y
Perníková chalúpka
V chalúpke na kraji lesa bývali otecko a mamička. Veľa toho nemali. Ale jeden poklad v chalúpke predsa len bol – dve krásne a dobré deti. Staršia dcérka sa volala Marienka a mladšiemu synovi dali meno Janko.
Aj keď boli deti ešte malé, snažili sa rodičom pomáhať.
Raz sa otec vybral do lesa pre drevo. Marienka si vzala džbánik na maliny, Janko hrnček na čučoriedky, a že pôjdu s ním.
V lese bolo krásne. „Nechoďte ďaleko, smiete len tam, kde ešte budete počuť zvuky mojej píly a sekery,“ vyhlásil otec a dal sa do práce.
Deti sa hneď rozbehli po mäkkom machu. V lese bolo toho toľko na pozeranie. Tam sa schovával zajac, tu z vetvy na vetvu preskočila ryšavá veverička. A tých malín a čučoriedok! Och, aké len boli sladké a veľké. A tam sú na rúbanisku ďalšie…
Deti zabudli na oteckove slová. Čoskoro sa vzdialili od rúbaniska, na ktorom otecko sekal drevo.
Zrazu sa slniečko začalo ukladať na spánok. Začalo sa stmievať. Zvieratká sa chystali zaľahnúť do pelechov. Sova svojim hlbokým hu-hu ohlasovala skorý príchod čiernej noci.
Deti sa zľakli. Zašli hlboko do lesa. Vydali sa späť, volali na otecka: „Ocko, otecko, kdeže si?“
Ale márne sa snažili. Otecko ich nepočul, bol ďaleko. Iste deti hľadal. Lenže ľahšie by bolo nájsť ihlu v kôpke sena ako dve malé deti v tmavom lese.
Zrejme Janko a Marienka zablúdili. Spiatočnú cestu na čistinku nie a nie nájsť. Janko začal plakať. „Marienka, ja sa bojím, stratili sme sa.“
„Neboj sa, Janko. Čoskoro vyjde mesiac a posvieti nám na cestu,“ upokojovala ho sestrička.
Marienka mala pravdu. Mesiačik vyšiel a svojím svitom rozjasnil nočnú tmu. Deti uvideli cestičku a vybrali sa po nej.
Išli, potkýnali sa, až došli ku chalúpke. Ale aká to bola chalúpka! Celá, celučká bola z perníka.
Deti sa hneď pustili do ochutnávania. Marienka si uštipla z plôtika a Jankovi zachutil marcipán, ktorým bola ozdobená bránka. Potom si Janko všimol, že perníkové škridle sú poliate čokoládou. Nelenil, pristavil si rebrík a vyliezol na strechu.
Mňam. To bola dobrota.
Jednu perníkovú škridlu odlomil aj pre Marienku. „Marienka, chytaj,“ zavolal Janko a hodil jej dobrotu.
Len čo sa Marienka zahryzla do voňavého perníka, otvorili sa dvere chalúpky a v nej stála ježibaba. „Ej, to sa pozrime, hostia prišli a bez okolkov sa dali do hodovania,“ zašomrala babica.
„Prepáčte, babička, my sme mali hlad,“ ospravedlňovala sa Marienka. Janko zliezol zo strechy, aj on so hanbou začervenal. Vedel, že čo mu nepatrí, bez dovolenia si brať nemá.
Ježibaba sa úlisne usmiala. „Hladné deti ku mne zavítali, no to ma teší. Tak poďte ďalej, deťúrence, nebojte sa, u mňa vám bude dobre.“
Deti sa k ježibabe priblížili o krok. Chmat. Babica ich schmatla. Marienku chytila za sukienku, Janíčka za nohavice a šup s nimi do kozieho chlievika. Zavrela ich na závoru a nepekne sa rozosmiala. „Kozu nemám, ale mám dve deti, tie si vykŕmim a potom ich zjem.“
Ježibaba deťom priniesla perníčky, koláčiky, misu s kašou a rozkázala im, aby jedli.
Deti od strachu nevydali ani hlások. Poslušne vzali do rúk lyžice a začali jesť. Nechutilo im, ale nie, len sa báli ježibabu neposlúchnuť.
Slniečko na nebi vedelo, kde nebohé deti sú. Prezradiť to oteckovi a mamičke ale nemohlo. A tak Janko s Marienkou už niekoľko dní žili v kozom chlieviku.
Jedného dňa ježibaba prikázala Marienke, aby zakúrila v peci.
Potom priniesla veľkú lopatu a skrikla na Janka: „Chlapec, posaď sa na ňu, do pece pôjdeš ako prvý.“
Jankové srdiečko bilo ako na poplach. Začal sa vyhovárať. „Ja ale neviem, ako sa na lopate sedí. Nikto ma to nenaučil.“
Marienka mu prišla na pomoc: „Čo keby ste nám to, babička, predviedla? Potom to určite budeme vedieť.“
Aj keď ježibaba piekla dobré perníky, vtipnej kaše veľa nezjedla, nebola ani príliš bystrá. Povedala deťom, nech teda lopatu dobre držia a nech sa pozorne pozerajú, ako sa na ňu sadá.
Posadila sa na lopatu a radila: „Pekne sa skrčíte, aby ste sa do pece zmestili.“
„Nie, Janko, ale ty pôjdeš do pece ako prvá,“ vykríkla Marienka.
Janko s Marienkou strčili ježibabu do pece. Janko za ňou zabuchol dvierka. „Tak, a máš to, babička, už nám neublížiš.“
Deti sa chytili za ruky a utekali preč. Bežali po cestičke, bežali po machu. Prebehli hlboký les, až dobehli na čistinku, kde sa s oteckom videli naposledy. Odtiaľto cestu domov už dobre poznali.
Doma otecko s mamičkou za nimi veľmi smútili.
Aká bola ich radosť, keď sa Janko s Marienkou náhle objavili na prahu chalúpky. Ani vypovedať sa to nedá.
Všetci sa objímali, radovali, že sa spolu zase zišli.
A babica z perníkovej chalúpky? Nepýtajte sa, deti. To viete, bola zlá a zle sa aj dopadla.
