Malé vtáčatká z hniezda naťahovali svoje hladné kŕčiky, čakajúc na potravu od svojich rodičov. Vystrašený vtáčik krúžil nad svojim hniezdom, akoby prosil nezbedníkov, aby dali pokoj jeho deťom.
Ani zvieratká nemali pokoj od malých nezbedníkov. Keď zbadali v parku psíka, alebo mačičku, už ich aj prenasledovali.
„Pokropím trocha nezbedníkov“, povedalo slniečko a prikázalo mráčkom, aby vypustili trochu dažďa na zem. Dážď deti rozohnal, no o malú chvíľu boli zase pohromade.
Na nezbedníkov bol hrozný pohľad. Od hlavy až po päty boli zablatení. Usmiate tváre prezrádzali, že ani toto upozornenie slniečka vážne neberú.
Slniečko využilo príležitosť, keď boli nezbedníci pohromade a vážnym hlasom k nim prehovorilo: „Nemôžem sa viacej dívať na darebáctva, ktoré vystrájate. Odídem. Vrátim sa až sa polepšíte!“
„Môžeš odísť, aj tak mám pre teba pehy na nose“, zlostne hovorí jeden z nezbedníkov a dodáva: „Svetlo nám bude dávať mesiačik a hviezdy, ty svietiš aj tak iba cez deň.“
Malá Marienka bolo slušné dievča. Videla a počula všetko, čo hovorilo slniečko a ako sa zachovali nezbedníci. Pristúpila k nezbedníkom a pustila sa do nich: „Že sa nehanbíte, takto sa správať voči nášmu dobrému slniečku.“ Marienku však nikto z nezbedníkov nebral na vedomie.
Na druhý deň nezbedníci darmo čakali, že sa ukáže usmiata tvár slniečka. Sychravé počasie vyvolávalo u nich stiesnenú náladu. Nikomu sa akosi nechcelo rozprávať, iba smutno sa pozerali na zachmúrenú oblohu.
Prešlo niekoľko týždňov, no slniečko svoju tvár neukazovalo. Na stromoch a kríkoch parku začalo žltnúť lístie. Kvety odumierali. Studený vietor a dážď deň čo deň bránil nezbedníkom vychádzať von z domovov. Iba z chodby sa pozerali, ako všetko pustne.
Nezbedníci si začali uvedomovať, že ak niečo nepodniknú, aby sa slniečko vrátilo, všetko zahynie. Začali sa medzi sebou škriepiť, kto je vinný, že slniečko odišlo.
Nezbedníci sa dohodli, že pôjdu za Marienkou a požiadajú ju, aby išla za slniečkom a poprosila ho, aby sa vrátilo. Marienka vypočula žiadosť nezbedníkov, dobre všetko uvážila a rozhodla sa, že pôjde za slniečkom. „Pôjdem s tebou,“ ozval sa psík. „I ja pôjdem s vami,“ dodáva mačička.
Marienka, psík a mačička sa vydali ihneď na cestu za slniečkom. Išli, išli až došli do hustého lesa. Tu zrazu z húštiny vyšiel maco medveď. Psík a mačička sa tak vyľakali, že zabudli aj pozdraviť maca medveďa. Iba Marienka sa nezľakla, pekne pozdravila a spýtala sa, kadiaľ vedie cesta k slniečku. Macko medveď všetko vypočul, čo mu Marienka hovorila, niečo zamumlal, asi sa hneval na nezbedníkov, ale ani on nevedel cestu k slniečku. „Choďte touto cestou, a tam na najvyššom strome býva veverička, ona bude vedieť, kde slniečko býva!“
Marienka, psík a mačička sa poďakovali a pobrali sa hľadať veveričku. Ani veverička nevedela, kade vedie cesta k slniečku. Poslala ich na strmé bralo za orlom.
Marienka vyrozprávala orlovi, kde idú a prečo tam idú. Keď orol vypočul Marienku, vzlietol vysoko, vysoko nad bralo a naznačil Marienke, kadiaľ vedie cesta k slniečku. Marienka sa aj za svojich priateľov poďakovala orlovi a pobrali sa ďalej smerom, ktorý im orol naznačil.
„Tu si odpočinieme,“ hovorí Marienka psíkovi a mačičke, pretože videla, že sú veľmi unavení. Rozbalila batôžtek a z neho vybalila dobroty, ktoré vzala so sebou na cestu. Všetkým veľmi chutilo a keď dojedli, schúlili sa k sebe a zaspali.
Ako dlho spali, nikto nevie. Prvý sa zobudil psík, a ten zobudil ostatných a hneď sa aj vydali na ďalšiu cestu.
Išli, išli až došli k obrovskému bralu. V brale bol otvor ako brána a z neho vychádzalo svetlo v podobe lúčov. Marienka, psík a mačička zastali pri otvore, akoby rozmýšľali, či majú ísť ďalej.
Marienka, psík a mačička svojim očiam neverili, čo uvideli, keď prešli cez bránu brala. Všade, kde sa len pozreli, kvitli ruže, na stromoch štebotali vtáky a na oblohe pozerá na nich usmiate, každému dobre známe slniečko.
Marienka všetko slniečku vyrozprávala, čo sa doma prihodilo, ako nezbedníci prišli za ňou, ako dlho išla, kým sa dostala až k nemu a nezabudla dodať, že nezbedníci prisľúbili, ako sa polepšia a už nikdy nebudú robiť nezbedy.
Slniečko odpustilo nezbedníkom a vrátilo sa späť. Všetko znova ožilo. Keď nezbedníci uvideli slniečko ihneď prisľúbili, že už budú dobrí a nikdy nebudú ničiť park, ale ho budú udržiavať v poriadku. Usmiata tvár slniečka prezrádzala, že je spokojné.
y
