y
Dupi v Afrike
Hav! Hav! Milé detičky, dnes vám porozprávam, čo som všetko zažil na ďalekej ceste. Predstavte si, bol som až v Afrike. Kde to je, pýtate sa? No, veľmi — veľmi ďaleko, až za morom. Slnko tam svieti oveľa horúcejšie, sú tam iné stromy aj zvieratá než u nás. Veď sa s nimi zoznámite na ďalších obrázkoch. Poďte so mnou prežívať znova všetky príhody, ktoré som zažil na svojej africkej ceste.
Pri svojom putovaní prišiel som až k moru — širočiznej vode, cez ktorú som sa neodvážil, hoci plávať viem. Ako tak chodím po morskom brehu, odrazu vidím ležať v piesku veľké zviera. Ležalo na chrbte, bezmocne kývalo nôžkami a nariekalo. Celé telo malo v akomsi pancieri, len nohy, hlava a chvostík trčali von. Bola to korytnačka, ktorú morská vlna vyhodila na breh, a nemohla sa sama obrátiť. Všetkou silou som sa oprel o pancier a podarilo sa mi ju postaviť na nohy. Korytnačka sa mi so slzami v očiach poďakovala, lebo som jej zachránil život. Povedala, že sa volá Klotilda a že sa chystá cez more do Afriky. Ak vraj chcem, vezme ma so sebou.
Sadol som Klotilde na chrbát a vydali sme sa cez šíre more. Zažili sme pri plavbe pekný čas aj búrky, keď som sa musel pevno držať, aby ma vlny nezmietli do mora. Po ceste nás sprevádzali čajky a kde-tu sme zazreli aj rybku. Až jedného dňa sme priplávali k brehom Afriky. Z piesku tam trčali akési metly. To som ešte nevedel, že sú to stromy a volajú sa palmy.
Pretože som sa chcel vydať na cestu po Afrike, s korytnačkou Klotildou som sa rozlúčil. Sľúbila mi, že ma počká, aby ma znova previezla späť cez more. Unavený dlhou cestou, ľahol som si pod jednu palmu a zaspal som. Zrazu báác! Čosi ma silno udrelo do hlavy.
Vyskočil som na rovné nohy. Ležala mi pri nich chlpatá guľa, tvrdá ani kameň. Aha! Kokosový orech! Pretože rastú na palmách, myslel som, že mi spadol na hlavu z tej, pod ktorou som ležal. Keď som sa však poobzeral, čo nevidím: na vrcholci susednej palmy sedí opička a posmieva sa mi. Zabrechal som zlostne: „Tak to si mi ty hodila orech na hlavu? Čo sú to za spôsoby! Takto vítajú hostí v Afrike? Ak máš odvahu, zíď dolu a dáme si boxový zápas!“
Opička moje vyzvanie prijala a zbehla dolu. To vám bol boj! Ona bila rukami hava nehlava, pretože nevedela správne boxovať. Ja som odrážal údery a bil som ju rovno do nosa. Hneď ho mala čapatejší než predtým. Keď videla, že so mnou nie sú nijaké žarty, prosila ma o prepáčenie a tak sme sa pomerili. Predstavila sa mi: „Ja sa volám Puk a najradšej mám oriešky a datle. Ľúbiš ich aj ty?“ Ponúkla ma a z chuti som si zajedol. Potom sme sa ako kamaráti rozlúčili a vydal som sa na ďalšiu cestu.
Onedlho som sa vliekol horúcim pieskom púšte. Slnko ukrutánsky hrialo, keď zrazu vidím, ako sa na mňa spúšťa obrovský vták — sup. Ledva som stačil skočiť medzi pichľavé kaktusy, aby sa sup ku mne nemohol dostať. Neostávalo mu nič iné, než odletieť a hľadať si inú korisť.
Slnko hrozne pálilo a pot sa mi len tak lial z čela. Sadol som si na okrúhlu bielu skalu. Avšak dlho som na nej nesedel. Začala podo mnou pukať a čosi ma uštiplo do zadočku.
Vyskočil som a od prekvapenia som si hneď aj sadol. Predstavte si, deti, to nebola skala, ale pštrosie vajce! Práve sa z neho vykľul malý pštros. Pretože vajce bolo poriadne veľké, aj pštrosiatko bolo väčšie než ja. V diaľke sa zjavila pštrosia mama, a preto som sa radšej pobral ďalej.
V púšti by som bol hádam zahynul smädom, pretože tam bol len samý piesok, a vody nikde. Zachránila ma ťava, ktorá ma odniesla na hrbe ta, kde sa púšť končila a kde pri vode rástli stromy a rastliny. Ako mi tá vodička chutila! Aj ťava sa napila, aby mohla ďalšie dni vydržať v púšti bez vody. Poďakoval som jej a pretože sa zmrákalo, hľadal som si miesto, kde by som prenocoval. Našiel som ho medzi dvoma skalami, neďaleko vody, kde sa začínal les — džungľa.
Verte, či neverte, oka som celú noc nezažmúril. Zo všetkých strán ozýval sa škrekot, rev a všakové neznáme zvuky. Z tmy svietili strašidelné oči, vo vzduchu sa mihali obrovské tiene netopierov. Nevedel som, že dravce vychádzajú v noci na lov a najviac zveri sa zhromažďuje okolo vody, kde si chod} uhasiť smäd. Mal som šťastie, že ma ani jeden dravec nevysliedil. Viete si, detičky, predstaviť, čo strachu som za tú noc vytrpel.
Ráno som sa rozbehol k vode, že preplávam cez rieku a hneď sa aj okúpem. V poslednej chvíli som zabrzdil všetkými štyrmi nôžkami, lebo som takmer vbehol do obrovskej papule krokodíla. Rýchle som ušiel z brehu, lebo nerád by som skončil medzi tými strašnými zubáľmi.
Do vody som sa bál, ale našlo sa dobré zviera — hroch, ktorý je vo vode ako doma, viac než na suchu. Previezol ma na svojom širokom chrbte na druhý breh rieky.
Pri svojom putovaní som sa dostal k veľkému jazeru, ktorého brehy sa beleli množstvom vodného vtáctva. Pelikán ma ponúkol rybkou, za čo som sa mu poďakoval s tým, že psíkovia ako ja zjedia síce všetko, ale surová rybacina im neveľmi chutí pre tie kostičky. „Tak — tak — tak — tak“ zaklepol zobákom neďaleko stojací plameniak.
Na ďalšej ceste naďabil som na podivné zviera. Trčali z neho na všetky strany dlhé farebné ostne. Pretože u nás doma som raz zle obišiel s ježom, keď som ho chcel pohladkať, len na ďialku som sa zvieratku slušne predstavil a opýtal som sa ho, ako sa volá. „Dikobraz“, odpovedalo mi a s pozdravom sa pobralo ďalej.
Pri ďalšej púti Afrikou som prišiel do kraja, kde rástla suchá tráva a iba kde-tu strom. Nuž toto je teda tá africká step, pomyslel som si. Na jednom strome som videl visieť obrovské stočené lano. Chcel som si ho pozrieť z blízka, keď sa lano odrazu pohlo a otvorila sa na mňa papuľa obrovského hada. So sykotom vyceril na mňa dva páry zubov, medzi ktorými sa len tak mihal na konci rozdvojený tenký dlhý jazyk. Od ľaku som odskočil rovno na bodliaky kaktusu. A to ma hádam zachránilo, lebo som sa bolesťou spamätal a unikol tak uhrančivému pohľadu, pod ktorým zvieratá zmeravejú a nemôžu ujsť. Bolesť ma prebrala z veľkého ľaku a tak som utekal, čo mi sily stačili.
Prišiel som na úpätie hôr, kde som stretol čudného koníka. Spýtal som sa ho: „A to máš takú prúhovanú pyžamu?“ „Ja nie som koník a tie pruhy mám od narodenia na srsti. Som predsa zebra!“ Poprosil som o prepáčenie za svoju nevedomosť a vydal som sa na ďalšiu cestu.
Že všetky africké zvieratá nie sú mierumilovné a priateľské, presvedčil som sa vzápätí. Ako si tak kráčam, odrazu sa predo mnou rozhrnula vysoká tráva a zlostne na mňa zagánili očká nosorožca. Nechcel som skončiť na jeho rohu, ktorý hrozivo trčal nad papuľou a rýchle som sa snažil ukryť.
Najvyšší čas! Šťastie, že som skočil za hrubý strom. Nosorožec ho v zúrivosti nezbadal a bum! V plnom behu narazil naň rohom, až to zaprašťalo. „Dobre ti tak, keď si taký zlomyseľný“. Nečakal som ďalej a rýchle som utekal preč.
Čudujete sa, deti, na akej som to rozhľadni? Teta žirafa mi dovolila vyliezť po jej dlhom krku. Potrebuje ho, aby sa mohla živiť lístím z korún vysokých stromov. Horšie sa jej však pri takých dlhých predných nohách obhrýza tráva zo zeme. Neďaleko žirafie mláďa muselo roztiahnuť nôžky, aby dosiahlo na zem. Zo svojej rozhľadne som sa poobzeral do diaľky, kade mám ísť ďalej.
„Som stratený! Obrovský lev ma už dobieha! Beda mi, keď sa dostanem do jeho pazúrov a skončím v tlame so zubáľmi! Rýchle do húštiny!“
Už som nevládal bežať a lúčil som sa so svetom, keď odrazu zaprašťali konáre a zatrúbil mocný hlas: „Stoj, lev! Zvieratá fa síce volajú kráľom púšte, lebo si krvilačný a hrozný, ale ja, slon Bimbo, som zviera najväčšie a najsilnejšie a mňa nepremôžeš. Rozkazujem ti, aby si nechal toho psíka na pokoji, je mojím hosťom!“ Lev zlostne zavrčal a odplazil sa preč.
Slonovi Bimbovi som sa poďakoval za záchranu života a vyrozprával som mu svoje príhody. Pretože sa pomaly chýlil čas návratu, Bimbo ma chytil dlhým chobotom a vysadil si ma na chrbát. Sľúbil mi, že ma na kuse spiatočnej cesty odvezie. Pridal sa k nám aj papagáj Ara, ktorý vedel obstojne rozprávať aj ľudskou rečou. Vyrozprával mi cestou, že africké zvieratá zažili zlé časy, lebo veľa ich bieli lovci vystrieľali, aj pochytali živé pre zoologické záhrady a cirkusy. Mnohé zvieratá sú už na vyhynutie a musia sa chrániť. Keď som mu ja zas opísal, aký je život U nás, rozhodol sa, že pôjde so mnou.
Na brehu, ako sme sa dohovorili, stretli sme sa s korytnačkou Klotildou. To bolo vítania! Musel som jej vyrozprávať všetky svoje príhody a dobrodružstvá, ktoré vy už poznáte, lebo ste ich zažili teraz sa mnou. Nasadli sme potom aj s papagájom Aróm na Klotildin chrbát a preplavili sme sa šťastlivo späť cez more.
A tak sme opäť doma, lebo všade dobre, ale doma najlepšie. Lúčime sa s vami, deti, Ara aj ja, Dupi, dvojhlasným DO VIDENIA !!!
