čase kúpania jeho dcéry zostali včetci občania doma. Sultánov rozkaz poslúchli všetci občania okrem Aladina, ktorý šiel pozrieť na princeznú. Princezná sa mu veľmi zapáčila.
Od tých čias bol Aladin veľmi smutný a stále myslel na princeznú. Zdôveril sa s tým aj matke a poprosil ju, aby oznámila sultánovi, že by si chcel vziať za ženu jeho dcéru. Po veľkom prosení sa dala stará žena nahovoriť a s veľkým strachom sa pobrala k sultánovi. Nešla však s prázdnymi rukami. V batôžku niesla dary, drahokamy, ktoré im doniesol duch, sluha čarovnej lampy.
Sultán bol celkom ohromený množstvom nádherných drahokamov. Avšak Aladinova prosba ho ohromil ešte väčšmi. Poradil sa o nej s veľkovezírom. Veľkovezír mu po dlhšom dumaní poradil, aby odkázal Aladinovi, že má na jeho rozhodnutie čakať tri mesiace. Za ten čas chcel veľkovezír sám nazhŕňať veľké množstvo drahokamov, aby mohol ich podarovať sultánovi a požiadať ho, aby sa princezná vydala za jeho syna.
Sultán však nesplnil sľub, ktorý dal Aladinovi. Prisľúbil veľkovezírovi, že dá svoju dcéru jeho synovi.Chystali sa veľké svadobné slávnosti, o ktorých sa dopočul aj Aladin. Ale nezúfal. Vedel, že duch, sluha čarovnej lampy mu pomôže prekaziť svadbu veľkovezírovho syna a princeznej. Počas svadobných osláv, ktoré trvali niekoľko dní, duch odnášal v noci za spánku z paláca princeznú a s ňou aj veľkovezírovho syna, ktorého na noc zamykal v pivnici. O tajomných únoscoch princeznej sa však dozvedel po niekoľkých dňoch sultán. Videl v nich nesúhlas bohov so sobášom jeho dcéry a preto dal príkaz, aby sa hostia rozišli a oznámil veľkovezírovi, že princezná sa nemôže stať ženou jeho syna.
Po troch mesiacovch vypravil Aladin znova matku k sultánovi. Išla mu pripomenúť sľub. Sultán sa zasa poradil s veľkovezírom a povedal starej žene, že svoju dcéru dá Aladinovi len vtedy, keď mu pošle veľké množstvo zlata a drahokamov. Dary má mu doniesť štyridsať bielych a štyridsať čiernych otrokov. Sultán bol presvedčený, že Aladin požiadavku nesplní a zo sobáša nebude nič. No Aladin za pomoci veľkého ducha, sluhu čarovnej lampy, splnil sultánovo želanie.
A tak aj proti veľkovezírovým nástrahám si Aladin vzal sultánovu dcéru za manželku. Duch lampy mu proti sultánovmu palácu vyčaril krásny, rozprávkový palác. Veľkovezír však stále nahováral sultánovi, že Aladin je čarodejník. Len čarodejník vraj môže zo dňa na deň postaviť taký rozprávkový palác. Sultán však na jeho reči nič nedal. Bol rád, že sa jeho dcéra šťastne vydala.
Po niekoľkých rokoch sa africký čarodejník pomocou svojich diabolských nástrojov dozvedel, že Aladin má čarovnú lampu. Dozvedel sa aj to, že je veľmi bohatý a vzal si sultánovu dcéru za ženu. Preto vyčkal na príhodnú chvíľu, keď Aladin bol na poľovačke, a v prestrojení za podomového obchodníka priletel k palácu. Vykrikoval tam, že vymieňa nové lampy za staré. Aladinova manželka začula jeho krik a pomyslela si, že je pochabý. Veď kto to kedy počul, že by niekto dal novú vec za starú. Poobzerala sa po paláci a konečne našla starú lampu, o ktorej nevedela, že má čarovnú moc. Lampu dala čarodejníkovi, ktorý jej s úsmevom podal peknú novučičkú lampu.
Čarodejník potom odhodil košík s novými lampami a odbehol za mesto. Tam pošúchal čarovnú lampu a keď sa zjavil jej služobník, obrovský duch, prikázal mu, aby Aladinov palác odniesol ihneď do Afriky.
Keď sa na druhý deň ráno, sultán chcel pokochať pohľadom na rozprávkový palác, v ktorom bývala jeho dcéra, od úžasu takmer skamenel. Palác zmizol! Veľkovezír iba na to čakal. - Palác bol dielom čarodejníka - hovoril, - ako rýchle bol postavený, tak rýchle aj zmizol. Ale s ním zmizla aj tvoja dcéra, sultán! Keď sa Aladin vrátil z poľovačky, sultán si ho dal predvolať a oznámil mu, že ho dá popraviť. Pred vykonaním popravy zachránil Aladina ľud, ktorý ho mal veľmi rád. Tak búrlivo žiadal pre Aladina milosť, že sultán musel zmeniť svoje rozhodnutie. Prehlásil, že Aladinovi daruje život pod podmienkou, že do štyridsiatich dní dovedie späť princeznú.
Aladin sa od zúfalstva chcel zmárniť. Po poslednej modlitbe sa však náhodou dotkol čarovného prsteňa, ktorý mu pred vchodom do podzemia daroval čarodejník. V okamihu stál pred ním obrovský duch, služobník čarovného prsteňa. Aladin mu prikázal, aby ho odniesol k jeho palácu. Duch jeho rozkaz ihneď vykonal.
Do rána prespal Aladin pod stromom neďaleko paláca. Ráno sa šiel prejsť po okolí. Tak sa princezná od jednej zo svojich otrokýň dozvedela, že Aladin je blízko paláca. Zbehla ihneď k nemu a tajným vchodom ho voviedla dnu. Po veľkej radosti z opätovného stretnutia urobili plán, pomocou ktorého sa mal Aladin opäť zmocniť svojej čarovnej lampy. Princezná opila čarodejníka omamným vínom, od ktorého ihneď zaspal. Potom mu vzala lampu, ktorú ustavične nosil pod šatami.
S lampu prešiel do Aladinových služieb aj obrovský duch, ktorý hneď splnil jeho želanie a palác odniesol späť do Číny.
Sultán nechcel veriť vlastným očiam, keď uvidel Aladinov palác na pôvodnom mieste. Ozlomkrky utekal k dcére a keď sa presvedčil, že sa jej nič nestalo, jeho radosť nemala konca-kraja. A zlého čarodejníka stihol potom spravodlivý trest.
Koniec.
