„Vidím, že poctivo a svedomité pracuješ! Povedz mi, akú plácu máš za túto ťažkú robotu?\" „Tri groše za deň!“ odpovedal cestár kráľovi. „Ako môžeš na tých troch grošoch vyžiť, to je neuveriteľné?“ krúti hlavou kráľ.
„Keby len vyžiť, ale ja z tých troch grošov prvý vraciam chorému starému otcovi, ktorý ma vychoval, druhý požičiavam synovi, ktorý mi vráti až budem starý ja a len na tom treťom žijem,“ prehovorí cestár.
Cestárov výklad kráľa potešil a rozpovedal mu o svojich dvanástich mudrcoch, ktorí čím majú väčší plat, tým väčšmi sa ponosujú, že nemajú z čoho žiť. Odmenil cestára a vravel, že nesmie nikomu o tom rozprávať pokiaľ neuvidí kráľov obraz.
Keď kráľ prišiel na hrad dal si zavolať mudrcov a rozpovedal im o cestárovi. Ak neuhádnu ako cestár delí svoje tri groše, že ich vyhodí z paláca, aby viac chlieb zadarmo nejedli.
Keď sa chudobný cestár z roboty vrátil domov, vybral z vrecka zlaté dukáty a dal ich na stôl. Žena od prekvapenia div neonemela. Muž jej všetko vyrozprával. Potom zavládla dobrá pohoda pod šindľovou strechou cestárovej drevenice.
V izbe mudrcov bolo veľmi rušno. Na riešenie kráľovej hádanky padlo toľko návrhov, ako maku v makovici. Nakoniec len-len že sa nepobili. No s rozumom prostého človeka darmo špekulovali. Nikto to nevedel vysvetliť, a tak prešiel jeden deň.
Na druhý deň sa všetko opakovalo tak, ako v predchádzajúci deň. Darmo čo si mudrci mozgy trápili, žiadne východisko nenašli. Keď sa začalo stmievať, mladá komorná zavolala jedného z mudrcov a na chodbe mu prezradila, kde nájdu cestára, nech sa jeho spýtajú.
Všetci mudrci sa hneď schystali na cestu. Bežali do domčeka, kde býval cestár a chceli, aby im prezradil ako rozdeľuje svoje tri groše. Ale cestár mlčal, aj keď ho chceli zmlátiť, aj keď ho chceli podplatiť, lebo dal kráľovi sľub, že nič nepovie pokiaľ neuvidí kráľov obraz.
Starší mudrc si prisadol k cestárovi. Na stôl pred neho z mešca sype groše a vyčíta mu: „Vy nemáte čo stratiť, veď aj bez kráľovej milosti máte z čoho žiť! Môžete nám preto povedať, ako je to s tými grošmi?“
Cestár vysvetľuje mudrcom, že im nič neprezradí, pretože je viazaný sľubom a keby sľub mal porušiť, tak by musel najskôr vidieť obraz kráľa.
Starý mudrc vysypal z ďalšieho mešca groše na stôl, aby len prezradil veľké tajomstvo. Cestárovi bolo ľúto starého mudrca, preto povedal: „Keď už ani v tomto prípade neviete poradiť, tak z tej múky chleba nenapečieme!“
Cestár strčil ruku do vrecka a vytiahol zlatý dukát. „Vidíte, tu je kráľov obraz, sám mi ho daroval. Nemám sa čo obávať, že by som kráľov rozkaz poruší i. tak vám môžem prezradiť, čo žiadate!“
Na tretí deň bol starý kráľ úplne rozčarovaný, lebo pomazané hlavy mudrcov boli hrdo vztýčené a ich pichľavé oči drzo a víťazoslávne sledovali kráľovu rozpačitosť.
Kráľ vedel, kto porušil sľub, a preto pozval na hrad cestára, aby ho po zásluhe potrestal. „Povedz mi, ako je to možné, že si porušil sľub daný kráľovi?“ prísnym hlasom sa pýta kráľ cestára. Cestár všetko vyrozpráva, ako za nim prišli mudrci, ako ho podplácali.
„Neprevinil som sa, jasnosť, mlčal som ako hrob, kým som nevidel váš obraz. Tu ho mám, sami ste mi ho darovali!“ vytiahol zlatý dukát a ukázal kráľovi jeho portrét. Kráľ sa usmial nad chytrosťou cestára. „Vidím, že máš viacej rozumu ako moji mudrci. Budeš v rade mudrcov zasadať.\"
Potom sa kráľ obrátil k nespokojným mudrcom a prísnym hlasom vyhlásil: „Pamätajte si, len statočná a poctivá práca je matkou múdrosti. Tých, ktorí využívali moju dobrotu a ma podvádzali, okamžite prepúšťam.
Potom smutný sprievod mudrcov putoval krajom do neznáma, hľadať svoje šťastie.
Chudobný cestár kráľovým mudrcom vyrozprával všetko o poctivej a statočnej práci, ktorá je základom šťastného života všetkých ľudí.
Od chvíle, čo kráľov posol prišiel pre cestára, aby sa dostavil na hrad, v malej drevenici zavládol smútok a plač. Žena so slzami v očiach upierala zrak k ceste, po ktorej odišiel jej muž.
Smútok a žiaľ vystriedali radosť a smiech, keď sa cestár vrátil späť a vyrozprával, ako pochodil u kráľa — v starej drevenici zavládla šťastná pohoda.
y
