Ryšavé voly ťahali fúru slamy. Naši cestovatelia pobehli za rebrinákom a vyškriabali sa po visiacej slame na pavúz, dlhú žrď, ktorou je slama prireťazená, aby sa nerozsýpala. Sedla tíško na slame. Gusto hľadí na Janka, no zrazu sa rozosmeje: „Bradu máš červenú. Ako paradajka!“ „A ty máš belasý nos. Ako slivka!“ Deti, nože uhádnite, prečo mal Guľka slivkový nos a Jamka paradajkovú bradu? Guľka a Jamka nemuseli dlho rozmýšľať. Sedeli na trasľavej slame a tá im pripomínala kolembavého šarkana z plagátu, ktorý ich niesol vzduchom, nuž a vtedy sa tak tuho objímali vo veľkom strachu, že si bradu i nos zafarbili od neuschnutých ešte písmen G.G. a J.J. Ale už museli zoskočiť zo slamy! Lebo voly, furman aj fúra sa blížili k akejsi dedine. Z komínov sa dymilo, zo dvorov štekali psiská. Nie, nechceli vliezť voslep do cudzieho sveta!
Ej, ej, veľká šťastie! Práve keď sa spustili na zem a chceli vybehnúť spoza fúry, prebrnklo osobné auto a len- len, že ich neprešlo! „Beží ako vietor,“ povedal Gusto. No Janko si vzdychol a odpovedal: „Bežalo ... ako hrobár! Už-už mohlo byť po nás. Ale Gusto zočil pri kilometrovníku mastný papier, a keďže bol veľmi hladný, rozbalil ho; boli tam kosti zo šunky a chlebová kôrky. Sadli si na kraj cesty a jedli, jedli, až im potom ťažké brušká podlamovali ustaté nôžky v ďalšom putovaní.
Zle spali v prvú noc — bez otca plagáta, bez mamy ulice. Nocovali pod mostom. Hrmelo im čosi nad hlávkami, akoby búrka. Nebola to búrka, ani blýskavica, veď na oblohe žiarili hviezdičky. To hrmotali a prašťali brvná, keď po drevenom moste prebehovali autá, motocykle, autobusy. Vyšli spod mosta skrehnutí, od chladu, od hladu. Janko si sadol na drevenú hradu, lakte na kolená, dlane na ustarostenej hlave: „Jajaj, ako bude vo svete, ako?“ Gusto sa chichotal ako zurčiaci potok pod mostom. Nikdy nebolo vraj tak zle, aby nemohlo byť horšie! Umyli sa v potoku. Gusto si odbelasil nos a Janko odčervenil bradu. A už potom na zaprášenej ceste si Gusto pospevoval do kroku: „Veselá myseľ pol zdravia, starí aj mladí tak vravia. Smutné myšlienky - chorým ťa spravia.“
Išli cestou - necestou. Najradšej by mali krídla, lebo hľa, krůčky sú drobné a svet je velikánsky! „Sú moje zvedavé myšlienky väčšie ako celý svet?“ mudroval Gusto. Nad svetom je obloha, nad myšlienkami je ľudské čelo, ale hádam do rozumnej hlavy sa vmestia myšlienky o živote, o svete ... „Ja chcem jesť,“ vzdychol Janko. „Poďme si raňajky pýtať od ľudí,“ radil Gusto. Nie, nešli. Ľudia by ich možno zavreli do klietky: ako podozrivých vtáčkov. Aj Gusto bol veľmi hladný, nuž teda vymýšľal aspoň žartovné vety: Keď už máme zuby, treba nám aj do huby no nechceme prísť do záhuby ...
Janko skríkol a ukazoval na roľu: „Oráč! Kone! Voz!“ Rozbehli sa k opustenému vozu. Oráč kráčal za pluhom na horný koniec role. Naši hladoši vyliezli po zablatenom kolese do voza. Boli tam dve kapsy s ovsom, dva koberčeky na konské chrbáty, gazdov kabát, z vrecka trčala fajka ... „Čože, oráč vari nič nejedáva? Poďme chytro preč,“ šeptal, dychčal Janko. Ale Gusto posmeľoval Janka i seba: „Hľadajme, nájdime, potom odídeme!“ A čo nevykonal? Z voza skočil na oje; plazil sa hore ním, lebo na konci zočil zavesený biely batôžtek. Srdce mu bilo, zuby, nohy sa mu triasli, ale sa osmelil vliezť do batôžteka. O chvíľočku vyhadzoval z neho kúsky chleba. Žuvali prechutnú dobrotu; zvyšok si odnášali vo vreckách nohavičiek.
Dobre sa im ležalo na úbočí hôrky. Slnko pripekalo, nuž vraj sa opália na čokoládovo! „Pozor,“ skríkol Janko, lebo sa zľakol tieňa nad hlavami. Jastrab kreslil kolesá, kolieska; ej, ej, nepekná vec by sa bola stala: koniec života drobných cestovateľov! Zahynuli by ako veľké žaby — v žalúdku dravca, ktorý zje všetko, čo len jeho nezje. Nuž ale darmo, darmo jastrab hľadal korisť v hrbe kamenia, kam chlapci vskočili. „Gustík, pozri už von,“ šeptal skrčený Janko. Ťažko sa im dýchalo v tmavej, vlhkej skrýši. Tak, jastrab sa už vznášal až pri bielom obláčiku ako tmavá bodka. Vrátili sa po kabátiky na predošlé ležovisko. Tak, tak, svet je krásny, ale aj plný rozličných nebezpečenstiev! Večer vošli prenocovať do bútľavého stromu na kraji lesa.
Už je leto. Opálení, otužení chlapci, vlastne už mládenčekovia žijú v horách. Jankovi sa už fúziky tmavejú pod nosom, čierne, a Gustovi akési hrdzavé. Hovorí sa, že vraj hrdzaví ľudia sú horší, nuž ale pri Gustovi ani reči o takom niečom. O jedenie nemajú starosti. Zem je štedré matka voči všetkému tvorstvu, má dosť a dosť všeličoho, len treba hľadať a pracovať. Ľudia sú najpracovitejší. Jedni pracujú na poliach, druhí v továrňach, tretí v baniach, v úradoch, v obchodoch a všelikde ... Horšie je to s našimi tulákmi ... Všade sú doma, nikde nie sú doma! Gusto rozmýšľa, vymýšľa: „Ty, Janko, nuž a či my stále musíme chodiť bosí?“ Gusto i Janko si hladkali nohy: mali doráňané všetky prsty, aj kožu zodratú na pätách. Vyhľadali napokon také kvety, z ktorých si mohli obuť papučky. Gusto nosil žlté a Janko biele. Chodili, behali vo voňavých papučkách.
Žili v jedlo vej hore, v smrekovej hôrke a všade bolo veľa jahôd. Ale ak s jedli po dve, boli najedení, keď po tri, boli už prejedení. Žalúdočky museli mať rozum - za, tučnejúcich jedákov. Prešli bývať sa strmý grúň do dubovej hory. Tam bolo žaluďov a žaluďov! A tak teda vyliezli na dubisko, že si nájdu žalude na mieru svojich nôh, poobúvať sa vraj - ako do bagančí. „Jaj, strašne som sa nastrašil,“ zhíkol Janko medzi konármi. Veverička ho zakmer šibla chvostom po čele. Pozorovali ju ako skáče z konára na konár, ba i zo stromu na strom. „Vidíš, tak by sme mohli aj my skákať,“ závidel Gusto veveričke. Obuli sa do vydlabaných žaluďov a začali zoskakovať z muchotrávok. „Nízko skáčeš, Janko,“ kritizoval Gusto. Aby ukázal príklad, vyšiel na pník a zoskočil. Ale zle pochodil, zošmykol sa chrbtom dolu drapľavým koreňom, až mu krv stekala do nohavíc. Janko ho uložil do machu a chrbátik mu obkladal jahodovými lístkami. A toľko dní, koľko je prstov na ruke, prinášal mu čučoriedky a maliny, kým ho nevyliečil.
Tri dni pršalo a tri noci sa blýskalo. Naši samotári zunovali objedať rozmoknuté maliny, jahody, čučoriedky — a vysedávať v bútľavinách.... Keď sa konečne vyčasilo, Gusto sa rozbehol cez lúčinu za farbistým motýľom a Janko za Gustom, až sa našli pred chalupou v osamelom dvore. Pozerali spoza latkového plota. Na dvore trčala čudná fajka, teda pumpa studne. Pri domových dverách visel kľúč na klinci, pod nim opretá metla ... Predstavte si, ako sa bojko bál, keď sa smelec vyšplhal hore metlou po kľúč. A veru zamknutý dom odomkli a v kuchyni našli hotový obed: bravčové kolienko v kapuste, pol chleba a makové rezance.
Nocovali povyše horárne v bútľavej borovici. Ale opadlo čosi na spáčov - akoby perina. Akési klince ich bodli do rebier a hú-hú ... To veličizná sova zoskočila a zberala sa na nočný lov. Guľka a Jamka nestratili hlavy. Lietali oni už na papierovom šarkanovi, ba takmer aj na jastrabovi - nuž sa smelo zaklieštili sove do stehien. Vyniesla ich, veľmi poľakaná, ponad horu a polia až k dedine. Počuli odbíjať dvanástu hodinu na veži, aj dedinského hlásnika pískať, no sova zakrúžila v tej chvíli nad zemou a vrhla sa na korisť. Čosi zavriesklo ako myš. A sova zasa vzlietla do vzduchu.
Svitalo ... Sova letela za horu, letela k holému vršisku, napokon sadla na starý hrad. Na rozpukanom múre raňajkovala svoju myš. Guľka a Jamka sa prešuchli za kamene, akoby medzi debniská, plné ligotavých pokladov. A potom prvú noc na hrade sa im snívalo o dávnych zbojníkoch ... Aj Guľka a Jamka by teda brali a zbíjali ... Nuž ale ako a kde? Onedlho sa im naskytla príležitosť. Pod hradom deti pásli statok. Batůžteky, napchaté jedivom, si vešiavalo na konáre a potom odbehovali až do póla. Navyhrabúvali zemiakov, vatričky kládli pod hradom a piekli zemiačky. A keď večer zatíchol hrkot kravských zvoncov, naši drobní rytieri usilovne prehrabali v popole, ojoj, našli si dosť a dosť z pečených zemiakov. Po niekoľkých dňoch sa dívali aj celé hodiny na rozvadené pastierčatá, dohadujúce sa: kto vraj im odlomil z chleba, kto ukradol z batôžtekov sušenú hrušku? Guľka a Jamka sa v skrýši chytali za bruchá, zatínali zubami - aby sa nerozosmiali, veď jedine oni boli príčinou škriepok! Napokon sa Guľka a Jamka osmelili aj pokrikovať spoza múrov na deti. Ale to malo za následok, že sa začalo povrávať po dedine, v starom hrade vraj straší čosi už aj za bieleho dňa!
Gusto Guľka, potmehúd, prišiel na znamenitú vec. Prikradol sa krave k vemenu a ťahal z neho mlieko. „Na krv sa mi obracia, keď ho pijem,“ chválieval sa bojkovi Jankovi.“ Napokon sa i Janko osmelil, čierno-biela dojnica s veľkým zvoncom prikrivkala až k nemu. Objal rukami chvost a liezol hore ním; chcel sa prešvihnúť na koleno krave a odtiaľ na vemeno. Slinky sa mu zbiehali už na mliečko, keď v tom krava strmo švihla chvostom. Mal Janíčko šťastie v nešťastí, že spadol do machu. Gusto sa mu smial a smial, no Janko sa nevzdával. Ustriehol kravu, keď si ľahla ustatá do tieňa. A potom sa už napil mlieka, až bol - ako velikánska slza.
Pastierčatá, keďže v tie časy boli deti ešte poverčivé, neprichádzali už - zo strachu pred mátohami v hrade - pod hradné múry. No kravy predsa len za chutnou pašou sa pritúlali a donášali našim rytierom dosť a dosť mlieka. Gusto a Janko prežívali letné dni v pohode a radostiach. Zásoby potravín sa im hromadili v diere, odkiaľ kedysi vypadla tehla. A toľko si naznášali semienok, pieskových orieškov a všeličoho, že museli hľadať nové diery v hradných múroch, aby zásoby mohli ostať uchránené pred myšami a dažďom. Drobní rytieri mali celý veľký hrad v svojej moci.
Jeseň je štedrá na úrodu. Štedrá i na smútok a skúpa na veselosť. Ale nasledovala zima. Guľka a Jamka sa ponevierali po schladnutom hrade. Keď napadol sneh, sedávali v úkryte a lúskali oriešky, aj sušené trnky a šípky, no mráz bolestivo, až na nevydržanie zažieral sa im do polonahých hnátov. Uzimený Janko vyhlásil: „Poddám sa ľuďom! Nech robia so mnou, čo chcú, len keď mi bude teplo!“ Uzimený Gusto mu odporoval: „Ba ešteže čo! Blaznieš ako tá metelica?“ Jedného rána, po najmrazivejšej noci, opustili hrad a domáhali sa závejami k susednej dedine. Večer vošli do prvého dvora. Začuli zdnuka veselú vravu, zrejme pri štedrej večeri. Gusto Guľka, človiečik smelý - zaklopal. No nikto ho nepočul, nuž zaklopal ešte raz, ale ani potom im neprišli otvoriť. Cez kľúčovú dierku, ponad preziabnutých rytierov - na hlávkach mali helmičky z divých gaštanov - trčal žltý lúč svetla od snehu na dvore, akoby podopieral dom, v ktorom sa rodičia veselia s deťmi. „Pozri,“ skríkol Janko, „pozri!“ Ukazoval na oblok. Hľa, v obločnom skle je vybitá dierka! Guľka i Jamka vyliezli hore trieskami naukladanými pod oblokom - k vytlačenej tabličke. Ako vliezli dnu? Gusto sa prikrčil a posmeľoval Janka vyliezť mu hore chrbtom až na hlavu , ... Mali ste počuť, ako klopkali Jankove žaluďové baganče na Gustovej gaštanovej helmičke! Janko sa opatrne prichytil skla, pretisol hlávku cez dierku a vpadol do machu. A za ním aj Gusto. Ten mach bol preto v dvojitom obloku, aby zabránil zime - prefukovať do izby. Vnútorný oblok bol odchýlený, nuž mali možnosť počúvať rozhovor. Z tanierov rozvonialava pečená klobása. Gusto pošepol Jankovi: „Klobása je pre lačného milšia ... než pre mŕtveho muzika.
Hodina, u ktorej sa nevolaní hostia udomácnili, mala meno Bumbajovci. Otec, mama, stará mama - a troje Bumbajčiat: Janko, Jožko a Marka. Guľka a Jamka museli tíško ležať v machu, kým Bumbajovci dovečerali. Napokon sa pobrali spať. Vnútorný oblok odchýlila Marka Bubmajová, aby mali čerstvý vzduch. A keď už všetci zaspali a v sýtosti aj chrapkali, pred pecou na koberci tancovali svetielka z pahreby. Janko sa zastrájal, keď vošli z obloka do izby: „ Ak nenájdeme niečo chutné... zjedzme Bubmajovcov.“ Našli na stole v misách, v miskách klobásy aj slaniny paprikovanej, keď sa vyšplhali hore stolovými nohami, nuž , jedli a jedli. Boli v tom tancujúcom svetielku z pece - ako ihravé opičky. Najedli sa, až sa im čkalo mastnotou. „Kde budeme nocovať?“ hútali pod stolom. Vtom začuli nástenné hodiny. Jedenásť úderov. Sýtym jedákom bolo zrazu teplo ako v letných horúčavách. Hľa, pod hodinami visia akési jedľové šušky na tenučkých retiazkach. Vedľa hodín klinec, na ňom kožuch, pod kožuchom truhlica. Vyšplhali sa do drevených hodín. Veľké ručička pod Gustom začala klesať, keď sa na ňu ovesil, no Janko mu podal pomocnú ruku a pritiahol ho do tyčkového balkónika.
V noci ich zobudil veľký smäd. Aj otec Bumbaj sa zobudil a bol sa napiť vody z vedra na lavičke v kúte izby. A podobne si uhasili smäd aj naši hodinári. Ráno si pásli oči na Bubmajovcoch, čo všeličo robili a jedli. Na druhý večer sa rozhodli prebrnknúť z izby cez kuchyňu, cez komoru - na Bumbajovie pôjd. Trpké im bola prvé noc, keď spali na holej dlážke. Cez deň sa dôkladne rozhliadli pod šindľovou strechou; na tehlovej dlážke drevené trámy, pozdĺž nich truhlice, truhličky; zrazu Janko vyskočí na stĺpik a skríkne: Kocúr! Nebol to kocúr, ale baranica po nebohom starom Bumbajovi. Guľka a Jamka ju napokon prešmykli za komín, aby im baranička bola posteľou na teplé nocovačky. Žilo sa im v hojnosti. Hľa, na pánte klobásy, v truhlici jablká v plevách, v batôžtekoch súdené semená ... Tučneli mládenčekovia, ale aj túžili za ľuďmi, nuž chodili častejšie nocovať do hodín v izbe. O námesačníkoch raz počuli rozprávať. Mesačné svetlo vraj niektorých ľudí vytiahne z postele - a poď ho na prechádzku po strechách! Jedného dna Gusto zhodil zo snopka spod strechy veľkú makovicu. Otvorili ju tak, že položili na ňu doštičku hojdali sa, hojdali, až makovicu rozpučili. Ej, najedli sa maku, že potom hneď zaspali. Šramot ich zobudil! Och, nie sme námesačníci? Cez okienko hľadel na nich z hviezdnatej oblohy strieborný mesiac. A viete čo vykonali bojkovia? Priviazali sa motúzkom jeden o druhého za nohy. Hádam ich vraj mesačné svetlo neuvládze vyvábiť na strechu!
Nocovali v hodinách, stará mať Bumbajka rozprávala strašidelné rozprávky. Guľka a Jamka naostrili uši, keď kazdiná Bumbajka vyslovila hrozbu - proti myšiam v komore. Chodia ohrýzať potraviny, ba olizujú už aj smotanu v mliečnikoch. Oj, vypýta vraj kocúra ód susedov, čo ty mala dať zaň i živého barana, nech kocúrisko vychytá myši! Naši kradoši-myšiaci zmeraveli v hodinách. Kocúr príde medzi nich! Kvôli mydlám, ktoré nemajú nič spoločného s krádežami, veď dlážka v komore je cementová, nuž o dierkach ani slychu. A čo! Máme sa vari zriecť jedenia? Strach má veľké oči! Kocúr zavítal do Bumbajov. Odvtedy na pôjde bývalo tichšie. Guľka a Jamka rozmýšľali o svojom ďalšom živote. Čo si majú počasť? Čím chcú byť, čím?
Jar sa ukázala. Sneh sa pobral z vŕškov do potoka, trávička sa vytŕčala, detváky sa ozývali z každej strany. Guľka a Jamka prežívali rušné dni, v očiach strach pred kocúrom a v ušiach - ich vlastné mená: Guľka, tri guľky ... Alebo: jamka, do jamky, vedľa jamky! Čože, vari už deti na dvore vedia o nich? Hľa, radla sa na podstení, ako ich pochytať! Daj mi moju guľku, tu máš svoju guľku! Do jamky ju, do jamky! Guľka padla do jamky! Nie, nebolo im do smiechu, dať sa chytiť, aby deti hádzali \"guľku do jamky”. Radšej utiecť, dokiaľ je čas! Posledný raz nocovali za komínom v baranici. Vybehli do predjarného sveta. K ľudom do dvorov sa už obávali zabočiť. Hľa, mačka striehne spoza plota na vtáčiky. Pred chalupami psiská brešú na pocestných ... Ej, schudli naši utečenci, lebo v prírode nebolo ešte ničoho zrelého do žalúdkov.
Žili na rúbanisku ďaleko od ľudí. Jedného dňa si Gusto vyhútal nepeknú zábavku. Akú? Pavúk si porozpínal po konárikoch siete na muchy. Zrána sa na pavučinách ligotali rosné kvapky, nuž nie div, že ich pavúk domotal a za mušieho náreku cickal z nešťastníc krv. Gusto chcel mať vlastnú potechu! Lapal muchy po rúbaniskách a hádzal ich do pavučín. A potom striehol, čo pavúk, a smial sa, čo mucha ... Skríkol na Janka, opaľujúceho sa pokojne na slnku: „Poď sa dívať. Pod mucha na pohreb!“ Janko nešiel, no Gustovi povedal svoje. Pavúk si může muchy lapať, lebo je to jeho potrava! Vyčítal Gustovi, že chce mať radosť s cudzej bolesti, teda z mušej smrti. „Vidím, vidím, Jano, nie si mi dobrým kamarátom,“ urazil sa Gusto. A slovo dalo slovo, až sa rozkamarátili. „Už ťa nechcem počuť,“ pajedil sa Gusto, „už ťa nechcem vidieť, ty, ty ľútostivec!“ A za takýchto rečí sa rozišli, každý na opačnú stranu.
y
